PÚCHOV. S výborným nápadom, ako stráviť pohodové rodinné popoludnie, prišlo občianske združenie Mŕtva kosť. V parku za župným domom bolo pripravených viacero stanovíšť.
Boli unavení, no nech
Pavlína Petrášová prišla so svojimi ratolesťami do parku aj napriek tomu, že mali za sebou dlhšiu cestu z dovolenky. „Strašne sme sa na túto akciu tešili. Boli sme unavení, ale nech. Mysleli sme si, že by to bolo fajn, zaskákať si gumu a zaspomínať si na staré hry, ktoré sme kedysi hrávali,“ prezradila. Hry veľmi zaujali aj jej deti, dvoch chlapcov.
Dostala ju vystrihovačka
Mladú maminu sme zastihli s mladším Dominikom, ktorý mal ešte vlastné pravidla na váľanie drevených kolíkov. Starší bol v nedohľadne. Behal po areáli parku a skúšal jednu hru za druhou. Bol absolútne nadšený. „Ja sama som sa nechala zlákať na strihanie bábik. Guma nie, to ma až tak nelákalo, ale toto ma dostalo. Pristihla som sa, že mám väčšiu trpezlivosť a viac ma to pohltilo, ako keď som mala osem rokov,“ smiala sa Pavlína Petrášová. Určite si aj vy pamätáte na bábiku z papiera, ktorú ste si vystrihli len sporo odetú v spodnej bielizni a mohli ste ju obliekať do rôznych šiat, ktoré ste si tiež povystrihovali. Rôzne modely oblečenia mali po krajoch aj prídavky, akoby háčiky, pomocou ktorých ste odev prichytili na postavičku.
Hore neuletí a ...
Niektoré stanovištia vyžadovali nielen šikovnosť, ale aj telesnú zdatnosť. Napríklad chodenie po lane. „Dobré to je, lano sa mi zatiaľ najviac páčilo. Ešte uvidím, aké bude skákanie gumy,“ prezradila Viktória Mária Mikušková. Povedala ešte, že keby aj spadla, nevadilo by jej to. Cez leto je vraj na odreniny a modriny zvyknutá, lebo sa často chodí hrať von. „Hráme hlavne futbal a ešte aj schovku na preliezkách,“ dodala malá všetečnica. Mamina Dominika Mikušková sa pri lezeckom výkone dcéry len usmievala. „Hore neuletí a na zemi ju nájdeme,“ okomentovala vtipne hroziaci pád dcérky. Jej deti, našťastie, nepatria k domasedom, trávia vonku dosť času. A tak to vraj má byť. Sama má v živej pamäti viaceré hry z dvorov na sídliskách, do ktorých sa mohli deti v to nedeľné popoludnie zapojiť. „Pri gume som si dokonca zlomila nohu,“ prezradila pani Dominika. Napriek tomu si myslí, že to boli hry, ktoré stáli za to a dnešné deti ich len málo poznajú. Väčšinu času vraj trávia pri počítači.
Nebo – peklo – raj poznal
Thomas Behan je športovec, hrá hokej. Možno budúca nádejná hokejová hviezda, ktovie. A toto bol potom jeho prvý rozhovor. „Staval som zatiaľ lietadlo a teraz som skúsil lano. Ale bolo to dosť ťažké,“ prezradil Thomas. Niektoré hry, ktoré boli v parku, sa podľa Tohomasa vraj stále v škole hrávajú. „Napríklad Nebo – peklo – raj som z papiera neskladal, to viem. Hrávame to. A tiež piškvorky. Hlavne v družine,“ povedal Thomas.Pri hre guliek sme zastihli partiu kamarátov. Poriadne ich táto zábava chytila. „Ešte nikdy tom nehral guličky. Neviem, ako sa tie konkrétne hry volali, ale vraj mali aj názov,“ prezradil Paťo Urban. Starší ujo, ktorý pozoroval, ako hrajú, im to však prezradil. Najprv vraj hrali Na misu, a potom Na šuľa. „To druhé sa mi páčilo viac,“ dodal iný z partie Zachariáš Moravčík. Jeho bratovi Maximiliánovi a Milanovi Pišojovi sa však viac pozdávala hra Na misu. Najlepší bol v guľkách údajne v nedeľu ich kamarát Samko. Dôležité bolo, že chlapcom sa hra veľmi páčila. Povedali, že si kúpia guľky, vyhĺbia jamku a pri najbližšej možnej príležitosti idú už aj na to.
Chlapčenské roky
Peter Hudák, ktorý vysvetľoval chlapcom pravidlá hry a dozeral tiež na ich dodržiavanie, prezradil, že si z detstva pamätá hlavne vôňu hlinených guliek. „Fascinovala ma. Pamäť má podľa mňa človek skôr čuchovú ako obrazovú a keď sa s ňou stretne, hneď mu to navodí spomienky. U mňa sa spájajú guľky s bezstarostnosťou chlapčenských rokov, keď som umazaný prišiel domov a nič som neriešil, lebo všetko na svete vyriešila mama,“ opísal spomienku na detstvo Peter.
Prečo nie
Akciu v Púchove zorganizovali mladí ľudia z občianskeho združenia Mŕtva kosť. Požiadali si o grant do jednej z nadácií mobilného operátora. „Rozprávkový les mal obrovský úspech, a tak sme sa rozhodli aj teraz zamerať na mladšiu vekovú kategóriu. Rozmýšľali sme, čo by bolo vhodné a padol nápad zorganizovať retrohry. Dnes sa deti väčšinou už hrávajú na počítači a vôbec netušia, ako sa hrávali ich maminy a otcovia. Tak sme si povedali, prečo im to nepriblížiť,“ povedal Andrej Rafaj z Mŕtvej kosti.
Milé sledovanie
Andrej má to šťastie, že si ešte pamätá niektoré staré hry. „Ako sa skákala guma, guličky už končili, keď som bol malý. Hrávali však napríklad céčka na čiaru. Chceli sme dať aj tie, ale neprišli nám, žiaľ. Takže je to bez nich,“ povedal. Veľmi milé bolo podľa neho sledovať na stanovištiach hlavne rodičov. „Ako sa potili a dumali pri skladaní lietadielok aj s komentármi – Júj, ako to vlastne bolo,“ skonštatoval pobavene Andrej.
Čo hovorí psychologička
Psychologička Anna Pecháčková si dobre spomína, ako to bolo s hrami, ktoré sa hrali deti v minulosti. „Každá vrstovnícka skupina mala svoju charakteristickú hru a tie sa striedali dokonca podľa ročných období,“ hovorí Pecháčková. Dodáva, že takéto akcie na sídliskách boli veľmi dobrým spôsobom na trávenie voľného času, dnes už takmer celkom zanikli, a ak sa organizujú, je to veľmi fajn. „Deti si počas nich nachádzali prirodzeného vodcu, ktorý stanovoval ako sa bude hrať, mali jasne dané pravidlá. Teraz sedia pri počítači, kolektív a takéto hry im chýbajú, čo nie je v poriadku. Vďaka nim sa totiž výborne odbúraval stres, zlepšovala sa kondícia, trénovala sa psychika, museli sa naučiť spolupracovať v rámci kolektívu, rešpektovať jeden druhého,“ hovorí Pecháčková. Teraz sa podľa nej deti dávajú ťažšie dohromady, funguje komunikácia cez počítač či mobily, ktorá nie je celkom prirodzená. Veľakrát sú deti aj susedmi a vidia si v rámci sídliska doslova do okien, a a j napriek tomu sa nevedia stretnúť.
Autor: berko
