Štvrtok, 14. december, 2017 | Meniny má Branislava, Bronislava
Pridajte si svoje mesto

Domy im nezničil oheň, ale nenávisť a ľudské zlo

V Ritke stojí už len stará borovica. Chalupy zhoreli dávno, cesta sa neskôr vyasfaltovala, okolie sa po rokoch zmenilo. Zmizla by asi aj kamenná spomienka, zabudlo by sa na osudy. A zlo by zostalo zabudnuté. Našťastie, nestalo sa.

Na mieste, kde sa stala tragédia, je pamätník. Bol by možno schátral. Po tom, čo sa oň už nemohli starať pamätníci, začalo sa pomaly zabúdať. Našťastie, kamenná spomienka, nezanikla. Zachovalo sa aj rozprávanie a spomienky. (Zdroj: BERKO)

PRUŽINA. Už po tretíkrát sa na mieste neďaleko Pružiny stretla počas víkendu pred prvým októbrom skupinka ľudí, ktorá sa zaoberá oživovaním regionálnej histórie. Ide o občianske združenie Pamäť a úcta. Postarali sa v spolupráci s obcou aj o obnovenie pamätníka z čias vojny v Ritke. Tu hitlerovskí vojaci vypálili domy miestnym obyvateľom a zavraždili členov židovskej rodiny. Spomienky na tragédiu začali pomaly akosi blednúť, ako postupne zomierali pamätníci. Na zlo, ktoré plodila hnedá nenávisť, by sa tak možno postupne zabudlo. Nestalo sa. Okrem pamätníka sa zachovali spomienky na vojnu, ale aj iné príbehy z histórie regiónu vďaka knižkám Jaroslava Čelka. Nedávno uzrela svetlo sveta tretia, Obrázky zo života. 

Stará borovica, osudné miesto

Z osadníkov, ktorí bývali vo vypálenej osade Ritka, žije už len Ján Kozák a jeho sesternica, ktorá mala v čase nešťastnej udalosti šesť mesiacov. Pán Kozák bol tiež ešte len chlapča, veď mal šesť rokov. Niektoré momenty tej udalosti sa mu však navždy vryli do pamäte. „Dnes už sa na tomto mieste veľa zmenilo, ale tá borovica vzadu stále stojí. To je ďalší pamätník, ktorý však nemôže hovoriť,“ vysvetľuje pán Kozák s tým, že to bolo veľmi zlé a nedá sa zabudnúť celý život. Prečo upozorňuje práve na starý strom, sa dozvedáme neskôr.  

 

Partizáni a záver krstín

Pred prvým októbrom prišla podľa pána Kozáka do Ritky partizánska jednotka. Útočisko našli u nich v humne. „To bolo 26. septembra a o deň neskôr sa narodil môj najmladší brat,“ spomína si starý pán. Potom sa dozvedáme, že mal tri dni, keď ich Nemci vyhnali z chalupy. Už ju nikdy nevideli, nikdy sa tam nevrátili. „Ešte dnes mám v živej pamäti, ako túlila mamka perinku s bratom k hrudi, keď ho niesla na rukách a opúšťala dom,“ vynárajú sa ďalšie spomienky. Nešťastiu predchádzala radostná udalosť a milé rodinné stretnutie. „Mali sme krstiny a krstnú mamku, nejakú Šeptákovú, to bola mamkina sestra, vyprevádzal otec po ceste do Dolného Lieskova. Vtedy sa chodilo do Beluše peši. Medzi Tŕstím a Dolným Lieskovom narazili na vojenskú kolónu Nemcov. Otec povedal kmotre, že sa musí vrátiť, lebo to neveští nič dobré,“ spomína si Kozák. Keď sa vrátil, zistil, že je naozaj zle. 

