POVAŽSKÁ BYSTRICA.Nové, mladé sídliskom Stred bolo vystavené v priebehu sedemdesiatych rokov a vyžiadalo si asanáciu pôvodného námestia. Stáť na ňom zostala len budova kostola. Do panelákov, ktoré začali vyrastať, sa sťahovali ľudia, ktorým zbúrali dom, ale aj iní obyvatelia. Niektorí prišli za prácou. Sídlisko má určite svoju zaujímavú históriu, časť odkrývajú aj spomienky jeho prvých obyvateľov.
Nadšenie
Do paneláka číslo 48 sa Viera Žuchová nasťahovala ako druhá. „Problém bol aj dostať sa do bytu, pretože bolo všetko rozostavané. Telefóny, to absolútne neexistovalo,“ hovorí pani Vierka. Nebolo jednoduché bývať na rozostavanom sídlisku, medzi ľuďmi však podľa nej vládlo veľké nadšenie. „Chodili sme na brigády, aj v sobotu, nedeľu. Ľudí sa vždy zišlo naozaj množstvo,“ opisuje život na mladom sídlisku. Natierali sa hojdačky, robili ihriská, sadili stromy. „Všetky stromy, ktoré sú dnes už okolo panelákov poriadne vyrastené, si ľudia nasadili sami,“ dodáva s tým, že to asi nemalo nejaký odborný základ, neradil im žiadny prírodovedec či dendrológ, a tak sú niektoré posadené možno aj trochu nevhod. „Dnes už by sme ich dali určite inde. Ale ten elán, to bolo úžasné. V súčasnosti už ľudia pristupujú k veciam inak. Často počuť, však to nie je moje. Vtedy to bolo naše,“ hovorí s tým, že si všetko svojpomocne urobené dobre strážili, aby to niekto nezničil. Ľudia sa pri spoločných akciách aj lepšie poznali. Dolu v práčovni si zapli rádio, varil sa čaj a bolo aj čo do neho. A robilo sa.
Na poliach vzadu za domami vyrástlo sídlisko Stred. Zmizlo aj staré námestie pri kostole. Zbúrali tiež takmer všetky staré domy v centre.
Príbeh jedného stromu
K stromom sa pri svojom rozprávaní vracia aj Gabika Makayová. Všetky deti má dnes už dospelé, tie majú svoje deti, ktoré už rovnako dospeli. Spomienky blednú. Niektoré veci ich však stále pripomínajú. „Pred starým kinom Tatra rástol strom, ihličnatý. Keď sa kino zbúralo, presadili ho k nášmu paneláku. Pán Sečník od nás, už nie je medzi nami, ten ho na každé Vianoce ozdobil sviečkami. Keď bola niekoľko rokov dozadu v Považskej Bystrici veľká víchrica a zlomil sa aj vrcholec tohto stromu, bolo nám všetkým pôvodným obyvateľom veľmi ľúto,“ spomína aj zaujímavý príbeh vianočného stromu a zároveň najstaršieho stromu na Strede pani Makayová.
Blato a gumáky
Dnes už dôchodkyňa ďalej opisuje, že keď sa na Stred prisťahovali, prišli do veľkého blata. „Chodilo sa v gumákoch, tie sa dali pod most k Domanižanke. Keď sme išli z mesta, gumáky sme vždy našli tam, kde sme ich odložili,“ spomína perličku Gabika Makayová.
Aké chodili deti domov, to radšej ani nespomína. Problémom bola skôr železnica. Na sídlisku nebolo miesta pre hry, lákali ich preto koľajnice. „Podchvíľou vykrikovali na ne mamy, aby išli odtiaľ preč, aj sa za nimi vybrali. A nehnali len tie svoje. Všetky, bez rozdielu,“ spomína si Makayová. Jej chlapcom sa dokonca raz podarilo na stojaci nákladný vlak nasadnúť a nestihli vyskočiť. „Pred Milochovom zostal stáť. Inak, ktovie, kde by sa až odviezli,“ dodáva.Mnoho vecí ešte chýbaloĽudia nemali žiadne obchody, chodiť museli každý deň cez rozkopané sídlisko a haldy blata celkom kus pre základné potraviny. V paneláku 58, kde býva pani Makayová teraz už len s manželom, nebolo ani poriadne kúrenie, len prenosná kotolňa. Plyn zavedený nebol. „Mali sme plynové bomby, ktoré sa každý týždeň menili. Keď niektorá gazdiná zabudla a minul sa jej, bolo bežné, že sa u susedy dopekal koláč alebo dováral obed či večera,“ dozvedáme sa s tým, že vládli fantastické susedské vzťahy. Neboli ani automatické pračky, len práčovne. Žiadny poradovník na ne a ľudia sa striedali bez problémov. Na sídlisku nebola ani škola, chodilo sa inde a bežná bola dvojzmennosť.
