Užili si prázdniny, na aké sa nezabúda

PRUŽINA. Partia vnúčat farmárky Oľgy Apoleníkovej strávila väčšiu časť prázdnin tento rok na salaši u babiny, ako ju všetky deti volajú. Na ranné vstávanie si zvykli a neodradil ich ani prvý deň, keď zažili pri pasení aj šoky. 

Náročný deň

Budíček mali každý deň ešte pred šiestou hodinou. Potom raňajky, hygiena a odchod na salaš. Domov sa nevrátili skôr, ako o pol piatej popoludní. A to bol skorší odchod, niekedy bolo treba zostať aj dlhšie. Babina potom pripravovala večeru a deti mali čas na zábavu. „Boli v bezpečnej vzdialenosti od babiny a mali istotu, že im už nebudem nič kázať robiť,“ žartuje Oľga Apoleníková. Energie však mali deti aj po celom dni vraj dosť. Ešte večer chodili behať, často z Visolají až do Beluše.  

Odchod na pašu. (zdroj: BERKO)

Chýba komunikácia z očí do očí

Farmárka hovorí, že nechce, aby sedeli jej vnúčatá len za počítačmi a pri mobiloch, ale aby mali fyzickú činnosť a hlavne, aby spolu navzájom aj s ňou čo najviac komunikovali. „Komunikácia z očí do očí viazne, ľudia komunikujú cez počítače a keď sa potom stretne človek s človekom, nemajú si čo povedať. Odrazu sú tam tie oči a je problém, lebo na toto nie sme zvyknutí,“ hovorí Oľga Apoleníková. 

Chce, aby vedeli, čo je fyzická práca

Každé z vnúčat farmárky pôjde určite svojím smerom, každé má totiž na niečo iné nadanie a vo všetkých ona sama nevidí farmárov. Je však rada, že za dvadsať či tridsať rokov budú môcť povedať svojím vnúčatám a deťom, že kŕmili a dojil ovečky, videl, ako prichádzajú na svet, lebo boli pri bahnení. Videli, ako vyzerá placenta a každodenný boj o prežitie. „Sú nadšení, keď sa učia nové pojmy, majú stále nové dojmy. Vôbec neočakávam, že zotrvajú pri takejto práci, ale chcem, aby vedeli, o čom je fyzická práca, námaha, a aby si ju vedeli vážiť,“ hovorí farmárka.  

Samko už aj vysvetlil mnohé veci za babinu. (zdroj: BERKO)

Nikdy ich to príliš nezmohlo

Andrej, jeden z vnukov pani Apoleníkovej, hovorí, že sa mu páčia ovce aj práca s nimi. „Tento rok som sa snažil tráviť na salaši čo najviac času z prázdnin. Vôbec mi nevadilo, že som pracoval. Veľa som sa naučil, a aj niečo pribudlo ako vreckové,“ hovorí Andrej. Patrika teší, že mohol byť s bratrancami a sesternicami, s rodinou. „Nepomáhali sme len s ovcami, chodili sme dosť aj na mak a tiež sme dostali špeciálnu prácu. Steny na budovách salaša už boli škaredé, tak sme ich maľovali,“ prezradil Patrik. Vstávali skoro, ale aj deň ubehol skoro. „Nikdy nás to nezmohlo tak, že by sme si ľahli pod strom a nech si ovce na paši robia, čo sa im zachce,“ usmieva sa Patrik.  

Nelka radšej pomáhala dnu. (zdroj: BERKO)

Už aj vysvetľoval za babinu

Samko prezradil, ako fungoval deň na salaši. „Babina nám vždy ráno dopredu povedala, čo budeme robiť. Nosili sme jahňatám vodu, dávali ich do cárkov, keď sa narodili. To sú ohrádky, kde sú s maminou, keď sa narodia, aby sa naučili piť mlieko a zvykli si. Potom bol obed a vrátili sme sa zase k práci,“ hovorí Samko, ktorý nás o kadečom už aj poučil. Dokonca, keď sme sa vypytovali aj na odbornejšie veci pani Apoleníkovej, prichádzala odpoveď práve od neho, nie od babiny. A ona mlčala a bola určite pyšná. 

Nehnili doma

Samkova sestra Sabínka, ktorá je najstaršia, hovorí, že vyháňali aj na pašu. Jej sa však páčila hlavne práca s jahniatkami. „Nehnili sme len tak doma, mali sme vždy čo robiť. Nezávidím ani náhodou deťom, ktoré nič nerobia. Skôr ony by mohli závidieť nám, čo všetko sme sa naučili,“ hovorí Sabínka. Najkrajšia práca je podľa nej kŕmenie jahniat, keď sa im dáva z fľaše. Ste vraj vtedy tak blízko pri nich a pomáhate im, aby prežili, a to je fantastický pocit. Keď nadhodíme, že jahniatka sú také krásne, milé, mäkučké a čistučké, Samko nás hneď vyvádza z našich dosť zidealizovaných predstáv. „No, to isto nie, keď sa narodia, sú celé špinavé od plodovej vody,“ prichádza realistická odpoveď skúseného gazdu. Sabínka ešte prezrádza, že po práci na salaši padne na človeka príjemná únava. „Niekedy som však mala viac energie, keď sme sa vracali domov, ako keby som odpočívala a nič nerobila,“ dozvedáme sa. 

Gazdinka

Nelka je najmladšia z vnúčat pani Apoleníkovej. Najradšej pomáhala tete Maťke pri výrobe syrových tôrt a iných dobrôt. Tiež sa starala, aby mali zberači maku vždy čisté rukavice. „ K ovečkám som chodila len občas. Nebojím sa ich, ale toto ma bavilo viac,“ hovorí malá gazdinka, ktorej bolo spočiatku aj smutno za rodičmi, ale nakoniec si prázdniny s deťmi z rodiny a na salaši aj ona pochvaľovala. Babka hovorí, že Nelka prišla aj doma sama od seba za ňou, aby jej pomohla. 

Neodradil ich ani šokujúci začiatok

Prázdniny s babinou neboli, samozrejme, len o práci. „Snažila som sa im nechať priestor aj na zábavu, lebo to by ich demotivovalo. Ale som na mojich malých, veľkých pomocníkov pyšná. Zvládali to výborne,“ hovorí pani Apoleníková. A neodradil ich ani šokujúci začiatok. „Keď išli prvýkrát s ovcami, pýtali sa ma, či pes pasie ovce. Chceli si ho totiž zobrať so sebou. Netušila som však, že majú takýto zámer. Tak som im vysvetlila, že zaháňa a zavracia ovečky. Len ony si ho zobrali na vodítko a nemali so sebou mobil. Povedala som im, aby si ho nebrali, že si ich prídem pozrieť. Čakal ich naozaj bláznivý deň, čo som ani len netušila a ony tiež“ hovorí farmárka. Pes naučený pásť, chcel ísť pracovať, ony ho držali. On sa trhal, šklbal, bol nervózny a deti potom už tiež, lebo nevedeli, prečo je to zviera také zlé. „Viac práce mali potom so psom, ako s ovcami,“ usmieva sa pani Apoleníková s tým, že aj toto bola dobrá životná skúsenosť. No a tých získali prázdninujúci pomocníci na salaši oveľa viac.