Pozerali, ako horia

Partizánom sa podarilo ujsť. „Nie však všetkým, traja padli. Dvoch zabili hneď a tretieho našli v kopci nad osadou v lese. Osadníkov vyhnali a zhromaždili ich pod tou starou borovicou,“ spomína si pán Kozák s tým, že odtiaľ ľudia sledovali, ako Nemci zapálili ich chalupy, a ako im domovy miznú pred očami v plameňoch. Zhorela im aj väčšina poživne, ktorú mali pripravenú na zimu. „Našťastie, tri kusy dobytka boli vonku. Tie sa zachránili,“ dodáva pamätník s tým, že ostatné domáce zvieratá v chlievoch uhoreli zaživa. Medzi nimi aj ošípané.

Strach, otec a smrť

Ženy neskôr podľa spomínania pána Kozáka Nemci pustili, chlapov však nie. „Išli sme s mamou cez kopec hustým rákosím k tetke Amerikánke na Chmelisko. Netušili sme, čo bude s otcom,“ spomína si pán Ján. Ľudia z Ritky mali však v nešťastí aj veľké šťastie, že sa našiel človek z dediny, ktorý vedel dobre po nemecky, ako jediný, a snažil sa s vojakmi komunikovať. „Neviem, či to naozaj bolo tak, ale z rozprávania rodičov viem, že orodoval nielen za miestnych, ale aj židovskú rodinu, ktorá v horách pri Pružine, ako aj v jednej z okolitých jaskýň, našla útočisko a ktorej niektorí ľudia pomáhali. Aj tí sa dostali spolu s obyvateľmi Ritky do rúk Nemcom,“ dodáva pán Kozák. Nepomohlo. Veliteľ jednotky bol podľa rozprávania starších, ktoré si pán Kozák pamätá, veľmi tvrdý a krutý človek. „Dal nekompromisný povel vojakom, aby židovskú rodinu vystrieľali. Najprv padol muž, potom žena. Na dieťa však odmietol vojak strieľať. Tak veliteľ vytiahol pištoľ a chlapca nakoniec zastrelil on,“ opisuje udalosti pán Kozák. Dodáva, že všetka česť, ľudia im potom pomáhali. „Ale nebolo to ľahké,“ dodáva už so slzami v očiach pán Kozák a tiež s výčitkou, že nakoniec sa na tých, ktorí za vojny trpeli, akosi pozabudlo a vyzdvihovalo sa niečo celkom iné. Na mieste tragédie sa objavil po vojne najprv kríž, neskôr v šesťdesiatych rokoch minulého storočia postavili pamätník. Staral sa oň aj pán Kozák, neskôr mu to už vek a zdravie nedovolil, a tak začal chátrať. Možno by nakoniec prišiel aj bager a spomienka by zmizla celkom. Nestalo sa.

Zo spomínania mamy

Ľubomír Janoška hovorí, že v Ritke nie je pamätník, sú to vraj spomienky. „Z tohto krásneho kraja pochádza moja mama, moji predkovia tu žili niekoľko sto rokov. Boli mlynármi v mlyne, ktorý počas vojny vyhorel,“ hovorí syn jednej z pamätníčok udalosti, ktorý už žije s rodinou na Kysuciach, kde podniká a vedie vlastnú firmu. Pokračuje, že v roku 1944 dochádzalo k veľkým pogromom na Židov. Ľudia z Ritky schovávali v jaskynke neďaleko osady dve židovské rodiny. „Nosili im potraviny, šatstvo a iné veci, aby mohli prežiť. Ku koncu septembra sa tu objavili partizáni. Dozvedeli sa to však Nemci, a pretože v Považskej Bystrici bola zbrojárska fabrika, čistili územie od partizánskych jednotiek tu v okolí medzi prvými,“ hovorí podľa spomínania mamy a toho, čo vyhľadal v archívoch, pán Janoška. Dodáva, že zahynula jedna židovská rodina, traja partizáni a ostatným sa podarilo zachrániť. „Jediným šťastím bolo, že nebol zabitý žiadny nemecký vojak. Existovalo totiž nariadenie, že ak by sa to stalo, osadu mali vojaci zrovnať so zemou s tým, že zabiť mali aj ľudí,“ hovorí Janoška. Jeho mama sa z vypálenej Ritky dostala aj so sestrou nakoniec do protektorátu, kde boli na majeri v Sudetoch. Mala dvanásť rokov. „Celý život mi hovorila, že mala celoživotnú traumu. V spomienkach sa často vracala, hlavne keď bola staršia, k tomuto kraju,“ dopĺňa. 

