POVAŽSKÁ BYSTRICA. Autorom knihy je Zdeno Metzker starší. Publikácia zachováva aj také detaily, ktoré sa v knihách bežne nevyskytujú. Zvlášť, keď bol autor v styku ako konštruktér Vývoja motorových vozidiel Považských strojární so staršími kolegami, ktorí stáli pri zrode Maneta M90 a nemusel sa spoliehať na sprostredkované informácie. Nájdu sa však aj perličky, často humorné, zo spomienok pamätníkov, ktoré pridávajú popri odborných, technických informáciách aj tie ľudsky vzácne príbehy s patinou osudov spojených so životom fabriky a svojského humoru.
Vzácni hostia
Čitateľ nájde v publikácii jedinečné hodnoverné informácie o motocykli, vzácne technické rady a údaje, získa objektívne informácie o jeho vzniku, výrobe a mnoho iných užitočných vedomostí, vrátane rozsiahleho obrazového materiálu. Kniha bude tiež výbornou pomôckou pre reštaurátorov, majiteľov, ale i motoristických nadšencov.Na uvádzaní knihy do života sa v koncertnej sále Základnej umeleckej školy M. R. Štefánika stretlo mnoho zaujímavých ľudí, nadšencov, osobností, a to nielen tých skôr narodených. Prišli aj pamätníci, vzácni hostia, ktorí majú tiež veľkú zásluhu na tom, že vznikol obsah knihy – Ján Bednár a Alfréd Jandušík. Inžinier Alfréd Jandušík je okrem iného jediný žijúci aktívny konštruktér motocykla Manet M90. Ján Bednár je pravdepodobne jediný žijúci továrenský jazdec na motocykli Manet M90. Jeho starší brat Edo bol aktívny rýchlostný pretekár na väčšom motocykli. Vzácnymi informáciami prispela aj Filoména Bednárová, ktorá robila iné práce v konštrukcii.
Vyvracanie mýtov
Autor Zdeno Metzker starší hovorí, že cieľom knižky bolo vyvrátiť aj rôzne mýty. „Písalo a tradovalo sa napríklad, že motocykel Manet M90 vznikol v Zbrojovce Brno a v rámci industrializácie Slovenska bol prenesený do Považských strojární aj s konštrukčnou skupinou a dokumentáciou. Nič také sa ale neudialo. Je pravda, že prišli konštruktéri, jeden aj z Brna, ale to, čo si doniesli, mali len v hlave. Boli to však naozaj vzácne nápady a myšlienky, aby mohol tento motocykel vzniknúť,“ hovorí Metzker. Dodáva, že pri vývoji boli aj chyby a trápenia, ale bez toho to nejde. K pôvodu motocyklu ďalej dodáva, že zámerne v knihe napísal, že celé dianie začalo v Bratislave a Manet nevznikol v Brne. „Fakty sú fakty, tie nepustia,“ hovorí Metzker. Máme aj filmové zábery z roku 1947, ktoré dokazujú, že to bol prvý povojnový motocykel vyrábaný na Slovensku. „Teraz už je to čierne na bielom, ako sa veci mali a dúfam, že históriu dáme do tej správnej polohy,“ dodáva autor knihy s tým, že už teraz môže pokojne zomrieť. Rád by však ešte doplnil nejaké medzery, čo sa týka publikácií o motocykloch z považskobystrickej fabriky, len ho mrzí, že sú už v oslabenej zostave. „Gusto Ulický už nemôže pomôcť, žiaľ. Pokiaľ sa ale ešte vládze, radi sa pustíme aj do niečoho ďalšieho,“ hovorí pán Metzker starší.
Nedalo im to, nahliadnuť do nej museli už počas uvádzania do života. (zdroj: BERKO)
Celý život pri kolesách a benzíne
Pán Metzker hovorí, že celý život bol pri dvoch kolesách a benzíne. „Nás to živilo, ale nám aj niektorí zo šéfov vyčítali, že koníčkaríme. Je však krásne, keď človeka práca baví natoľko, že je mu aj zábavou. Myslím, že tie dve kolesá dnes učarujú mnohým,“ hovorí autor knihy. Nestretol sa vraj ešte s človekom, ktorý by zbieral ložiská, prípadne profily z hutnej výroby. Pozná však dosť ľudí, ktorí zbierajú motocykle, a tak uvádzajú Považské strojárne do večnosti. „Veteránske hnutie tak skoro neskončí a motocykle z miestnej fabriky majú to šťastie, že sa ľudia o ne zaujímajú, opatrujú ich, renovujú a radi sa s nimi aj pochvália. Motocykle sú aj pre mňa krásne spomienky,“ spomína a usmieva sa pán Metzker. Záleží mu na tom, aby sa zachránil aspoň zlomok nášho kultúrneho technického dedičstva, a aby sa pestovala naša hrdosť, že niečo dokážeme. „Vnuk sa nádejá, že pripravíme aj iné publikácie. Ale dokedy bude jasná hlava, to je ťažko povedať,“ hovorí pán Metzker. Archív je vraj bohatý. Našťastie, chodili s fotoaparátom po horách aj s Jankom Bednárom a dostali sa potajomky občas aj do fabriky, čo nebolo povolené, tak majú aj fotomateriál.
