Janka, ktorá v júni absolvovala v Žiline vysokú školu, na nedostatok guráže netrpí. Už od šestnástich rokov brigádovala v púchovských kaviarňach, v predajni šperkov, na recepcii hotela alebo v reštaurácii. Jedny prázdniny prežila aj v Anglicku. Vlani sa vydala za veľkú mláku.
Ako vysokoškolská študentka si totiž bola vlani privyrobiť v USA, kde pôsobila ako plavčíčka. Jej sa však podarilo zachrániť život malého dievčatka. „Najskôr stuhlo v kŕči a prestalo dýchať,“ spomenie začiatok drámy.
Cesta do Ameriky
Čo predchádzalo tomu, keď chcela prežiť leto v USA ako plavčíčka? „Spolu s kamarátkou sme využili americký program Work and Travel. Cestovali sme cez agentúru, pričom poplatok aj s vízami ma stál 700 eur. Približne 500 som platila za obojstrannú letenku do New Yorku.“
Vlani letela naisto, lebo mala skúsenosť z Londýna, kde síce jedny z predchádzajúcich prázdnin študovala jazyk, ale prácu sa jej vycestujúc „naslepo“ nájsť nepodarilo.
Topenie figuríny
V USA ju čakal obrovský zábavno-kúpaliskový komplex pre 40-tisíc návštevníkov v pensylvánskom Hershey parku neďaleko Harrisburgu. „Na úvodnom trojdňovom kurze plavčíkov nás bolo asi stopäťdesiat. Z toho polovica Slovákov a Čechov, ďalej Ukrajinci, nejakí Angličania a zopár Američanov,“ odhadne Janka. „Asi piati nevedeli riadne plávať, tých vyhodili hneď. Samozrejmosťou boli úvodné testy na drogy. Nasledoval odborný výcvik na suchu aj vo vode. Pri skúškach inštruktor simuloval vo vode napríklad infarkt či úraz. Bolo sa treba rozhodnúť, či mu treba začať dávať umelé dýchanie hneď po vytiahnutí na plavák rovno na hladine, alebo až po jeho dotiahnutí k brehu. Hodnotili všetky postupy, rýchlosť a celkovú profesionalitu.“
Pri jednom z bazénov Hershey parku. (zdroj: Archív JH)Ak by si niekto povedal, že prácou peknej plavčíčky je predovšetkým promenádovať sa v plavkách reflexnej farby popri bazénoch, tak je to celkom inak: „Američania sú doslova posadnutí bezpečnosťou. Súvisí to s otázkou ich zdravotného (ne)poistenie, no aj s tým, že v prípade nešťastia by mal obrovský problém tiež prevádzkovateľ zábavného parku. Plavčík preto musí byť neustále v strehu. Za akúkoľvek nepozornosť je penalizovaný.“
Napríklad supervízori, ktorých Janka nemohla všetkých poznať, viackrát za deň nepozorovane vhodili či potajme položili do bazénu figurínu dieťaťa. S tým, že sa akože topí. „Museli sme si ho všimnúť do 10 sekúnd. Okamžite zapískať na píšťalke signál o pomoc a maximálne do 20 sekúnd doplávať k tej umelohmotnej bábike a začať s akože záchrannou akciou. Ak niekto tento limit dva razy čo len o sekundu nestihol, dostal tri dni povinného neplateného voľna. Následne už nasledovalo prepustenie.“
Návštevníkom to neprekážalo
Keď sa Janky pýtame, či návštevníkov nerušili takého nácviky, len zavrtí hlavou: „Naopak. Kúpajúci sa mali pocit, že sme udržiavaní v pozornosti, a to sa im páčilo.“
Jedinou nevýhodou bolo, že keď plavčík vyliezol po takomto nácviku z vody, jeho plavky, biele tričko a červená šiltovka, sa museli usušiť na ňom. „Dalo sa však aj oddýchnuť. Naši šéfovia pre zamestnancov tri razy za leto organizovali zábavnú párty. Počas voľna sme mali do parku, kde je minimálne vstupné okolo 60 dolárov, vstupenku zadarmo. Pracovná doba bola od štyroch do jedenástich hodín, kto si ako naplánoval či dohodol. Ja som pracovala šesť dní v týždni, no s kamarátkami sme si zobrali aj niekoľkodňové voľno, objednali mikrobus a vyrazili na výlet do Toronta. Za ubytovanie v internáte, kam nás vozili, nám síce stiahli poplatok z výplaty, ale nebolo to priveľa a v študentských apartmánoch sa nám bývalo fajn. Nikto si skrátka nemohol dovoliť, aby sme do práce prišli unavení či nevyspaní,“ pokračuje.
