Slávnostný sprievod sa počas dožinkových slávností v Lednici tento rok, žiaľ, nekonal. Prekazila ho prietrž mračien, ktorá zahnala pod strechy obecenstvo aj samotných účastníkov.
Aj napriek tomu však bolo v Lednici slávnostne a veselo. Veď dožinkové slávnosti patria k peknej tradícii, ktorú ľudia po rokoch s nadšením oživili ako krásnu spomienku ďakovania za úrodu z minulosti.
Dážď a sprievod
Dožinkové slávnosti v obci pod majestátnym skalnatým bralom, na ktorom sa týči najneprístupnejší hrad Slovenska, majú svoju neopakovateľnú atmosféru. Slávnosti ponúkajú bohatý kultúrny program, v ktorom dominuje krojovaný sprievod obcou so žatevným vencom, sedliacka jazda na vyzdobených konských záprahoch, staré žatevné mechanizmy. Ledničania sú oblečení v pôvodných pracovných i slávnostných krojových odevoch, stretávajú sa folklórne skupiny, súbory a dychovky. Po slávnostnom posväcovaní dožinkového venca v Kostole sv. Jána Nepomuckého, miestna folklórna skupina Ledničanka odovzdáva v amfiteátri dožinkový veniec starostovi.
Všetko by aj teraz bolo tak, ako aj po iné roky, keby nebolo dažďa. Ten bol na tohtoročných slávnostiach najvýdatnejší práve v čase, keď mal vykročiť sprievod dedinou. Zahnal pod strechu obecenstvo a neskôr aj účastníkov sprievodu.
Tiež niekoľkoročná tradícia
Posväcovanie chlebíka a venca v kostole však bolo. Nuž, bolo opäť krásne, slávnostné a pôsobivé ako vždy. Má už dvadsaťročnú tradíciu. „Je to pekný guľatý chlebík. Pecník presne taký, ako sa kedysi v peci pekával. Je na ňom krížik aj klas, teda je vyzdobený. Veď sa patrí pekne poďakovať, že nám Pán Boh úrodu požehnal,“ hovorí Veronika Šeligová z folklórnej skupiny Ledničanka.
S oživovaním tradícií súvisiacich s dožinkami začali v Lednici po niekoľkoročnej prestávke. „V roku 1993 sa obnovilo dožinkové pásmo a o dva či tri roky neskôr sme v rámci neho začali aj s posväcovaním chleba. Predtým sa do kostola nechodilo, len dedinou sa prešlo. S nápadom prišla Helenka Majerková, dnes už nie je medzi nami. Ona prvýkrát s pánom farárom dohodla poďakujúcu pobožnosť,“ spomína si pani Šeligová. Odvtedy sa okrem slávností aj posväcovanie venca a chlebíka stalo tradíciou.
Žartovné nadeľovanie
Veronika Šeligová hovorí, že slávnosti mali u nich odjakživa neopakovateľnú atmosféru a bolo veselo. „Keď sprievod skončil, spievali sme odjakživa naše krásne dožinkové pesničky, ale sa aj delilo, a to bola ešte len zábava,“ spomína si s úsmevom na tvári pani Šeligová.
„Tebe nadelím vreco vitrilice, to je taká pichľavá tráva, tebe vreco paprúdzia, to je tiež tráva a gazda, keď si zaslúžel, toho poveze Puchlov Pavel na koni pri mesiačku na Havajské ostrovy,“ spomína pani Veronika na to, ako nadeľoval žartom počas slávností kedysi v minulosti Jozef Matejíček, ktorý tiež už nežije. V súvislosti s povozom na Havajské ostrovy vysvetľuje, že mali v obci kedysi gazdu trochu pomalšieho, pomotaného. Mal aj koňa lenže tiež takého ledabolo, tak sa na jeho účet žartovalo.