Ako to bolo s popudom na vydanie
Vnuk autora knihy prezradil, ako to vlastne bolo s vydaním knihy a jej prípravou. „Starý otec má naozaj už v hlave nazbieraných veľa informácií, tiež nazhromaždené neuveriteľné množstvo materiálu a doteraz sa publikačnej činnosti veľmi nevenoval. Vždy len druhým venoval nejaké CD nosiče. Napadlo ma však, že prečo by sme mali informácie posúvať takýmto spôsobom, keď v Čechách stále vychádzajú knihy a dedo im veľmi pomáhal. Prečo by sme sa aj my neodhodlali na vydanie niečoho,“ vysvetľuje Zdeno Metzker mladší. Dodáva, že starý otec je odborník na slovo vzatý, i keď nestál pri zrode maneta, ale pracoval s konštruktérmi, takže má naozaj hodnoverné informácie. „Niektoré informácie som aj ja počul už niekoľkokrát a viem toho tiež dosť, čo ma teší,“ vysvetľuje mladý muž. Prezradil nám aj perličku, jeden vtip z lakovne, ktorý sa dochoval v súvislosti s atraktívnou farbou na jednom prototype. „Bolo ťažké namiešať farby na prototypy. Prišli tak raz obdivovať jeden nový, krásne nastriekaný. A dedo sa pýtal lakovača, že aká je to farba. Ten odpovedal, že bohovská. Keď vyzvedal, aká bohovská, dostal odpoveď, že ani Boh nevie, čo tam je. Nemiešali všetko, ako prišlo, tak, ako išli žufanky,“ uviedol niečo, čo sa tiež objavuje v knihe. Vnuk ešte dodáva, že chcú vydať ešte ďalšie knižky, venované motocyklom, ktoré sa vyrábali na Považí.
Treba ich zaznamenať
Pavol Mikuš, znalec histórie Považských strojární, je presvedčený, že sa podarilo pekné, dobré dielo. „Konečne píšu knižky takí, ktorí vedia, o čom treba napísať a čo treba písať. Zažili atmosféru výroby v strojárňach a sú odborníci na slovo vzatí. Pritom majú aj prirodzený talent zachytiť jedinečne, čo sami zažili,“ myslí si Mikuš. Dodáva, že po krachu strojární obracali ľudia zrak inam a zrazu prešlo štvrťstoročie. Zisťujeme, že už sa odrazu veľa stráca, zabúda sa. „Treba preto tieto veci zachytiť, zaznamenať, lebo už sa stávajú históriou, aj keď sa to tak nezdá. No a ono to nie je ľahké, lebo takáto knižka vzniká roky. Takže autor musí ešte dlho žiť, aby ešte stihol napísať ďalšie publikácie,“ hovorí Mikuš.
Až z Ivanky pri Dunaji
Na uvádzanie knihy do života prišli aj manželia Elena a Marián Kročkovci z Jura pri Bratislave. Marián je syn továrenského zmluvného pretekára strojární, zaslúžilého majstra športu Františka Kročku, ktorý na rýchlostnom Tatrane 50 ccm dosiahol významný úspech – majstra Slovenska i majstra Československa v r. 1974. Jablko nepadlo ďaleko od stromu a syn Marián sa na otcovom rýchlostnom Tatrane 50 ccm stal majstrom Slovenska v rokoch 1974 a 1975. Aj Marián Kročko si vysoko cení vydanie knihy. „Už bolo načase, som rád, že sa uskutočnilo, o čom autor dlho len hovoril. Sme dlhoroční priatelia, bol mojím fanúšikom a stále je, tak som musel prísť. Inak to nešlo,“ povedal Marián Kročka.
Aj zberatelia
Prišlo aj veľa zberateľov motocyklových veteránov. Vzácnu zbierku tiež s mnohými neuveriteľnými kúskami z Považských strojární má aj Považskobystričan Karol Farkašovský. „Vydanie knihy je fakt výborný počin. Dlho som ho na to nahováral. Od neho mám niekoľko CD-nosičov o každej motorke, ktorá sa vyrábala v Považskej Bystrici. Práve od neho viem absolútne detaily, kedy aká skrutka sa zmenila, doslova. Konečne sa podarilo dokopať ho, aby všetko spísal do knihy,“ skonštatoval Farkašovský. Dodal, že všetko organizoval vnuk autora. „A môžem povedať, že perfektne,“ pochválil aktivitu. Hneď jedným dychom aj spomenul, že treba pokračovať. „Treba ešte urobiť skútre, deväťdesiatky, pioniery, babety. Má fakt čo robiť. Ešte potrebuje nejaké tie rôčky medzi nami veru byť, aby to stihol,“ poznamenal trochu žartom Farkašovský.
Autor: Deta Pitonakova