Záchranná akcia
„V ten deň, keď sa stala tá nepríjemná udalosť, sme strážili vodu v bazéne, kde končili tobogány, traja plavčíci,“ spomína si na záchranu dievčatka. „Po tisíckach iných zošmyknutí sa na nafukovacom kolese rútila dole mama s asi päťročnou dcérou. Keď ich tobogán vypľul, koleso doslova vystrelilo to dievčatko k okraju bazéna, kde si udrelo hlavu o jeho obrubu. V prvom momente sa ešte chcelo vyškriabať na breh. No vzápätí stuhlo v kŕči. Stratilo vedomie a prestalo dýchať.“
Okamžite sa ozval dvakrát dlhší hvizd píšťalky aktivujúci ďalšiu pomoc. Janka sa spolu s kolegom plavčíkom, tiež z Púchova (nechce byť menovaný), vrhla do vody. Nemohli skočiť všetci traja, posledný plavčík musel monitorovať hladinu pre prípad, že by sa vyskytol ďalší problém. „Nahmatali sme jej pulz, ale bolo jasné, že nedýcha. Okamžite sme ju vytiahli na kraj bazéna. Oživovanie sme začali dýchaním z úst do úst. Medzi našimi perami však musela byť niečo ako maska. Dýchanie z úst do úst na priamo je zakázané.“ Medzitým ich zásah sledovali stovky ľudí, ktoré sa okamžite zhrčili naokolo nich. Okrem toho mamina toho dievčatka dostala hysterický záchvat, ktorý bolo počuť veľmi ďaleko... „Po pár desiatkach sekúnd dorazil záchranný tím aj so sanitkou. No dovtedy sa nám už dievčatko podarilo rozdýchať.“
Potlesk ako pre kozmonautov
Vtedy zažila svojich päť minút slávy: „Keď ľudia videli, že dievčatko sa prvý raz nadýchlo samé, ozval so obrovský potlesk. A keď sme ho naložili do sanitky, ľudia nám podávali ruky a blahoželali s nadšením, ako keby sme boli kozmonauti, ktorí sa práve vrátili z Marsu...“
Po zásahu plavčíkov z inkriminovaného bazéna stiahli a celú situáciu museli prerozprávať supervízorovi. „Potom nám dali deň voľno. Následne náš postup krok po kroku analyzovali zástupcovia organizácie, ktorá udeľuje podobným zariadeniam bezpečnostnú licenciu. To bolo napínavé, ako vyšetrovanie. A aj nepríjemné. Vyhodnotili však, že sme nepochybili...,“ vydýchne si Janka Hucíková.
Dodá: „Keď sme zachránili to dievčatko, so strany šéfov odznelo na zhromaždení plavčíkov ich good job. Teda – dobrá práca. Aj to bolo fajn. No vraj keby sme boli Američania, urobia z nás plavčíckych hrdinov. To je však jedno. Nech bolo akokoľvek, keď sa to dievča rozdýchalo, prežila som jeden z najkrajších momentov môjho života. Navyše, o deň na to sa nám prišla poďakovať aj jeho mamina.“
„Prvé dni po návrate k bazénom som bola stále zľaknutá. Keď som počula pod ústím toboganu hoci len väčšie šplech- nutie, hneď som chcela skákať do vody, hoci to na hladinu dopadol len nejaký tučniak,“ povie.
