Pôsobíte v klube, kde sa kladie väčší dôraz na mládež a muži pôsobia „iba“ v druhej najvyššej súťaži. Čo rozhodlo o Vašom angažmá pri dospelej reprezentácii?
- Prišla ponuka od Ivana Rudeža, ktorý oslovoval k spolupráci trénerov, ktorých poznal a dôveruje im. V deň mojich narodenín prišla od neho ponuka na spoluprácu, a keďže sa poznáme dlhšie, neváhal som. Páčil sa mi spôsob jeho práce, keď trénoval v Prievidzi, on sa zasa zaujímal o našu prácu v klube s mládežou. Poznám sa aj s jeho manželkou, ktorá študovala o ročník nižšie ako ja je tiež basketbalistka.
Pri repre však nie ste úplný nováčik.
- Už v roku 2010 som bol s kolegom z Pov. Bystrice Petrom Romanom, ktorý mi robil asistenta, ako hlavný tréner na ME B kategórie U 16 v estónskom Talline. Ťažili sme z kvalitnej generácie ročníka 1994, kde z nášho klubu boli Krajčovič, Petráš či Čekovský. Mali sme smolu, pretože k postupu nebolo ďaleko, čo dodnes mrzí. Neskôr som mal aj ponuku viesť reprezentáciu U 18, ale dal som si pauzu, pretože nebol som úplne stotožnený s tým, ako vtedy basketbal u nás fungoval. Priznám sa, bol som zatrpknutý. Keď sa ma pýtali, či by som sa ešte k reprezentácii vrátil, odpovedal som, že jedine k mužskej. Všetci sa mi smiali, ale ponuka prišla, čomu som veľmi rád.
- Poznáte mládežnícky basketbal, aká je tu situácia?
V zahraničných kluboch je množstvo mladých nádejných hráčov s dobrými parametrami, ktorí by boli prínosom aj medzi mužmi. Problémom sú iné pravidlá, čo sa týka najmä pre hráčov hrajúcich v Amerike. Školy, ktoré financujú ich celé pôsobenie, logicky hráčov nechcú uvoľniť. Ako príklad uvediem svojho bývalého zverenca Michala Čekovského. V posledný augustový deň, keď začína kvalifikácia o postup na ME mu začína škola. Na univerzite je systém, že tretina úspechu je dochádzka, tretina štúdium a tretina basketbal. Mišo sa rozhodol, že dá škole prednosť, čo chápem. Podobných prípadov je viac. V budúcej kvalifikácii to budeme mať ešte horšie, pretože sa bude hrať po ženskom vzore v novembri a februári. Kým teraz máme maličkú nádej mať v kádri hráča spoza mora, vtedy to bude nemožné.
- Aj keď je dostatok kvalitných hráčov, nedokážeme sa presadiť medzi elitu. Prečo?
- Reprezentácia šestnásťročných mala vlani smolu, keď v boji o tretie postupové miesto prehrala o jediný bod. Problém vidím aj medzi trénermi, kde sa nedokážeme zjednotiť a a fungovať podľa jednotnej metodiky. Na sústredeniach, ktorých nie je veľa, sa potom musia hráči učiť nové útočné systémy, čo pri piatich niekoľkodňových zrazoch je málo. Ďalej je to konkurencia, ktorá je oproti úspešnejším dievčatám oveľa silnejšia a sú tú špičkovejšie tímy.
Vráťme sa k dospelej reprezentácii. Ako vidíte nasledujúce obdobie pod novým trénerom.
