Založili nezvyčajnú farmu, neuveríte čo chovali

MESTEČKO. Založeniu farmy v materskej škole predchádzali úpravy záhrady. Vzniklo v nej malé ekosídlisko pre rôzne živočíchy. Tvory, pre ktoré malí škôlkári spolu s rodičmi a svojimi učiteľkami všetko budovali, však museli najprv vychovať. Projekt naplnil očakávania do bodky, dokonca ich prekonal. 

Pre prácu nebolo času na reči

Prvýkrát sme materskú školu v Púchovskej doline v obci Mestečko navštívili, keď na dvore za budovou vládol čulý ruch. Vznikala záhradka, ktorá mala zakvitnúť pestrofarebnými kvetmi. Hrabanie, vozenie nákladov na malých fúrikoch, ukladanie posledných kameňov či vysádzanie rastliniek nerobili deťom žiadny problém. Každý pracoval, každý sa nejako zapájal. „Máme pripravené kvietky a ideme ich sadiť,“ prezradila Natálka Pšenková. Jej kamarátka vysvetlila, že všetok zhon je hlavne kvôli motýlím bábätkám, ktoré im majú priviezť. V ten deň však prišlo aj na naozaj ťažkú chlapskú lopotu. „Ja tu pracujem, vidíte. Mám veľkú silu. Preto mám aj veľkú lopatu,“ odbil nás v zápale ťažkej roboty malý škôlkár s tým, že nemal veru čas na zbytočné reči, a tak sme sa ani meno nedozvedeli. 

Takto sa učili. (zdroj: BERKO)

Úpravy v záhrade a čo malo prísť potom

Učiteľka Milka Jurštáková bola, našťastie, zhovorčivejšia. „Snažíme sa sadenice zložiť podľa pôvodnej predstavy. Či nám to vyjde, uvidíme. Mal by vzniknúť krásny farebný, kvetový motýľ,“ prezradila. V záhone už bol osadený kamienkový chodníček. „Nejaké kamene sme kúpili, ale veľa nazbierali deti pri rieke,“ dodala ešte pani učiteľka Milka.Riaditeľka materskej školy Lenka Hudáková vysvetlila, že úprava miesta v záhrade je len jednou z aktivít projektu, ktorý sa rozhodli realizovať. Rozhodli sa totiž založiť trochu netradičnú farmu. 

Vypúšťanie (zdroj: BERKO)

Šupky v pohári, ťažká práca vedca a krv

Materskú školu v Mestečku sme potom ešte navštívili opakovane. A diali sa naozaj zaujímavé veci. O všetkom porozprávali s veľkým nadšením malí škôlkári. „No najprv sme tu mali larvy v pohároch. Tie sa hýbali. Potom boli v domčekoch, ktoré sa volajú kukly a už sa nehýbali. Z nich zostali len šupky v pohári, lebo potom z nich vyleteli motýle,“ vysvetlil Maroško Pšenka. Dodal, že všetko, čo sa dialo, starostlivo každý deň sledovali a mali aj lupy. Tomáško Rosina sa trošku aj posťažoval na ťažkú prácu vedeckú. Pozorovanie vraj nebolo až také ľahké. „To keby si dlho pozerala, tak by ti až oči začali slziť,“ vyhŕklo z neho spontánne. S neskrývanou dychtivosťou informoval o veľmi pôsobivom zážitku tiež Miloško Hudák. „A keď sa tie motýle vykuklili, tak im aj tiekla krv.“ Pani učiteľky, samozrejme, malým zverencom vysvetlili, že to je taká zvláštna motýlia krv a motýľ nie je zranený ani mu nikto neblížil. Po vyliahnutí motýľa zostáva totiž tekutina, ktorá obsahuje farbivo a pozostatky tkanív z motýlích krídel v čase, keď sa formovali v kukle. Naozaj však pripomína krv. 

Jeden sa narodil chorý

Nevšedné živočíchy na netradičnej farme mali výbornú starostlivosť. Veď sa aj všetkým motýlím bábätkám podarilo vykukliť. Až na jednu malú chybičku. „Jeden motýlik nemal dobre narastené krídelko. Aj ľudia majú niekedy chorú nohu alebo ruku, alebo čo. Ale sme sa o neho najviac starali,“ porozprával Danko Riško. Katka Sádecká zase ochotne poukazovala, ako pozorujú motýle. Ich krídla majú vraj krásne farby, ktoré by chcela mať aj na šatách. 

Ani rezne, ani palacinky, robili im iné

Deti motýle aj kŕmili, dokonca im „varili“. Keď sme sa pýtali, či rezne, alebo kašu, či palacinky, smiali sa, že niečo celkom iné. „Oni žijú z kvetov. Odtiaľ si cucajú šťavu a ešte prenášajú peľ, lebo inak by sme nemali jablká ani nič,“ dostali sme od jedného z malých chovateľov rýchlo ponaučenie. V triede kvety nerastú, preto motýľom pripravovali šťavu deti. Vyrábali nektár z cukru a vody. Bol vraj veľmi sladký, sladší ako čaj, ktorý pijú ony. Najviac však obyvateľom ich netradičnej farmy chutili pomaranče. 

Vôbec sa ma nebál, sme kamaráti

Zo špeciálnych sieťkových domčekov, v ktorých žili ešte nejaký čas po vykuklení motýle s deťmi v triede, ich nakoniec vypustili von do záhrady. Bola to veľká slávnosť. Keď sme sa pýtali, či nie je niekomu za kamarátmi motýľmi smutno po vypustení, prezradili, že na kvetoch im bude najlepšie. „A veď sme dostali krásneho náhradného,“ zamával nám pred očami jeden malý nezbedník s plyšovou hračkou, ktorú dostali malí chovatelia ako pamiatku na super projekt. V srdiečku zostanú zážitky z projektu určite dosť dlho. Budoval veľmi pekný vzťah k prírode cez jedného z jej krehkých živočíchov. Za všetko hovorí výpoveď jedného malého farmárika. „Keď som išiel na šmykľavku, lietal za mnou motýľ. Vôbec sa ma nebál. Vedel, že sme kamaráti.“ 

Za motýliky, ktoré vypustili, dostali plyšovú náhradu. (zdroj: BERKO)

Veľký zázrak

Riaditeľka Lenka Hudáková hovorí, že hlavným cieľom projektu bolo priblížiť deťom tajomstvá prírody v priamom prenose, aby si vážili život a každého tvora v nej. „Motýliky k nám prišli ako malé húseničky. Od prvého dňa sme ich pozorovali. Deti sa o ne výborne starali. Dokonca, ak boli veľmi hlučné, upozorňovali jeden druhého, aby boli tichšie, nech majú motýle pokoj, aby neochoreli,“ hovorí s úsmevom na tvári Lenka Hudáková. Svoje miesto mali dočasní obyvatelia škôlky na skrini v triede. Húseničky rýchlo rástli. „Z malých boli odrazu obrovské, čo bol pre deti veľký zázrak. Keď sme išli na výlet, nádherne sa nám zakuklili. Preložili sme ich do sieťok a keď sme prišli po výlete, čakalo nás fakt fantastické prekvapenie. Vykuklili sa. Deti plakali a priznám sa, že aj my sme boli dojaté, keď sme videli, akú majú radosť,“ opisuje dojímavý zážitok riaditeľka.

Z kukiel zostali len šupky. (zdroj: BERKO)