Manželia Alexander a Albína Grajcarikovci z Papradna žijú spolu šesťdesiat rokov. Mali diamantovú svadbu. Prívlastok má podľa najtvrdšieho nerastu a zároveň najcennejšieho drahokamu. Právom. Manželia sú spolu naozaj pevne zžití. Život berú s humorom, vedia za svoju vec spoločne zabojovať, vzájomne sa neustále doberajú i tolerujú.
Kytica a priznanie
„Kúpil tú veľkú kyticu,“ chváli sa pani Grajcariková darčekom na výročie sobáša, keď si sadáme za stôl v ich kuchyni. „Bol som pri koscele, tam je veľká predajňa. Nikdy som nebol na kvety. Musela dlho vydržať, aby dostala konečne poriadnu kyticu. Už si aj zaslúži,“ žartuje jej manžel Šaňo, ako ho volá pani Albínka. Teta dodáva, že až také zlé to nie je. „Vie mi občas odtrhnúť kvet zo záhrady a doniesť.“
Náhoda a kino
Manželia sa brali 29. novembra, spolu sú neuveriteľných šesťdesiat rokov. „Bol vtedy štvrtok, dobre si to pamätám,“ hovorí pán Grajcarik.
Zoznámili sa, keď bol Alexander na vojne. Najprv slúžil v Čechách, v meste Mimoň. Na Vianoce dostal dovolenku. „Bol som s kamarátmi v Papradne na pivo. Keď som sa vracal domov, stretol som svoju budúcu, ani som ju nepoznal. Išli aj so sestrou z Podžiaru. Boli pozrieť na Štefana babku. Ani by sme sa možno nedali do reči, len jej kamarátka išla s nejakým chlapčiskom hore cestou. Tak sme sa akosi zarozprávali,“ spomína si pán Alexander. Slovo dalo slovo, prišlo pozvanie a hneď v ten deň išli budúci manželia do kina.
Zaľúbil sa
Čo hrali, to si veru pán Alexander nepamätá. Film ho asi nezaujímal. Zato dievčaťa, ktoré vedľa neho sedelo, mal odrazu plnú hlavu. Dovolenka však rýchlo ubehla. Už 28. decembra musel mladý vojak späť k útvaru. Z Čiech ho ale onedlho na jeho veľké potešenie prevelili do Piešťan. V januári dostal ďalšiu dovolenku. Ťahalo ho domov, za frajerkou. „Keď som sa vrátil, myslela si, že ju cigánim, že som bol doma celý čas,“ smeje sa pán Alexander.Mladý vojak mal vtedy dvadsaťjeden rokov a jeho dievča sedemnásť.Pani Albínka si na ich zoznámenie pamätá inak. „Nepáčil sa mi najprv veľmi, nebol môj typ. Ale vytrvalý bol, to áno,“ prezrádza.
Svadobná.
Tisícka
Chodili spolu asi dva roky a odrazu prišiel sobáš. A tu sa dozvedáme čosi, čo nás rozveselí. „Vtedy dávala mladomanželom fabrika príspevok tisíc korún. My dvaja somári sme sa na to nachytali a v novembri sme sa aj zobrali,“ vyhŕkne z pána Grajcarika. Usmieva sa pri tom a svorne obaja dodávajú, že neľutujú. Stálo to vraj za to. Hneď však prichádza aj kus reality a poučenie od starého pána. „V živote to nie je veru stále len bozkávanie, milkovanie a hladkanie, viete,“ konštatuje s tým, že až trápenie vzťah naozaj preverí. Aj toho majú Grajcarikovci v živote dosť. Kopec starostí aj školaMladí manželia stavali chalupu, deti boli malé, bolo treba starať sa, chodiť do práce a pán Grajcarik si ešte dorábal niekoľko rokov školu v Považskej Bystrici, neskôr inštitút v Žiline. „Ja som za frajerkami nechodil, ale do školy,“ žartuje. Jeho manželka dodáva, že to je veru pravda. No a neskôr by to vraj už nestihol, lebo ho ešte v obci naverbovali, aby išiel robiť futbalového rozhodcu. S touto jeho činnosťou vraj nebola celkom zmierená. „Aj som niekedy nadávala,“ spomína si pani Grajcariková.
Potrhané fotografie
Za futbalom sa podľa manželky nabehal pán Alexander viac ako za frajerkami. „To je pravda, v Podžiari za tebou, som bol len dvakrát,“ podpichne manžel ženu. A priznáva sa ešte k jednej veci. „Keď som bol na vojne, mal som ešte jednu frajerku. V Prostějove. Moja by na to nebola prišla, ale našla taký notes, kde som si všeličo zapisoval. Jáj, to ale bolo. Všetko mi potrhala, aj fotky,“ vraví pán Grajcarik. Druhá frajerka zostala na ocot, už sa nevydala. „Viete, moja žena sa mi vyše ľúbela,“ priznáva starý pán a mrkne napokon pekne na svoju ženu.
