DULOV. Zo 147 nominácií sa na slávnostné oceňovanie podujatia Roma Spirit v Bratislave, ktoré bolo 27. novembra, dostalo 21 nominantov z celého Slovenska. Zaujal aj príbeh z Dulova.
Príbeh sprievodcu
Roma Spirit určite spája ľudí, ktorých srdce bije v rovnakom rytme bez ohľadu na etnicitu, vierovyznanie či spoločenské postavenie. Ocenenia dostávajú tí, ktorí bez predsudkov prispievajú k tomu, aby bol svet lepším. Určite silný je aj príbeh pomoci spoluobčanovi z Dulova, ktorý sa nedostal medzi laureátov, ale bol nominovaný v kategórii Čin roka. Vždy usmievavý, v naškrobenej bielej košeli a stopercentne udržiavanej železničiarskej uniforme. Tak si pamätajú Slavomíra Baláža z Dulova stovky ľudí, ktorí ho stretávali ako sprievodcu vo vlakoch v celom Československu. Potom prišlo hromadné prepúšťanie a Rómovi, pre ktorého bola práca naozaj veľkou láskou, sa všetko v živote začalo obracať naruby. „Keď som začal starostovať, pán Baláž, alebo Slavo, ako ho tu všetci familiárne voláme, bol už vo veľmi zlej situácii. Stalo sa to postupne, ako stratil zamestnanie. Potom sa už začala kopiť jedna nepríjemná udalosť za druhou,“ opisuje zlom v živote ich obyvateľa Jozef Šamaj, starosta Dulova.
Sám, bez elektriky aj stravy
Pán Baláž sa stal neplatičom elektrickej energie, postupne ho odpojili a žil v podmienkach naozaj nevhodných na túto dobu, bez elektriky, bez vody, plynu, svetla. „Nútený bol svietiť si sviečkami, ktoré mu darovali občania, aby nemal až také smutné večery. Nemal ani televíziu, rádio, nič. Kúril si tuhým palivom. Aj tu mu pomohli občania, poskytovali mu drevo, aby mohol mať v zimných mesiacoch teplo a aby prežil,“ opisuje príbeh z ich obce starosta Šamaj. Pre Slava bol problém platiť si aj stravu, i keď v školskej jedálni ju má za minimálny poplatok. V sobotu, v nedeľu zostával často bez stravy. „Bolo mi ťažko. Peniaze mi brali exekútori,“ hovorí pán Baláž. Drevo nejaké mal, niečo mu vraj dali aj synovci, niečo si kúpil sám. Pán Baláž hovorí, že ľudia mu veľmi pomohli. „Najviac susedky. Nosili mi obedy, niekedy aj raňajky. Teraz je to lepšie, ale bol som aj chorý. Ľudia sú milí a dobrí,“ hovorí Slavomír Baláž. Dodáva ešte, že teraz má aj vďaka finančnému príspevku opäť aj elektriku.
Svoju prácu mal veľmi rád
Tvár sa bývalému železničiarovi hneď rozjasní, keď spomenieme jeho zamestnanie. „Bol som sprievodca, jazdil som do Bratislavy, Prahy, Žiliny, Luhačovíc, Kyjova. Po celom Slovensku aj v Čechách. Často si na to spomínam, bolo to krásnych tridsať rokov. Boli veru zážitky, všelijaké. Železnica mi veľmi chýba, dlho je mi doma,“ spomína si pán Slavomír a jedným dychom s hrdosťou dodáva, že nikdy nebol veru za tridsať rokov práceneschopný. „O prácu som prišiel, keď bolo hromadné prepúšťanie,“ povzdychne si aj teraz po dlhšom čase.
Hádam každý ho poznal
Ľudia v Dulove sa Slavovi neobrátili chrbtom, po tom, čo sa mu v živote prestalo dariť, práve preto, aký život žil. „Dobre si pamätajú, že Slavo bol pýcha obce, sprievodca na železnici, ktorého poznali všetci. Ľudia nám ho spomínajú len v dobrom. A obľúbený bol nielen u obyvateľov Dulova. Keď sa stretnem aj s niekým mimo región a spomeniem meno, sami začnú o ňom rozprávať,“ hovorí starosta Šamaj. Pani Vlasta Behrová robila dvadsaťdva rokov na stanici v Púchove. „Pamätám si ho ako veľmi milého chlapa, usilovného, vždy ochotného pomôcť každému pri nastupovaní do vlaku, ale aj ľuďom pri železnici,“ opisuje svojho bývalého kolegu Vlasta Behrová. Dodáva ešte, že všade kde prišiel, bolo hneď veselo. „Samý vtip a smiech,“ spomína si s tým, že vždy bol aj vzorne upravený. Hneď sa na známeho sprievodcu aj pýta, ako sa má a tvrdí, že tento človek si naozaj pomoc zaslúži.
Zaslúžil si to svojím životom
Starosta Šamaj je hrdý na súdržnosť v ich obci a na to, že sa dostalo Slavovi pomoci. „Ľudia radi pomôžu, ale zároveň aj citlivo vnímajú, kto naozaj pomoc potrebuje. On nepodľahol alkoholu, nestal sa z neho nevľúdny človek. Teraz je už zdravotne na tom nie veľmi dobre. Takže úsmev nemá na tvári tak často. Zaslúžil si však svojím životom, ktorý žil, pokiaľ sa nedostal do problémov, pomoc, ktorej sa mu teraz dostalo,“ vysvetľuje starosta. A tá prichádzala naozaj od rôznych ľudí. Aj takých, čo už v Dulove nebývajú. „Jeden náš rodák, keď sa dozvedel, v akých podmienkach žije tento človek, ktorého si dobre pamätá, sa rozhodol dokonca splatiť jeho dlh. Exekúcia sa tak zastavila, poskytol financie na vypracovanie projektu, aby sa mohol Slavo opätovne napojiť na elektriku, zafinancoval realizáciu, revízne správy až po schválenie cez elektrárne,“ hovorí Šamaj.Pomáhali však aj iní ľudia, ako sa dalo. Drevom, jedlom, kupovali mu sviečky, aby si mohol aspoň niečím svietiť. „Každý sa môže dostať v živote do problémov, ale jemu sa každý snažil pomôcť preto, aký je. Tešil sa, keď sme mu doviezli drevo, aj sme mu ho narezali, nasekali. Poznám ho odmalička, rád som mu pomohol,“ hovorí Jaroslav Mišovec z Dulova. Aj jeho sme nahovorili veľmi ťažko na zopár slov. Starosta tvrdí, že Dulovčania radi pomôžu a sú skromní, neradi o tom hovoria.
Autor: b
