Včelárenie je vraj balzamom pre dušu, včely nútia človeka fungovať, aj keď nevládze a tiež majú obdiv mladého včelára, preto, ako spolupracujú a dokážu výborne v rámci rodiny vychádzať. Aj ľudia by sa mohli učiť. Hovorí sa tiež, že včelári sú pokojní a vyrovnaní ľudia. Na podujatí Včelárska nedeľa sme sa presvedčili, že kus pravdy na tom určite je.
Včelári sú pokojní a veselí ľudia
Na podujatí Včelárska nedeľa v Mestečku každý rok oceňujú aj zaslúžilých včelárov a do cechu prijímajú nových. Oslovili sme viacerých. No a pri rozhovoroch sme prišli na to, že čo sa o včelároch často hovorí, bude asi pravda. A síce, že ide o pokojných a vyrovnaných ľudí.
Včielky by sa nahnevali
Alojz Danihlík sa včeláreniu venuje už 46 rokov a má už 85 rokov. Na tvári akoby mal stále úsmev. Včely ho vraj celý život naháňajú. „Teraz už na to tak nestačím, ale mám včelárenie strašne rád, ťažko sa ho zriecť. Stále ma ťahá k mojim včelám. Dajú mi zabudnúť, že ma niečo bolí. Musím ku nim chodiť, veď by sa nahnevali,“ hovorí starý pán s úsmevom. Hore do Dešnej v Púchovskej doline chodí z mesta autobusom dvakrát do týždňa a niekedy aj častejšie. „Oni ma ženú celý život, aby som sa držal,“ prezrádza pán Danihlík, ktorý aj na svoj vysoký vek vyzerá stále veľmi dobre a je vitálny. „Od autobusa to mám k včelnici ešte asi kilometer. Aj chrbticu som mal nanič a občas ma poriadne bolí, ale vždy idem. A prejde to, keď sa vyberiem za včelami,“ dodáva pán Danihlík. V tejto lokalite má včely aj Anton Šulík. „On ma učil. Ale je to záhada, jeho včely vôbec neštípu. Mňa štípu, ale jeho nie. Ja zabalený v maske a on bez nej. A mňa aj tak štípali a jeho nič,“ prezradil na pána Danihlíka jeho kamarát. „Nuž, jeho zase ženy neštípu, ako mňa,“ zažartoval pohotovo starý včelár a hneď bolo veselo. Nuž, veď o včelároch sa hovorí, že sú pohodoví ľudia.
Včely ako súkromné lekárky
Alena Behrová z Lúk s včelárením len začína a jej zdôvodnenie, prečo sa na niečo podobné dala, bolo zaujímavé. Na podujatí ju pasovali do cechu. „Doviedol ma k tomu manžel. Chcela som mu len pomáhať, no chytilo ma to. Keď odchádza na dlhšie preč, včielky nemôžu zostať len tak napospas,“ hovorí pani Alena. Dodáva, že včelárenie je fantastický relax. „Odreagujete sa, nerozmýšľate nad ničím. Je to fajn pre telo aj dušu. A tak som sa rozhodla, že sa tomu budem venovať naplno,“ zdôvodňuje pani Alena s tým, že možno to, ak bude záujem, odovzdám potom ďalej deťom. Na začiatku bol síce strach z uštipnutia aj bolesť, ale čo sa hovorí a čomu včelárka spočiatku neverila, sa stalo pravdou. „Telo si postupne privyká, a tak po čase ani neopúcham ako spočiatku. A zdá sa mi, že už ma aj štípu menej,“ hovorí mladá včelárka. Včielka vraj štipne na miesto, ktoré je nejako choré. „Tak ak ma neštípu, som asi zdravá, a to je fajn. Takže sú to aj také moje súkromné lekárky,“ hovorí so žartom.