Dožinky nejaký čas neboli
Ján Remšík zo skupiny Ledničanka si spomína zase na dožinky z roku 1947. „Boli slávnostnejšie, ako tie, čo sa robili dovtedy. To sem prišiel do dediny prvýkrát aj autobus,“ hovorí pán Remšík. Tvrdí, že aj posväcovanie chleba a venca sa robilo odjakživa. „Za socializmu sa však už potom neposväcovalo, a ani dožinky sa nerobili. Nuž, to bola iná doba,“ hovorí pán Remšík. Spomína si však aj na jednu výnimku zo šesťdesiatych rokov, keď mali odvážnejšieho richtára a vtedy mali aj poriadne dožinky v obci. „A bolo veru veselo,“ dodáva.
Posväcovanie. (zdroj: DP)Osláviť úrodu sa podľa Jána Remšíka patrí a dostatočne. Dopestovať a dochovať čokoľvek v kraji pod horami, ktorý je drsnejší ako inde, nie je ľahké. Aj on musel doma ako dieťa dosť pomáhať. „Boli kravy, kozy, ovce a bolo sa treba postarať. Odvádzali sa aj kontingenty, nebolo ľahké dochovať a dopestovať niečo. Odovzdávali sme zbožie, vajcia, zemiaky, mlieko. Museli sme doma ako decká pomáhať,“ vracia sa do minulosti pán Remšík. Kosiť vedel už ako dvanásťročný. „Tatko zavelil, poj chalan a už ma bral. Vyšli sme do poľa a už sme aj ťahali. Aj zo desať chlapov išlo vedľa seba,“ vykresľuje nám zber úrody v minulosti.
Dážď slávnosti nepokazil
Anna Hrubčinová potvrdzuje, že ľudia boli v minulosti bezprostredne odkázaní na dobrú úrodu. No a pri jej zbere by bol veru výdatný dážď, ktorý sa spustil v Lednici počas tohtoročných slávností, nepríjemný. „Nebolo by veru dobré, keby pri zbere prišiel takýto dážď. A ešte horšie bolo, keď pršalo dlhšie, lebo sa úroda nedala zberať a neskôr už bola znehodnotená,“ hovorí ďalšia členka skupiny Ledničanka s tým, že dopestovať niečo v kraji pod horami nie je ľahké. Aj napriek tomu sa tu už v minulosti pestovala podľa nej pšenica, raž, ovos, jačmeň, aj konope, tiež ľan vraj zvykli ľudia siať. Úrodu by teda mohol dážď poškodiť, slávnosti v Lednici však nepokazil.
Súčasťou sú aj hasiči
Súčasťou sprievodu aj organizačného tímu bývajú v Lednici aj miestni hasiči. Bolo to tak vraj odjakživa. „Kedysi, keď ešte nebolo družstvo, kravy, kone aj iné zvieratá chovali gazdovia doma aj všetko sami pestovali, tak aj dožinky si organizovali oni. No a pomáhali im pritom aj hasiči. Hasičský zbor tu funguje už od roku 1880 a odvtedy boli hasiči pri všetkých dožinkových slávnostiach,“ spomína si Emil Hrubčin.
Starosta obce Kamil Karas hovorí, že dožinkové slávnosti organizuje obec okrem iných aj v spolupráci s Považským osvetovým strediskom a za pomoci Trenčianskeho samosprávneho kraja. „Som hrdý na to, že v Lednici už bol tento rok 16. ročník. Snažíme sa udržať akciu, s organizovaním ktorej začali moji predchodcovia. Je dobré, keď môžu súčasníci vidieť, ako to bolo v minulosti, že sa ľudia po práci, po zbere úrody vedeli stretnúť, zaspievať si, zabaviť sa a utužiť vzťahy medzi sebou,“ povedal starosta obce.
Dožinky
Etnografka Petronela Rágulová z Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici hovorí, že dožinky boli slávnosťou, ktorá sa robila po ukončení žatvy. „Ide o zvyk ešte z predkresťanského obdobia. Mal magický charakter. Ľudia verili, že keď dobrú úrodu náležite oslávia, môže to mať vplyv aj na ďalšiu v nasledujúcom roku,“ vysvetľuje Rágulová.
Dodáva, že neskôr sa magický význam stráca a ide skôr o druh poďakovania za úrodu.