Trojmesačný kontrakt však dotiahla do konca – a 1800 ušetrených dolárov čakalo na investovanie do toho najzaujímavejšieho. Do cestovania.
Vydali sa na cesty
S ďalšou púchovskou kamarátkou Natáliou Tarkovskou išli do New Yorku a odtiaľ na západné pobrežie do San Francisca. Janka Hucíková dovtedy šoférovala najďalej dva razy z Púchova do Bratislavy, a aj Natália bola iba občasný víkendový vodič. Napriek tomu si prenajali auto.
Slovenské plavčíčky na výlete pri Niagarských vodopádoch, Janka Hucíková v pozadí v strede. (zdroj: Archív JH)V malom Hyundai, ktoré bolo aj ich pojazdným hotelom, precestovali v pohode mestá, pláže, hory aj púšte. No jeden raz plakali od strachu: „Ako vždy sme si naprogramovali GPS a smerovali ku Grand Canyonu. Lenže teraz to s tým GPS nejako nevyšlo a odbočili sme o čosi skôr do nejakého lesa.“
Stratené v pustatine
Cesta sa postupne zužovala, tma hustla. Vedeli, že je zle, bolo však ešte horšie. Po zjazde prudkým skalnatým zrázom, poskakujúc dole po kamenných platniach, vleteli do močariny. „Keď sme vystúpili z auta, zapadli sme po kolená do bačoriny. Naša malá Hyundai-ka ležala bezvládne na bruchu. Okolo kŕkali žaby a okrem nich bolo najhlučnejšie to strašné ticho,“ strasie ju desivá spomienka.
Nebol tam telefonický signál, a tak kúsok od auta čakali na brieždenie. Potom si zobrali jedlo, vodu a fotoaparáty a išli hľadať pomoc. „Robili sme si značky na stromoch a fotili nápadnejšie miesta, aby sme našli cestu späť k autu. Po troch hodinách sme sa od strachu už nerozprávali ani sami medzi sebou.“ Keď konečne zbadali v pustatine človeka, zúfalo a s nádejou sa k nemu rozbehli. Paradoxne: zľakol sa on ich a zamkol sa pred nimi v aute...
Good bye, Amerika
„Keď sa upokojil a vyšiel z auta, vysvitlo, že je to taký dobrácky hovoriaci ocko, ktorý mi pripomínal môjho tatka. Ich firma neďaleko opravovala železničný násyp,“ povie Janka.
Muž dievčatám viac španielsky ako anglicky vysvetlil, že asi 20 kilometrov pred Grand Canyonom zle odbočili. Potom ich zaviedol za svojím bossom. „Boss mu dal povolenie, aby nám aj s veľkým americkým truckom a dvoma kolegami pomohol. Po našom aute sme pátrali skoro ďalšiu hodinu. Chlapi nechceli veriť, ako sme sa na dno tej močaristej preliačiny vôbec mohli dostať.“
Záchrancovia
Janka spomína, že ako jedinú možnosť vytiahnuť ich prenajatý osobák z močiara videla veľký vrtuľník. Také vrtuľníkové vyslobodzovanie, ak by vôbec bolo možné, by ich však vyšlo extrémne draho. Muži sa medzitým lopotili s vyslobodzovaním vyše dvoch hodín, zatiaľ čo dievčatám tiekli dole lícami slzy napätia a vďačnosti. Zvíťazili...
„Nemali sme pritom vtedy u seba skoro ani dolár. Keď som sa nášho záchrancu pýtala, čo sme dlžné, povedal len, že má dcéru podobne starú ako sme my. A že ak raz niekto pomôže aj jej, bude to pre neho najväčšia odmena. Tak sme mu dali aspoň poslednú fľašu z našej malej turistickej zásoby vína. Symbolickou rozlúčkou bol vztýčený palec.“
Dve dobrodružné mladé dámy, takmer bez žiadnych predchádzajúcich vodičských skúseností, napokon najazdili na amerických cestách 3500 kilometrov a svoj „trip“ pred návratom do Púchova skončili v Las Vegas.