Alena Behrová hovorí, že včely sú jej súkromné lekárky. (zdroj: BERKO)
Vedomosti o včelách sa mu zišli aj na súťaži
Matej Fojtík je najmladší zo včelárov, ktorých sme zastihli na podujatí v Púchovskej doline. Veľmi ho zaujímajú tieto živočíchy pre pozoruhodný spôsob života. „Napríklad ako spolupracujú v rámci rodiny a dokážu spolu výborne vychádzať. Taký malý tvor, a ako veľa dosiahne vďaka tomuto,“ vysvetľuje Matej, ktorý sa naozaj vyzná. Aj ľudia by sa mali od nich čo učiť. Tento rok sa podarilo vďaka znalostiam o včelách obsadiť mladému mužovi druhé miesto na majstrovstvách sveta mladých včelárov v Prahe aj druhé miesto na majstrovstvách Slovenska. „Včelárim od šiestich rokov. Uštipnutia som sa nikdy nebál. V posledných rokoch prišli síce náznaky, že by som mohol byť alergický, ale neodradilo ma to, pokračoval som ďalej,“ hovorí Matej s tým, že ho, našťastie, veľmi neštípu. „Mám od ich žihadiel celkom pokoj, chodím ku nim v krátkom tričku a v nohaviciach. Je to v pohode. Musíte byť aj vy v pokoji, nebáť sa. Ak si na vás včela sadne, nestriasať ju. Ona odletí,“ vysvetľuje mladý muž, ktorý pôsobil veľmi pokojne a vyrovnane aj na nás. Takže, čo sa hovorí o včelároch a ich vyrovnanej povahe, bude asi pravda.
Matej Fojtík (tretí zľava) má pokojnú povahu, včely ho vraj neštípu. (zdroj: BERKO)
Najprv dedko, potom babka a nakoniec aj sám
Ku včelám začal chodiť Matej s dedkom, neskôr to prebrala babka a mal aj veľkú podporu doma, od rodičov či strýka. Nakoniec dostal odvahu zariadiť si aj vlastné včely. Odborné vedomosti získal aj v krúžku u Evy Kováčovej v Púchove. Mama Zuzana Fojtíková hovorí, že radi syna podporia v tejto záľube. Otec Miroslav Fojtík dodáva, že hoci bývajú v Púchove, pochádza z dediny v Púchovskej doline a sú tu skoro každý víkend. „Má tu podporu, zázemie, všetky veci, ktoré k svojej záľube potrebuje. Treba len chuť a ochotu cestovať hore – dolu, aby sa jej mohol venovať,“ spresňuje otec. Na otázku, či už boli nejaké produkty príde smiech a konštatovanie: „Zatiaľ len investujeme. Ale chalana to baví a my z toho máme radosť. Nejde o zisk,“ vysvetľuje otec. Včely vraj mladého neštípu a takto sa správajú k ľuďom, ktorí sú pokojní. Zaujímalo nás preto, po kom vlastne je. „No je to genetika a ťažko povedať, ako sa gény pomiešali. Možno po dedkovi, babke?“ skonštatoval Matejov otec.
Včelárenie je láska, ktorá sa nedá opustiť
Stanislav Mazák má svoje včielky v Púchove, v časti Vieska. Začínal ako malý chlapec s otcom a keď mal okolo tridsiatky, zostal sám a začal včely ďalej rozširovať. Rodín má teraz momentálne okolo päťdesiat. Včelárenie je vraj láska na celý život a bez včiel by ťažko príroda fungovala. Nič ho preto nezabolí viac, ako zničené úle. „Vo včelnici mávam aj návštevy – kuny, jazvece, medvede, ktoré sa objavili pred desiatimi rokmi. Ani zďaleka však nedokážu narobiť také škody ako ľudia,“ hovorí skúsený včelár. Práve od ľudí našiel úle veľmi často rozbité, prípadne rozstrieľané. Skoro každý rok má takýto problém, niekedy aj opakovane. „Človeku to fakt príde ľúto. Ľudia si neuvedomujú, aké dôležité miesto má tento drobný tvor v prírode,“ dodáva.
Chytilo aj mladých
Včelárenie na Slovensku sa však, našťastie, v posledných rokoch rozmáha. „Hlavne mladí ľudia sa začínajú vo väčšej miere zaoberať včelárstvom. Myslím, že je to aj trendom, že inklinujú k čistej prírode a prírodným produktom, čo vlastne včely sú veľmi dobrým indikátorom toho, či je prostredie čisté. Ak je totiž znečistené, včela hynie,“ hovorí Milan Janco z výkonného výboru Slovenského včelárskeho zväzu Trenčianskeho kraja. Posledným trendom je už aj na Slovensku včelárenie v mestách. V Banskej Bystrici je aj včelárska škola. „Takže aj takto sa objavuje stále viac ľudí, ktorí sa dobre rozumejú včelárstvu. Dôležité je tiež, aby fungovali včelárske krúžky, čo zväz podporuje. Sú už nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Ľudia, ktorí majú záujem o včelárstvo, sa môžu prihlásiť, učiť sa a neskôr absolvovať skúšky, kde dostanú výučný list včelára. Na Slovensku je asi 15 krúžkov. Jeden je aj tu v Záriečí a mladým sa venuje pán Gabčan. Druhý je v Púchove, kde je magistra Kováčová v CVČ,“ doplnil Janco.
