PAPRADNO. Na štvrtom ročníku folklórneho festivalu V srdci Javorníkvo v Papradne sa pripomínali zvyky a spevy, ktoré zneli v dolinách Javorníkov na svätého Jána. Sprievodné slovo pripravili členovia folklórnej skupiny Podžiaran. Živé spomienky, ako to bývalo na dedine počas leta, potom predviedli spolu s detskou folklórnou skupinou Podžiaranček.
Do vienka melódií, ktoré sa niesli po kopcoch nad dedinami počas leta, prispeli aj folklórne skupiny – Bukoviny z Brvnišťa a Manínec z Podmanína. Tiež spevácka skupina Hatňanka z Hatného. Hosťom programu bol folklórny súbor Stavbár zo Žiliny.
Prečo sa chodilo vyššie nad dedinu?
V Papradne sa hovorievalo – Čo je v ľece zeľené, to je v zime zedzené. S tým potom súviselo, čo robili ľudia počas leta.
Útržky z toho, ako to vyzeralo v ich dedine, ale aj inde pod Javorníkmi v minulosti, predviedli počas festivalu V srdci Javorníkvo folklórne skupiny Podžiaran a Podžiaranček z Papradna. „Každá rodzina musila na zimu nachystac forotu,“ vysvetľuje Lenka Jandušíková, umelecká vedúca Podžiaranu. Dodáva, že aby tráva na lúkach kolo dediny vyrástla a role mohli obrobiť, vyhnali statok vyššie do hôr, kde ho pásli od jari až do jesene. „Chodziľi sme bačovac,“ spresňuje Lenka.
Bačovy boli roztrúsené chalupy, jednotlivo aj po skupinách po celých horách, kde bola voda a ľudia tu usadzovali. Postavili si drevenú chalupu, v ktorej bola pod jednou strechou maštaľ aj izba pre ľudí. Niektoré bačovy mali vedľa izby ešte komôrku a tesne pri chalupe malé chlievy pre prasa alebo kozu. Na bačovoch bývali najčastejšie dievky. To však záležalo aj od toho, koľko kto mal v dedine rolí. „Jak málo, tak bačovala celá rodzina,“ hovorí Lenka.
Jánske ohne a mágia
Na bačovoch oslavovali ľudia aj svätého Jána. Verili, že noc z 23. na 24. júna mala veľkú moc. Bolo si ju treba uctiť. Na zakvitnutých lúkach, plných svätojánskych mušiek, sa poschádzali večer mládenci a dievčence z bačovov, keď všetko porobili a pripravili na druhý deň, aby oslávili jánsku noc.
Všetko, čo súviselo s Jánom, bolo silno magické. Aj vatra. „Verili, že svätojánsky oheň má zvláštnu moc. Kto ho preskočil, do roka nemala k nemu prístup smrť, ale kto do neho spadol, v ten rok ho stihli nešťastia, ba mohol aj zomrieť,“ vysvetľuje Lenka Jandušíková. Pri vatre mladí ľudia výskajúc a ujúkajúc vysoko vyhadzovali horiace patyky a prekrikovali sa navzájom.
Dievky čarovali s bylinkami
Večer pred Jánom chodili dievčence na zelinky. Najprv nabrali trávy pre kravy. „Margeta sa volala a babje rúcho,“ spresňuje Lenka. Dodáva, že preto, aby mali kravy dobré mlieko a „čašké“ maslo. Potom z kvetov uvili vence, aby ich vyhadzovali na strechu a takto si pričarovali osud. Počítali za koľko rokov sa majú vydať, podľa toho na koľkej „šiare“ (rade) sa veniec zastavil. Keď venček spadol na zem, dievča sa do roka nevydalo.
Lenka Jandušíková tiež spomína, že sa čarovalo aj ráno. Vtedy hľadali, čo v zelinkách nájdu. Keď zelenú chrobač, bude chorá, keď živého mravčeka, vydá sa do roka. No a nič znamenalo, že zostane dievča na ocot.
Zvykov a magických úkonov, ktorým ľudia verili, bolo, samozrejme, viac. „To, čo sa na slávnostiach spomínalo, mám z rozhovorov a zápisov od Margity Bulíkovej, Karolíny Kopúnikovej a Iza Mikudíka,“ hovorí Lenka s tým, že im to veľmi pomohlo pri zostavovaní pásma o jánskych zvykoch.