Návrat a stretnutie

Ako dieťa či mladík Ľubomír Janoška rozprávanie mamy až tak veľmi nevnímal, až neskôr, keď už mal sám nejaký ten rôčik. „Začalo ma to viac zaujímať a chcel som zistiť presnejšie, čo sa vlastne stalo,“vysvetľuje. Zašiel na miesta matkiných spomienok a našiel zanedbaný pamätník. „Tabule boli preč, kovový plotík tiež, všetko bolo zarastené,“ hovorí Janoška. Stretol sa aj s ľuďmi, ktorí sa snažia, aby sa zachovávala história kraja. „Stretli sme sa v určitom momente, asi to tak už bolo dané, bol to osud. Každý z nás išiel po nejakom príbehu, a to nás asi zviedlo dohromady. Výsledkom je, že pred tromi rokmi sa pamätník obnovil, zrenovoval. Pomohla aj obec,“ spomína si Janoška. 

Návšteva vtedy dievčatka, dnes už dámy

Začala sa dokonca písať trochu iná kapitola  tohto príbehu, ale aj mnohých iných z Pružinskej a tiež Domanižskej doliny. „Čo sa fyzicky obnovilo, pamätník, dostalo pokračovanie duchovné. Začali sme sa venovať aj archívnej činnosti. Navštívili sme múzeá a archívy po celom Slovensku, aby sme mapovali vojnovú históriu. Postupne sa zhromažďovali fakty, oživovali sa spomienky ľudí. Skladala sa vzácna mozaika,“ hovorí Janoška. Podarilo sa nájsť aj pani zo židovskej rodiny, ktorá tu prežila holokaust. Dnes už je to vyše sedemdesiatročná dáma. „Títo ľudia sú veľmi opatrní, neradi spomínajú na to, čo prežili a neradi sa aj verejne prezentujú. Pochopiteľne. Ona si však tiež zaspomínala, keď zareagovala na naše pozvanie a po rokoch navštívila tieto miesta,“ dodáva Janoška. 

Začal farbou a šmirgľom, no dostal sa inde 

Vytvorila sa tak komunita, ktorá oživila nešťastnú históriu. „Kto nepozná históriu, nepozná budúcnosť,“ hovorí už filozoficky aj s varovaním toho, čo sa teraz deje v súvislosti s extrémizmom, Janoška. On začal farbou a šmirgľovým papierom a skončil pri vzácnych spomienkach a zisteniach, ktoré sa podarilo zachytiť. „Vznikol odkaz minimálne pre tento región, aby ľudia vedeli, ako to bolo. Toto sú príbehy obyčajných ľudí, boli to traumy, nešťastia a všetko by sa to mohlo zopakovať,“ myslí si Janoška. 

