Aj studničky píšu svoje zaujímavé príbehy

MARIKOVÁ. Pri ceste smerom z Považskej Bystrice na Púchov, kúsok za odbočkou na Upohlav, je ukryté zaujímavé miesto. Je na ňom kríž a studnička. Všetko vytvoril obyvateľ Udiče s kamarátmi zo silných ľudských pohnútok. Podobné miesto je aj v Dolnej Marikovej, v časti Kátlina pod kopcom, ktorý je už sám o sebe zaujímavý. Na Šimunkách sú totiž pozostatky starobylého hradiska.

Pri prameni v lesoch v okolí Dolnej Marikovej. Nad ním je aj kríž a malá kaplnka. (zdroj: BERKO)

Ako spomienka na dedinu, ktorá zmizla z mapy

Obec Okrut bola na mapách len do roku 1957. Po výstavbe priehradného múra pri Nosiciach ho nakoniec zaliala voda. „Už som vtedy bývala v Okrute, mala som dve deti. Dcéry Elenku a Janku. Chlapec sa mi narodil už v Udiči. Bola som akurát na materskej,“ spomína si Magda Furdzová. Z Okrutu odchádzali s manželom Michalom ako poslední. Pánovi Furdzovi bolo za rodnou dedinou celý život smutno, mrzelo ho, že sa nemôže vybrať na miesta, kde prežil detstvo. Chodil aspoň loviť ryby na priehradu, a to aj nad miesta, kde ležal Okrut. Pani Magdaléna pred niekoľkými rokmi muža pochovala.

Mali pekné manželstvo. Ako spomienka na neho, aj Okrut, kde spolu prežili časť života, zostalo miesto pri ceste smerom z Považskej Bystrice na Udiču, kúsok za odbočkou na Upohlav. Je tu kríž a studnička. Tiež tabuľka, ktorá upozorňuje, že kúsok od tohto miesta leží dedina, ktorá skončila pod vodou.

Ešte iný príbeh

Dôvody však boli ešte iné, o nich sa z tabuľky nikto nedozvie. „Môj muž mal raz veľkú haváriu pod Orlovským mostom. Auto mal dodrúzgané, aj jeho odviezli do nemocnice. Pustili ho nakoniec, lebo mu nič nenašli. Asi po pol roku začal žltnúť. Pri havárii si poškodil pečeň a prejavilo sa to až neskôr. Nakoniec skončil v nemocnici v Bratislave. Ležal tam sedem týždňov,“ spomína si pani Furdzová a slzy sa jej tisnú do očí.

Veľmi sa vtedy o muža bála a strávila pri jeho lôžku v strachu nekonečné hodiny. „Dostal sa, našťastie, z toho. A povedal mi, že je veľmi vďačný Pánu Bohu, keď ho na tomto svete zachoval. Potom prišiel nápad postaviť kríž,“ hovorí pani Magda. Dodáva, že ako poďakovanie, ale aj ako spomienku na zatopenú rodnú obec.

Pomáhali kamaráti

Pri realizácii zámeru pomáhalo Michalovi Furdzovi veľa ochotných ľudí. „Drevenú ohradu mu urobili kamaráti, manželia, základy na betónový múrik prišli kopať kamaráti, pacienti z Nimnice. Drevo dal organistov otec, čo sme ho mali v Udiči, niečo pozháňal pán farár Štefan Gužík. Plechom prispel jeden mladý človek z Prosného. Jednoducho, každý pridal čosi, tak sme to dali dohromady,“ spomína si pani Furdzová s tým, že pán farár kríž nakoniec aj posvätil a bol veľmi nápomocný. Na všetkých pomocníkov si pani Magda už nedokáže pospomínať, veď sú to roky.

O niečo neskôr pribudla aj studnička nad krížom. A zase pomáhal ochotný kamarát.

Spolu navštevovali miesto

Pokiaľ žil manžel pani Furdzovej, chodili na spomienkové miestečko nad Okrutom spolu. Teraz sa pri jeho návšteve vynárajú spomienky na muža. „Bohu vďaka, že ste ma sem zobrali. Veď aj bolo Michala, mal meniny. Tak som rada, že som tu,“ hovorí stará pani a láme sa jej hlas.

Chvíľu posedí na lavičke, potom sa vyberie aj k prameňu. „Voda tu nie je až taká studená, v zime nemrzne. To je dobré, neublíži na hrdlo. Ja som v nej aj plienky plákavala, keď ešte stekal dolu do Okrutu z prameňa potok,“ spomína si pani Magda s tým, že aj vtedy bola celkom teplá a prsty jej veru nelámalo.

Stále je upravené

Magdu Furdzovú teší, že miesto ani po manželovej smrti nepustne. „Ľudia sem chodia, aj sa postarajú. Napríklad, aj chatári, čo majú postavené tuto hore na kopci. Sú väčšinou z Moravy. Ale chodia aj ľudia z Okrutu. Stará sa aj obec. Pokosia a vidíte, aj drevo je natreté, po tom, čo som prosila richtára,“ hovorí pani Furdzová. Na dobrého človeka a jeho milovanú dedinu tak zostáva stále krásna spomienka.

