Zastávky ožívajú starými príbehmi

MARIKOVÁ. Projekt Marikovská dolina, dolina príbehov a povestí má spestriť návštevu kraja. Dolina má asi dvadsať kilometrov a na jej autobusových zastávkach budú kovové tabule s povesťami, príbehmi a veľkými kreslenými obrázkami.

Ako prišiel nápad

Štefan Žilovec hovorí, že nápad spestriť zastávky prišiel počas jednej zimnej prechádzky na vrch Nadávec, ktorý sa týči nad Prosným. „Môj synovec sa pýtal, prečo sa práve takto volá kopec, a tak vznikol príbeh,“ usmieva sa Štefan Žilovec, predseda občianskeho združenia Spektrum SZ, ktoré sa snaží oživovať históriu Marikovskej doliny a organizuje aj rôzne športové podujatia.

Tajomstvo skaly

Na Nadávci je skala s puklinou. Je to vraj dávno zabudnutý vchod do jaskyne. Dobre je, že sa nedá otvoriť. Skončili v ňom totiž zbojníci, ktorí narušili kedysi dávno pokojný a pekný život obyvateľov dediny, keď sa tu usadili a začali kradnúť a vystrájať aj iné zbojstvá. Zbojníkom sa dostalo spravodlivého trestu, zmizli naveky, a tak je to vraj dobre. Len občas sa ešte stáva na kopci niečo zvláštne. O jeho tajomstve sa ľudia môžu dočítať práve z veľkej kovovej tabule na zastávke.

Uhry a náučné chodníky

Príbeh na druhej tabuli na zastávke v Prosnom je zase povesť o poklade, ktorý našli ľudia v lokalite, kde bol keltský hrádok. Príbehy priam pozývajú na návštevy do lesov v okolí Prosného. „V minulom roku sa nám podarilo s priateľmi a obyvateľmi vybudovať aj dva okruhy náučných chodníkov na historické miesta,“ dodáva Štefan Žilovec. Jedno vedie práve ku keltskému hrádku a druhé do veľmi vzácnej lokality, kde bolo keltské obetisko a našli sa aj pozostatky ľudských obetí.

Spisovateľ to uvítal

Vďaka Štefanovi Melišovi, ktorý zbieral a spisoval rozprávanie ľudí v Marikovej, Papradne aj v iných lokalitách Považia, sa zachovalo veľa povestí. „Nie každý ich pozná, či už z miestnych a hlavne z ľudí mimo. Bola by škody, aby neboli tieto krásne zbierky prezentované. Tak sme sa rozhodli spestriť ľuďom čakanie na autobus,“ hovorí Štefan Žilovec. Vzácne budú príbehy na tabuliach určite aj pre turistov, ktorí zablúdia do doliny. Hneď po prvých krokoch v neznámom chotári sa im odkryje niečo zaujímavé. A ako zareagoval spisovateľ Štefan Meliš na nápad? „Samozrejme, že som povedal áno,“ hovorí dnes už osemdesiat- osemročný pán.

Spisoval, čo počul

Štefan Meliš pochádza z Papradna, kde začal so zbieraním povestí. „Pamätám si staré chalupy so starými pecami. Namiesto postelí široké lavice, kde sa spávalo. Ľudia sa často schádzali, hlavne na jeseň a v zime, volalo sa to „na posedzenej“. Všeličo rozprávali. Zaujímalo ma to už ako dieťa a neskôr som si čo-to aj pozapisoval,“ spomína si pán Meliš. Najprv zbieral len povesti z rodnej obce a okolia, neskôr aj z iných častí Považia. Rozprávali mu ich starí ľudia. „Niektoré som zapísal už dávnejšie, niektoré som získal od kamarátov. Napríklad v Marikovej od Jána Paganíka, s ktorým sme robili spolu vo fabrike v lisovni. Zaujímala ho archeológia, rovnako ako mňa,“ spomína si pán Meliš. Nedávno vyšla aj knižka s jeho povesťami z marikovského chotára. Ako člen Slovenskej archeologickej spoločnosti mal k všetkému z minulosti blízky vzťah. Mnohé zaujímavé archeologické lokality dokonca objavili vedci, archeológovia, vďaka jeho pomoci.