- Ivan chce zaviesť balkánsky patriotizmus, hrdosť na reprezentáciu vlasti a chce dosiahnúť, aby hráči chodili na zrazy či zápasy s radosťou. Neviem, ako to bolo predtým, ale zväz teraz vytvoril výborné podmienky. Na zraze sme bývali v kvalitnom bratislavskom hoteli, výborná strava, zabezpečená doprava, maséri, fyzioterapeuti. Už tento utorok (19. 7..) začíname ďalšiu fázu v Šamoríne, chlapcov musíme nainfikovať, aby sa snažili robiť všetko čo najlepšie. Myslím, že už prvé sústredenie ukázalo, že všetko má hlavu a pätu, hráči museli vidieť, že to má zmysel. Máme aj problémy s niekoľkými lekárskymi ospravedlnenkami, jedna z opôr Rado Rančík kvôli veku preferuje skôr oddych. Slovensko je malé, veľa hráčov tu nie je, točia sa väčšinou tí istí. Vsadíme na mladých, čo je síce cesta na dlhšiu trať, ale dúfam, že prinesie v budúcnosti výsledky.
Aké sú Vaše kompetencie ako asistenta?
- Mám na starosti skauting súperov, prácu s videom, kde treba z dvojhodinového zápasu zostrihať desaťminútovku, pri ktorej by sa hráči nenudili, ale videli by všetko podstatné. Pri tréningoch si všímam prácu hráčov a upozorňujem trénera na rôzne detaily. Chceme byť neustále v kontakte s hráčmi, komunikovať s nimi, ale prísť aj pozrieť na zápas a samozrejme sledovať hráčov aj za hranicami. Chceme spolu s hlavným trénerom pracovať čo najlepšie.
Koncom augusta začína kvalifikácia na ME, aké sú očakávania?
V skupine máme Gruzínsko, Čiernu Horu a Albánsko. Na šampionát postúpi víťaz plus traja najlepší z druhých miest zo šiestich skupín. Porovnávať sa so súpermi je veľmi ťažké. Čiernohorci majú troch hráčov v NBA, ďalší hrajú Euroligu. Gruzínci majú Pačulju, hrajúceho za vlaňajšieho víťaza a tohtoročného finalistu NBA Golden State Warriors. Albánci sú veľkou neznámou, nemáme žiadne informácie. Vieme, že posledných pätnásť rokov nehrali v žiadnej kvalifikácii, ale zohnali dvoch výborných čiernych basketbalistov, ktorí už majú albánsky pas. Nebude to ľahké, šesť náročných zápasov za osemnásť dní. Bude to výborná skúsenosť pre nás trénerov aj hráčov. O cieľoch sme sa nebavili, to je parketa pre hlavného trénera. Každé víťazstvo by potešilo.
Kde bude hrať a s ktorými súpermi sa stretnete v príprave?
Naplánovaných je niekoľko prípravných zápasov, v Prievidzi na turnaji s Dánskom, Švajčiarskom a Ukrajinou, dva zápasy by sme mali odohrať s Rakúskom a Českom. Domáce zápasy kvalifikácie sme chceli hrať v Prievidzi, ktorá však nespĺňa podmienku vzdialenosti 200 km od medzinárodného letiska. Jediní, s kým sme sa dohodli na zápase v Prievidzi, boli Albánci. Zvyšné dva duely uvidia diváci v Nitre a Bratislave.
Ako bude vyzerať vaša ďalšia práca po kvalifikácii?
- Vrátim sa domov, kde budem pokračovať v práci v IMC. Program je dlhodobý, chceme zabudovať troch nových mládežníkov, máme opäť vysoké ciele najmä v kategórii kadetov. Prihlásili sme so do medzinárodnej súťaže EYBL, kde nás čakajú kvalitnejší súperi ako vlani. Je to pre nás výzva. Jedným z cieľov, ktorý by sme radi v najbližších rokoch splnili, je získať juniorský titul, ktorý sa nám doteraz vyhýba. Zatiaľ sme získali deväť, ale iba medzi kadetmi či žiakmi. Dúfam, že opäť vychováme hráčov, ktorí sa uplatnia v kvalitných zahraničných kluboch. Okrem spomínaných Krajčoviča, Petráša a Čekovského sú v reprezentačnom kádri aj ďalší odchovanci Pov. Bystrice Belavý či Ihring, viacerí pôsobia v najvyššej slovenskej súťaži.
