Ako je to vlastne s mažoretkami
Predminulý týždeň strávili dievčatá z BONY v chorvátskom meste Poreč, kde sa uskutočnili druhé majstrovstvá sveta v mažoretkovom športe. „Niekto stále berie mažoretky len ako spestrenie pri rôznych podujatiach, ako kultúrne vystúpenie. Lenže už od roku 2003 funguje medzinárodná asociácia mažoretkového športu. Je v nej zastúpených zatiaľ 19 krajín,“ vysvetľuje vedúca Bony Elena Martinková, ako je to s mažoretkami v súčasnosti. Asociácia organizuje národné majstrovstvá mažoretkového športu, majstrovstvá Európy aj sveta.
Trénerky Bony a ich vedúca pri krájaní tôrt. Medailovú žatvu mažoretky oslávili, ako sa patrí. (zdroj: BERKO)
Roky driny a veľký úspech
Rôznych majstrovstiev sa zúčastňovali aj naše mažoretky. „Niekoľko rokov dievčatá dreli. Oplakali sme spolu niektoré umiestnenia, keď sa nám zdalo, že nám porota krivdí alebo sme niečo pokazili, mrzelo nás, ak sme niečo nezvládli, pokazili. To, čo prišlo teraz, je krásna odmena,“ hovorí Elena Martinková s tým, že súbor Bona funguje v podstate od roku 1999.Mažoretkám Bona sa počas fungovania súboru podarilo získať aj viaceré úspechy, mali pekné umiestnenia na všetkých stupňoch majstrovstiev, ale tento rok bol výnimočný. „Taká medailová žatva, aká bola teraz v Chorvátsku, tak to tu ešte naozaj nebolo. Venujeme sa pohybovej technike, akrobatike, gymnastike, choreografii a stretnutia majú rôzne vekové kategórie dievčat dvakrát do týždňa. Tento úspech je hlavne o drine, ktorú boli ochotné podstupovať dievčatá, trpezlivosti a podpore zo strany rodičov a tiež mesta,“ zhodnotila vedúca. Konkurencia bola na majstrovstvách podľa vedúcej veľká, o to si úspech viac cenia. „Veľkými súpermi sú hlavne súbory z Česka a Chorvátska, a aj tento rok mali veľmi vydreté choreografie. Priznám sa, nečkali sme až taký úspech a boli sme veľmi hrdí, keď opakovane zaznievala v Chorvátsku práve slovenská hymna,“ hovorí Martinková. Súťažilo sa vo viacerých kategóriách a mažoretky Bona si odniesli v rámci nich šesť zlatých a dve strieborné medaily, a tiež jednu bronzovú.Boli aj slzy radosti
Trénerka Romana Podmaníková tancuje už deväť rokov, z toho päť už funguje aj ako trénerka. Začínala s menšími deťmi a teraz už vedie kadetky. Byť aj trénerkou je podľa Romany celkom iné, ako len tanečníčkou. „Určite máte oveľa viac zodpovednosti, ale v podstate si užijete aj viac srandy, lebo sa na všetko pozeráte trochu inými očami, z iného uhla pohľadu. Baví ma to,“ prezrádza Romana. Ona sama trochu tŕpla, aké bude hodnotenie, lebo vo vystúpeniach boli aj chybičky. „Mýlili sa však aj ostatní. Malé aj veľké dievčatá sa však neskutočne snažili, boli výborné a nedostatky si hádam porota ani nevšimla,“ usmieva sa Romana. Pocity boli pri vyhlasovaní výsledkov fantastické. Podľa Romany boli aj slzy radosti, neubránila sa ani ona sama. „Sme výborná partia,“ dodáva Romana a tvrdí, že dievčatá vedia, kedy treba zabojovať. „Všetkým je nám jasné, že tréningy sú prvoradé,“ tvrdí Romana. Ona sama neľutuje, že jej pre ne utekajú nejaké iné akcie s kamarátmi ani voľný čas, ktorý mohla stráviť inak. Podporu má aj doma. A to vlastne všetky dievčatá, lebo inak by to bolo určite ťažšie.