Boli štyria a zaujímali sa o všetko

Vzácne spomienky, všakovaké, ale aj tie z vojny, sa pretavili aj do troch kníh. Tie napísal profesor Jaroslav Čelko zo Sádočného, ktorý bol ako mladík priamym účastníkom odboja v tomto regióne. V jednej zo svojich knižiek spomína na to, ako mu telefonoval muž, ktorý ho najprv požiadal o návštevu v jeho rodnom dome v Sádočnom. Tam chodil odpočívať, keď chcel odísť z Bratislavy, kde býva. Ďalej pán Čelko spomína, že prišla priam „delegácia“. Stanislav Miko, Martin Olšovský, Ľubomír Janoška a Ján Janiga. Chlapi sa zaujímali naozaj o všetko, čo súvislo s dianím v doline v tých vojnových rokoch. Všetko sa odvíjalo od príbehu v Ritke. „V našej debate sa striedali ľudia, udalosti, vzťahy, príhody, osudy obyčajných ľudí, nielen odbojárov a moje spomienky,“ píše vo svojej tretej knižke Obrázky z môjho života Jaroslav Čelko s tým, že cítil úprimný záujem objasniť niektoré otázky a neznáme, biele miesta v regionálnej histórii. Tiež spomína, že združenie Pamäť a úcta, ktoré založili títo ľudia, malo snahu skončiť s výčinmi z poprevratových čias, keď sa akosi šliapalo po histórii z čias vojny. Bolo to asi tým, že bola dlhé roky zanášaná aj ideologickým balastom, ktorý nemal s obyčajnými ľudskými príbehmi nič spoločné.  

 

 

 

 


Najčítanejšie správy

Považská Bystrica

Rodina Jaroslava Lančina dostala smutnú správu

Polícia odvolala mimoriadne pátranie po 40-ročnom Jaroslavovi Lančinovi z Dubnice nad Váhom.

Marián Michalec získal majstrovský opasok

Na majstrovstvách Slovenska v boxe v Galante dosiahol 25-ročný Púchovčan životný úspech.

Jediný prístup je zablokovaný

V Hornom Milochove pri Považskej Bystrici skončilo nákladné auto mimo cestu. Nestalo sa to prvýkrát. Jediný prístup do Dolného Milochova používajú pri výstavbe železnice. Ľudia upozorňujú od začiatku, že cesta je pre takúto výstavbu nevhodná. Úzka a podložie nie je stavané na veľkú záťaž.

Zadržali dílera drog

Muž predával drogy v Novej Dubnici a Trenčianskych Tepliciach.

Jozef Kalaš obhájil pohár v Dolnom Moštenci

V Kultúrnom dome v Dolnom Moštenci sa v sobotu 9. decembra uskutočnil 14. ročník Mikulášskeho turnaja neregistrovaných.

Blízke regióny

Po nehode museli muža z auta vystrihnúť hasiči

Dopravná nehoda zastavila premávku v dedine.

Handlovského rapera prichytili s drogami

Známemu hudobníkovi hrozí desať rokov za mrežami.

V Čadci ocenili darcov krvi

Darovať krv – zachrániť život. To je jedno z vnútorných presvedčení všetkých dobrovoľných darcov krvi, ktoré pravidelne vyjadrujú bez nároku na akúkoľvek finančnú odmenu.

Mesto už tento rok most neopraví

V auguste 2010 most poškodili povodne. Jeho okolie prešlo v roku 2013 len drobnými opravami.

Nová tradícia v Žiline. Na Hlinkovom námestí sa spievali koledy

Tri koledy zneli naraz v 25 mestách a obciach na celom Slovensku.

Všetky správy

Dvojica hercov znesvätila kostoly v Prešove, zaoberá sa tým polícia aj cirkev

Cirkevných predstaviteľov i veriacich pobúril sex v prešovských kostoloch.

Superpočítač kúpili za milióny. Nevyužívali ho naplno, o chvíľu zostarne

Slovenskí vedci vyčíslili škody za nepoužívanie počítača na viac ako milión. Dnes už funguje v poriadku, no čoskoro ho bude treba vymeniť.

Laššáková: Maďarič hovoril čiastočne aj z môjho srdca

Poslankyňa za Smer Jana Laššáková nevidí problém v tom, že by ako ústavná sudkyňa mala politickú minulosť.

Mayová prehrala dôležité hlasovanie o brexite

Proti návrhu zákona sa vzbúrili poslanci Konzervatívnej strany.

Nová Dacia Duster už nie je len z núdze cnosť (prvá jazda)

Lacné SUV je krajšie a má kvalitnejší interiér.