„V minulosti si gazda najímal na zber úrody žencov a žnice a po zbere úrody uvili slávnostne dožinkový veniec, ktorý doniesli obradne gazdovi. Ten sa im poďakoval, musel byť aj oldomáš a takto obradným spôsobom ukončili žatvu,“ hovorí Rágulová.
Veniec mal podľa etnografky magickú úlohu. „Bol uvitý z toho, čo sa za rok v hospodárstve urodilo. Pôvodne to boli najprv naturálne predmety, až neskôr sa pridávajú napríklad papierové kvety, stuhy a podobne,“ hovorí etnografka.
Dodáva, že gazda si veniec po dožinkoch zavesil na štít pod strechu, kde bol do Vianoc a niekedy až do ďalšieho zberu úrody.
Rágulová upozorňuje, že na Štedrý večer dávali z neho symbolicky dobytku a iným zvieratám na gazdovstve, aby napríklad kravy dojili veľa mlieka, sliepky dobre znášali vajcia. Tiež zjari zamiešali z neho zopár zŕn do osiva. Ľudia verili, že si takto zabezpečia bohatú úrodu.
Chlieb má dôležitú symboliku
Chlieb má v slovenskej kultúre hlbokú symboliku, niekde sa objavuje aj pri oslave úrody.
Väčšiu tradíciu má však podľa etnografky Petronely Rágulovej pečenie aj posväcovanie dožinkových chlebov na Morave alebo v Poľsku, ako u nás. Na hraniciach s týmito krajinami sa zvyk tiež vyskytuje a smerom na východ Slovenska sa vytráca.
Pečenie
Dožinkový chlieb sa piekol z novo dozretého obilia, teda z čerstvej úrody.
„Piekol sa tradičným spôsobom bez použitia droždia, išlo teda o kváskový chlieb. Sádzal sa na lopate do klasickej pece. Dnes majú takéto tradičné dožinkové chlebíky v ponuke aj moderné pekárne. Ide vlastne o bio chlieb bez akýchkoľvek prísad pripravený tradičným spôsobom,“ vysvetľuje Petronela Rágulová.
Symbolika
Chlieb sa podľa etnografky chápe ako symbol dobrej úrody, ale možno ho chápať aj širšie ako symbol pokrmu ľudstva.
„V tradičnej slovenskej kultúre sa chlebu pripisovala veľká úcta. Bol braný ako Boží dar, čo je spomínané aj v modlitbe Otčenáš, kde stojí – chlieb náš každodenný daj nám dnes. Chlieb si ľudia preto veľmi vážili,“ vysvetľuje etnografka.
Svadba i pohreb
Práve preto sa chlieb používal pri viacerých rodinných aj kalendárnych obyčajoch. Teda nielen pri dožinkoch, ale napríklad tiež na svadbe. „Nevesta, keď prišla do domu ženícha, bolo zvykom, aby sa adaptovala do rodiny. Musela zobrať bochník chleba a obísť s ním stôl alebo ho kotúľala od jedného rohu k druhému. Takto sa vykonal dôležitý akt prijatia,“ hovorí o starodávnom zvyku Rágulová.
Dodáva, že chlieb sa tiež dával neveste do lona. „Lebo ak on je dar prírody, ktorý prináša pokrm, tak aby aj ona bola plodná a priniesla množstvo detí do rodiny,“ vysvetľuje Rágulová.
Počas svadby sa chlieb tiež slávnostne niesol na čele sprievodu a zapichoval sa do neho zelený stromček.
Aj počas pohrebu dávali ľudia nebožtíkovi do truhly kúsok chleba. Súviselo to s primitívnou predstavou, že aj keď človek zomrie, má potrebu jedenia a pitia. Aby teda nebol na druhom svete hladný.
Stavba domu
Chlieb sa používal tiež pri magických obradoch súvisiacich so stavbou domu. „Dával sa do základov na miesta, kde mala stáť pec, aby len dobre piekla. Aj na dožinkoch je chlieb symbolom vďakyvzdania za úrodu, že príroda pomohla, aby boli ľudia živí a zdraví aj nastávajúci rok,“ vysvetľuje Rágulová.