Prianie aj do budúcnosti
Deväťročná Lívia Šteinigerová hovorí, že súťaž bola výborná. A keď vyhlasovali výsledky, prišlo aj veľké prekvapenie. „Bolo to fakt super. Bola by som veľmi rada, keby sme to zažili ešte raz, tak hádam to bude aj nabudúce,“ dala si tiež záväzok malá tanečníčka. Lívia sa priznala, že nie vždy sa jej veru chce ísť na tréning. Hlavne, keď kamarátky idú robiť niečo celkom iné. Ale trénovať sa musí, inak by podľa nej nebol ani úspech.
Radosť bola veľká aj počas osláv v CVČ. (zdroj: BERKO)
Niekedy je ťažké, držať si úsmev
Podľa pätnásťročnej Vanessy Demeterovej je každá tanečnica pred vystúpením naladená inak. Psychická pohoda je ale veľmi dôležitá. Kúštik trémy a obáv z toho, že človek niečo pokazí, však vždy väčšinou je. Treba sa len zaťať a ísť. „Naozaj tvrdo sme makali celý rok, odriekali si veľa vecí, a tak je jasné, že ak idete na javisko, musíte dať zo seba maximum,“ hovorí Vanessa. Niekedy je podľa nej ťažké držať si úsmev, keď vami lomcujú rôzne emócie. „Ale vtedy si treba jednoducho povedať, že si ideme užiť tanec, teda vec, ktorú robíte tak radi. Pomáha to,“ dodáva Vanessa.Bolo ťažké, opäť sa naštartovať
Vanessa tancuje už sedem rokov, naučila sa dobre sústrediť a prekonávať strach, keď sa blížia vo vystúpení prvky, ktoré jej na tréningoch nešli. Ale občas prídu nečakané situácie. Ste sústredený, napätý, pripravený na výkon, teda akoby ste boli malým súdkom prachu, ktorý sa chystá už-už vybuch- núť. No a odrazu sa niečo pokazí, nejde hudba. Treba začať odznova. Sú to veľmi ťažké momenty a Vanessa a dievčatá, ktoré s ňou tancovali, zažili pri jednom z vystúpení v Chorvátsku aj túto situáciu. „Nie je jednoduché, opäť sa potom naštartovať, ale, našťastie, sme to dali,“ usmieva Vanessa.Vyplatilo sa
Úspech súboru Bona prežívali v Chorvátsku aj niektorí rodičia. Boli to nervy, stres, neskutočné vypätie, ale vykúpili ich určite fantastické pocity šťastia a hrdosti na deti. „Čaká sa na výsledky. Vyhlasujú kopec súperov. A keď prichádza záver a vy stále nič, sú to nervy. A keď potom zaznie meno toho vášho súboru, je to super. Vtedy vyhŕknu aj slzy,“ hovorí Oľga Jalakšová. Dodáva, že celá príprava bola naozaj náročná a svoje zohrávajú aj nervy, ktoré sú napäté ako strunka. Pod pódiom si potom rodičia gratulujú, dievčatá tancujú aj sa telefonuje, prichádzajú objatia, bozky. Atmosféra je naozaj nádherná. Radoslav Golbinec na otázku, čo hovorí na úspech dievčat, len mykne plecami. „Čo už ja ako otec môžem dodať k tomu, čo baby dosiahli. Niet už čo.“ Nepopiera však, že zažiť atmosféru súťaže, bolo aj pre rodičov veľkým zážitkom. „Bola veľká radosť, možno aj malé sklamania, ale výkon bol výborný. Pre deti bola príprava dosť veľkou záťažou, ale stálo to za to. Deti vedeli, pre aký výsledok idú, chceli vyhrať, a tak aj my sme boli nápomocní ako sa dalo. Toto má určite význam,“ zhodnotil jeden z otcov. Radoslav Golbinec.
A čo by to bola za oslava, keby nedali mažoretky aj nejaký tanec. (zdroj: BERKO)