Obrazy z bačova a leta v dedinách pod Javorníkmi, ktorú v kolotoči piesní, spevov, tancov a prekáračiek predviedli členovia Podžiaranu aj deti z Podžiarančeka, navodili nostalgickú letnú náladu. Zaujímavé bolo napríklad delenie nasušeného sena z lúk, ktoré ľudia spoločne kosili. Volali to dzeľeňje uherék. Malo veru prísne pravidlá, starostlivo a spravodlivo sa posudzovalo, aby nikto neprišiel skrátka.
Stáva sa nadregionálnou
Dana Mahútová z Považského osvetového strediska v Považskej Bystrici hovorí, že chodenie na bačov je typické pre Javorníky. Špeciálne predviedli pásmo o zvykosloví, ktorého súčasťou bolo aj chodenie na bačovy, folkloristi z Papradna na medzinárodnom folklórnom festivale v Myjave. Vynikajúco reprezentovali spolu s folkloristami z jasenickej Dúbravy, hvozdnického Javorníčka, Praznovanky, trombitášmi Javorníka z Lúk a považskobystrického Považanu náš región. „Bolo to úžasné a pásmo sa veľmi páčilo,“ hovorí Mahútová. Aj tam, mimo doliny, zaznievalo miestne nárečie, a to nielen v piesňach či rozhovoroch na javisku, ale aj pri sprievodnom slove, tak to bolo veľmi pôsobivé.
Aj projekt V srdci Javorníkvo, ktorý začalo v spolupráci s folkloristami a obcou realizovať Považské osvetové stredisko pred štyrmi rokmi, získava podľa Mahútovej pomaly, ale isto, nadregionálny význam.
Pováľané pole
Jozef Pobočík z folklórnej skupiny Bukoviny z Brvnišťa hovorí, že aj u nich boli jánske večery spojené s večernou oslavou mladých ľudí. „Mám to v živej pamäti. Zvyky sa čiastočne aj udržali, aj keď ide teraz skôr už o rodinnú záležitosť,“ hovorí pán Pobočík.
Spomenie aj jednu špecialitku z Brvnišťa. „Ešte sa robili také žarty, že sa chodilo len tak symbolicky pováľať ľuďom v poli, čo rástlo. Nie zlomyseľne, ale opatrne, aby sa nenarobilo veľa škody. Asi to súviselo s tým, aby donieslo dotyčnému majiteľovi pole dobrú úrodu,“ pokračuje Pobočík.
Existujú vraj aj špeciálne pesničky, ktoré sa viažu k Jánovi. Ale nespievajú sa len v Brvništi či celej doline, ale bolo ich počuť aj v dedinách poza okolité kopce. Aj Brvnišťania pridali na pódiu v Papradne svoju zásobu piesní, a to nielen tých dobre známych s píšťalkami.
Niečo o bylinkách
Helena Kostelanská z folklórnej skupiny Manínec si zaspomínala skôr na zbieranie byliniek. Prezradila, čo hovorievala jej stará mama o svätojánskej noci a bylinkách nazbieraných v správny čas. „Vtedy každá zelinka kričala, aj mňa ber, aj mňa ber, aj ja ti pomôžem. O polnoci na Jána majú totiž zelinky veľkú moc,“ tlmočila múdrosť predkov Kostelanská.
Tiež vraj, ak človek o polnoci odtrhol na Jána papraď, tak čo sa mu do rána snívalo, malo sa mu vraj aj splniť. Spomenula aj jednu peknú pieseň z Podmanína, ktorá sa spája práve s Jánom a zberom byliniek.
Vatry a dlho do noci hore
Viera Seková zo speváckej skupiny Hatňanka, ktorej členovia tiež vystúpili na podujatí V srdci Javorníkvo, si spomína veľmi dobre, ako sa u nich pálili vatry, keď bola malá. „Teraz už sa to každý rok nedodržiava, ale vlani mali chalani vatru. Teraz je však predsa všetko iné, prv to bývalo viac duchovné,“ prezrádza.
Vatra bývala veľká aj malá, podľa toho, akú sa im chcelo pripraviť. Na jej preskakovanie si nepamätá, skôr sa u nich spievalo. „Už to, že sme mohli byť dlho v noci vonku, malo veľké čaro. Strach nebol, bola nás kopa kamarátov,“ dodáva Seková.
Ďalšia členka skupiny Marcela Drblíková je o nejaký ten rôčik mladšia, tak si staré zvyky ako dieťa už nepamätá. „Ale aj dnes sa ešte chodí páliť vatra. Mladí chodievajú na Dielec, nad dedinu. Oheň vidno zďaleka a počuť aj spevy. Zábava býva až do rána. Vatra sa však zvykne robievať aj inde,“ dodáva Drblíková.
Spevácka skupina z Hatného pridala do vienka piesní na pódiu aj tie, ktoré sa spievali či spievajú pri ich vatrách.