(zdroj: Ambróz Gabčo)
Námestie a zaujímavé osoby
Nové sídlisko vyrástlo v podstate v centre mesta, takmer všetka pôvodná zástavba zmizla. Niektoré názvy, ktoré sa medzi ľuďmi vžili, sa zdajú po rokoch nezmyselné. Napríklad neoficiálne pomenovanie Námestie pre rad panelákov neďaleko kostola, ktoré stoja popri hlavnej ceste. Ako námestie to nevyzerá ani zďaleka, ale kedysi tu bolo, a tak sa medzi staršími obyvateľmi zachovalo aj pomenovanie.
Pri výstavbe nového sídliska sa lámalo nové a staré, ktoré postupne mizlo. V pamäti ľudí, ktorí začali ako prví bývať na Strede, však zostali aj spomienky na ľudí, ktorí boli charakteristickými postavami vytvárajúcimi jeho kolorit. Malo ich aj Námestie. „Boli to napríklad Lorky. Dve ženy, teta s neterou. Ako sa volali, si už nepamätám. Jedna bola drobnučká osôbka s krivými nohami a druhá, hádam ani nie o hlavu vyššia,“ spomína si pani Makayová na zaujímavé ženičky. Raritou bol tiež Lajoš, ktorý chodil po meste a stále každému hovoril, že sa bude ženiť a rozdával prstene. Tiež cigánka Štefinka, ktorá sa obliekala ako Matka Tereza. „Keby ste boli taká láskavá, panička milá, dajte mi ten patáčik, dajte mi ten šestáčik. Tak sa ľuďom prihovárala,“ spomína si pani Makayová. „Inak to bola veľmi pobožná žena, ktorá často chodila do kostola,“ dodáva ešte.
Bez výťahu
Ďalší pôvodný obyvateľ Marián Frič si dobre pamätá aj výstavbu panelákov na Strede. „Ešte keď sa zakladali stavby. Robili sa hlboké injektáže, aby boli budovy na štrkopiesku stabilné,“ hovorí. Do paneláka 56 sa sťahoval v roku 1972. „Stavba sa ešte dokončovala. Nábytok sme vozili do bytu plošinovým výťahom zvonku a prekladali do izieb cez balkón,“ prezrádza pán Frič aj perličku s tým, že výťahy dnu ešte neboli poriadne spojazdnené. Stavalo sa postupne. „Paneláky, ktoré stoja za sebou až po vojenskú správu, medzitým začala aj výstavba čínskeho múra a dvoch domov pri križovatke a nakoniec sa posunula ku kostolu,“ spomína si pán Frič. Z mesta sa postupne strácali stavby ako židovská synagóga, celá Šiandorovská ulica, starý mlyn na námestí a iné.
(zdroj: Ambróz Gabčo)Požiare
Od začiatku ako začal bývať v bytovke na Strede, robil pán Frič domového dôverníka. Bol ním až do roku 1989. Dobre si pamätá na mnohé udalosti zo života sídliska. Tiež na požiare, ktoré boli práve v ich vchode. Jeden bol v apríli v roku 1975. Vypukol nad- ránom v byte na druhom poschodí. Rýchlo sa rozšíril na vyššie poschodia. „V byte, kde začalo horieť, býval starší pán, ktorý mal aj dom. Sem sa chodil len okúpať,“ spomína si pán Frič aj na to, ako sa dostali do jeho bytu ešte s jedným susedom. Bol už poriadne zadymený. Dnu nebol, našťastie, nikto. Oheň sa začal rýchlo šíriť cez bytové jadrá. „Do trištvrte hodiny to bol už poriadny požiar, horeli aj byty na najvyššom poschodí,“ spomína si pán Frič. Ľudí museli nakoniec podľa neho vyťahovať z balkónov na strechy lanami, prípadne ich zachraňovali pomocou plošín. „Inej únikovej cesty nebolo,“ dodáva pán Frič. Našťastie sa nikomu nič pri tomto požiari nestalo. Postihnutým ľuďom sľúbili ako odškodnenie švédske lavice do kuchyne. „Najprv z toho nebolo nič, potom som to spolu ďalšími ľuďmi naháňal, a tak sme to dostali,“ hovorí pán Frič. Ďalší požiar bol v roku 2005. „Bolo to v byte na štvrtom poschodí. Jedna pani, invalidná dôchodkyňa, sa vtedy udusila a jej mentálne postihnutý syn uhorel,“ hovorí pán Frič s tým, že to bola veľká tragédia. Jedného muža, ktorý ušiel pred ohňom na balkón a chránil sa pred páľavou stolom, hasiči zachránili. Spomienky z histórie sídliska sú naozaj všelijaké. Toto bol naozaj len zlomok. Napísať by sa dala celá kniha, možno dve. O tie svoje sa môžete podeliť aj vy, keď článok zverejníme na našej webovej stránke nasapovazska.sme.sk i na facebooku.
Redakcia veľmi pekne ďakuje fotografovi Ambrózovi Gabčovi, ktorý jej zdarma poskytol fotografie, ktoré urobil počas výstavby Považskej Bystrice.