Pozvánka

Marikovská dolina má krásnu prírodu, je to divoký, doteraz nie veľmi dotknutý kraj. Taká je aj jeho história. Ukrýva sa aj v povestiach, dofarbená, samozrejme, veľkou dávkou fantázie. Majú však určite čo povedať o zvykoch, túžbach, živote miestnych ľudí. Aj starostovia v doline sú preto myšlienke naklonení. „Myšlienka bola veľmi dobrá a nadchla aj ľudí, ktorých sme potrebovali a oslovili neskôr na spoluprácu. Jednak pána Meliša a tiež Janka Mihálika, ktorý nám už viackrát robil grafiku pri publikáciách,“ hovorí Peter Šujak, starosta Dolnej Marikovej. Jeden oslovený prispel teda písaným slovom, druhý ho zvečnil v kresbách.Podľa starostu sa rozširuje turistika, cykloturistika a tabule budú aj určitou pozvánkou pre návštevu zaujímavých miest.

Tajomné názvy

Niektoré názvy v Dolnej Marikovej zaujmú hneď. Napríklad Besné. „Často sa s tým stretávam, keď sem príde niekto na návštevu, že názov Besné ho zaujme,“ usmieva sa starosta. Dodáva, že pomenovanie sa viaže asi k prírodným živlom. „V tejto časti sa v minulosti počasie bláznilo, besnilo. Veľa pršalo. Hole neboli zalesnené, nemalo čo zadržiavať vodu a potom išlo viac vody do potoka naraz. Aj ten sa potom besnil, robil škody,“ hovorí starosta s tým, že s povodňami bojujú v tejto lokalite dodnes. Práve Besné leží na tej strane obce, do ktorej pozýva aj jedna z tabúľ na zastávke, ktorá je už nainštalovaná. Je o odvážnej a rovnako divokej grófke, ktorá chodila po miestnych horách, užívala si krásu marikovskej prírody a podľa nej zostal aj miestny názov Gáborka. „V povestiach asi celkom pravdu nenájdeme, ale minimálne nám ako-tak približujú život našich predkov,“ hovorí starosta Šujak.

Autor obrázkov (vľavo) so starostom Dolnej Marikovej (zdroj: BERKO)

Ako vznikajú obrázky

Tabule by určite neboli také zaujímavé, nebyť aj pútavých obrázkov. Tie maľuje Ján Mihálik. „Starosta Dolnej Marikovej ma požiadal, či by som neurobil výtvarnú časť. Najprv som sa zoznámil s povesťami, a potom už pracovala fantázia,“ hovorí Ján Mihálik s tým, že miesta sa snaží aj navštíviť, prípadne tvoriť tam. „Takto je to absolútne ideálne. Skúšal som to pri písaní povesti Hadoše. Na Gáborku som nemusel, tie miesta s majestátnymi, divokými stromami poznám. Je pravda, že keď autenticky zažijem miesto, kreslí sa lepšie,“ vysvetľuje Ján Mihálik. Od ruky mu išla aj práca na tabuli o Nadávcovi. Na Marikovskú dolinu je to vraj vďačná téma. „Táto dolina takýmito postavami dosť oplývala,“ smeje sa maliar. Zložitejšie sa dopracovával ku konečnej podobe kresby k povesti Lamošovci. Sú na nej chalupy a postavy predsa len kreslí Ján Mihálik radšej. Ale obrázky starých dreveníc nie sú mu veru cudzie. Chodil po chotári a snažil sa ich zachytiť. „Pôvodná architektúra zaniká, buď chalupy prerobia pracháči na sídla podľa svojich predstáv, alebo spadnú,“ hovorí maliar, ktorý sa venuje aj takejto podľa neho skôr dokumentačnej záležitosti. Všetky obrázky kreslí ceruzkou, prípadne ide o perokresby. Na prácu je vraj teraz v jeseni, keď prší ideálne obdobie. „Mám rád dážď. Sadnem si k šporhľu v rodičovskej chalupe, počujem len pukot ohňa. Sedím, myšlienkami sa vraciam o stovky rokov späť a kreslím. Na Kysuciach, kde tiež bývam, je to už trochu viac o komerčnosti, ktorej sa v Marikovej celkom vzdialim a môžem sa naplno realizovať,“ hovorí maliar. Nuž, a aj k peci to vraj má blízko, ak sa kresba nepodarí. Hneď ju roztrhá, otvorí dvierka a šup ho tam.