Na krásnom mieste v horách

Zaujímavé miesto s peknou studničkou je aj popri ceste do vrchov, ktorá ide z Kátlinej. Je to pod vrchom, ktorý je už sám o sebe zaujímavý. Na Šimunkách našli totiž pozostatky starobylého slovanského osídlenia.

Vladimír Polník hovorí, že je to krásny kút v marikovských horách, ktorý mu veľmi prirástol k srdcu. Hore na lúkach vzniklo aj oddychové miesto s turistickým altánkom, obľúbená lokalita na rôzne opekačky a rodinné výlety do prírody. „Starší ľudia mali však výhrady, že robíme všetko len pre mladých a na starých zabúdame. Tak sme kúsok nižšie, na lúke pod kopcom, kde je altánok, urobili kríž. Aj tu bola jeho posviacka a prišlo na ňu tristo ľudí. Išiel vtedy veru dlhý zástup. Niektorí boli ešte len na kátlinskom moste a prví už tu,“ vracia sa do minulosti Vlado Polník.

Všade v chotári niečo, ale tu nič

Dodáva, že všade v chotári niečo na odbočkách či pri cestách na pekných miestach bolo, kríže, kaplnky alebo nejaké iné pripomienky. Len v Dolnej Marikovej nič. „A toto je pritom zaujímavé miesto, tu hore na kopci dokonca ľudia kedysi dávno v minulosti mali hradisko,“ zdôvodňuje Vlado, prečo postavili kríž.

Všetko porobili doma, s kamarátmi potom doviezli a zložili. „Stavba vyrástla za dva dni,“ spomína si Vlado. Aj jemu pri realizácii myšlienky pomáhali kamaráti ako pánovi Furdzovi. Nechýbali ani majstri, napríklad jeden stolár. „Vlado Strašík, dnes už je nebohý,“ spomína si Vlado.

Neskôr miesto útechy pre neho samého

Keď staval Vlado Polník aj s kamarátmi kríž, netušil veru, že bude na tomto mieste hľadať neskôr útechu. „Syn mal pred niekoľkými rokmi úraz. Búračku. Chodil som sem prosiť za jeho uzdravenie,“ prezrádza Vlado s tým, že aspoň čiastočne boli jeho prosby vypočuté.

Musel nájsť nový prameň

Na mieste sa však nenachádza len kríž, ale aj studnička s chutnou horskou vodou. Hľadanie prameňa nebolo jednoduché. „Starší tvrdili, že voda je hore. Furt to opakovali. Lenže prameň bol slabý a nakoniec sa stratil. Potom som išiel nižšie prekopávať chodník a musel som kopať až pod skalou. Odrazu sa ukázal druhý vrieč,“ spomína si Vlado ako hľadali nový prameň.

Stráca silu

Voda zo studničky zabuble v pohári. Je teplo. No, kto by sa rád nenapil? Vyskúšame radi aj my. „Je výborná, studená. Keby sme mali aspoň štamprľku domáceho, dobrá by bola na zapitie,“ usmieva sa Vlado.

 Ľudia chodia radi k studni na vodu, berú aj do zásoby. Niekomu vraj pochybila doma, keď boli horúčavy, ale niekomu viac chutí ako z vodovodu. „Uvidíme, dokedy potečie. Z roka na rok aj tento prameň slabne,“ hovorí Vlado. Ak však radosti a zdravia vďaka nej pribúda a voda ubúda, tak to nie je podľa Vlada až tak veľmi na škodu.

Miesto ľudí určite spája. O kríž sa starajú aj staršie ženičky z obce, iní zase o studničku. Asi pred štyrmi rokmi pribudla dokonca strieška. „Tu je aj tabuľka, kde je napísané, kto to robil,“ upozorňuje Vlado.

Pridali sa aj ochranári

Na ceduľkách objavujeme okrem iného aj názvy ochranárskych združení. „Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny v roku 2014 nadviazal na svoje dlhoročné tradície organizovania Otvárania studničiek v rámci Dní ochrany prírody. V spolupráci so Severomoravským regionálnym združením Českého zväzu ochrancov prírody realizoval projekt Starostlivosť o studničky. Finančne bol projekt podporený z európskych fondov v rámci cezhraničnej spolupráce,“ vysvetľuje Oľga Removčíková, predsedníčka Ústredného výboru Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny.

Výsledkom projektu bolo vyhľadanie a zastrešenie 30 studničiek v Javorníkoch aj Malej Fatre a 10 studničiek na českej strane. Časť týchto obnovených studničiek sa nachádza v okolí obcí Lazy pod Makytou, Papradno, Horná a Dolná Maríková. Medzi nimi aj tá v Marikovej.