Hneď nás aj poučí, ako je to so správnym chlapom. Ak je vraj súci, má aj frajerky, jednu, dve aj viac. Ale keď je nanič, ani ženy po ňom nejdú. „Aj dnes sa pozriem rád na peknú babu, aj keď som už starý. Ale musí to byť súca kostra. Veď to nie je hriech,“ hovorí s úsmevom starý pán. Pani Albína len krúti hlavou a starký nakoniec priznáva: „Frajeriek, tých som mal dosť, ale chcel som ženu. Poriadnu. A našiel som ju.“Chceli vlastný životPo chvíli zisťujeme, že tisícka a náklonnosť mladých ľudí neboli jediné, čo ich popchlo do manželstva. Obaja sa tiež snažili čo najrýchlejšie odísť z rodičovskej chalupy. Boli najstarší zo súrodencov, a tak im doma naložili najviac. „Keď som ešte žila s našimi, na leto sme chodili na Podžiar, na bačovy. Len v zime sme bývali v dedine niže kostola. Mala som sedemnásť rokov a musela som chodiť z práce kusisko sama cez horu, aj o pol noci. Strašne som sa veru bála. Naša mama mi to nikdy neuznala,“ spomína si pani Grajcariková. Čo priniesla domov, bolo pre celú rodinu. Mala rodičov rada, ale túžila sa osamostatniť. „Mama bola zákon, čo povedala, to muselo byť. Raz som si tak povedala, čo budem chodiť hore-dole a stále robiť, len čo mi prikážu. Tak som sa vydala,“ prezrádza pani Albínka. Rovnako pán Grajcarik ako najstarší zo súrodencov musel doma najviac pomáhať. Obaja túžili po vlastnom živote.
Vlastná chalupa
Prvých dvanásť rokov museli i tak mladí manželia bývať u rodičov. Obaja robili v Považských strojárňach a peňazí pri malých deťoch nebolo nazvyš. Podarilo sa im však postupne postaviť vlastnú chalupu.
„Sťahovali sme sa sem štyri dni pred Vianocami,“ hovorí starý pán. Jeho manželka dodáva, že veľa bolo ešte v dome nedorobené, ale boli šťastní, že idú do svojho. Veľa nemali. „Dve postele, jednu kasňu v izbe,“ hovorí pán Grajcarik a teta Albína ešte dodáva, že v kuchyni kredenc, sporák a starú kanapu. Bol to však ten najkrajší vianočný darček.
Rozvod? A čo deti?
Chceme vedieť, či nemal niektorý z manželov niekedy chuť odísť. Rozvod však podľa oboch nie je riešenie. „Jój, vedela by som vám porozprávať, čo všeličo ten môj povystrájal. To by sa vám ten telefón, čo naň nahrávate, aj vybil. Nahnevaná som bola, čoby nie. A všeličo ma napadlo. Ale rozvod, veď to nie je riešenie. Musí jeden ustúpiť alebo druhý. Aby to vydržalo. Kvôli deťom,“ hovorí pani Albínka. Dodáva, že akože by im bolo v živote, keby nemali otca.
V manželstve ako na ihrisku
Pán Alexander je presvedčený, že o tom, či spolu ľudia v manželstve vydržia, rozhoduje aj výber. Ženu si vraj treba odsledovať, vycítiť, aká je. „Ja som mal dobrý nos,“ usmieva sa. Potom po sobáši sa treba naučiť kľučkovať, kombinovať. Ako to býva aj na futbalovom ihrisku, keď robil rozhodcu. „Aj tam som musel niekedy oko prižmúriť. Inak by bolo zle – nedobre,“ žartuje starý pán s tým, že sa mu ako rozhodcovi veru ušla aj facka a kopanec do zadku. Hneď aj vážne dodáva, že k šťastnému manželstvu netreba kopu peňazí, ale porozumenie.
Ich spojila aj práca. „Dnes dostanú mladí skoro všetko od rodičov, nevedia sa zaprieť,“ hovorí pán Grajcarik. Dodáva, že čo sami dosiahnu mladí vo dvojici, vedia si viac vážiť. Je to silné spojivo.
Každé ráno pripraví raňajky
Manželia sú na seba po rokoch spoločného života veľmi naviazaní. Pani Albína má o svojho muža strach, po tom, čo má problémy s cukrovkou. Pán Alexander priznáva, že aj jemu by žena veľmi chýbala, keby sa jej, nedajbože, niečo stalo. „Ráno som rád, keď ju vidím. Poviem jej môj ušiačik. A vždy má na stole pripravené raňajky,“ hovorí pán Grajcarik. Robí to už roky. Jeho manželka prikyvuje, že je to naozaj tak.
Kto je generál?
Pán Alexander je veselý človek. Pani Albína tichšia osôbka, spolu sa však výborne dopĺňajú. „A aké frky vie rozprávať, keby ste vedeli,“ chváli manžela starká a spomína, ako počas spoločného zájazdu z jej práce na Moravu zabával celý autobus. Baby jej vtedy aj povedali, že Šandor je zábavný, a ako sa s ním musí mať dobre. „Povedala som im, že by mali skúsiť s ním bývať,“ podpichne trochu manžela pani Albína.
Hneď aj prichádza odozva. „Ona veľa toho nenahovorí, ale zase niekedy moc rada diriguje. Nie že v zlém, ona to v dobrém myslí, ale mňa to vie tak najedovať,“ hovorí starý pán. Vtedy vraj niekedy akosi dobre nedopočuje, čo jeho žena hovorí.
Pani Albínka však oponuje, že u nich je veru generál chlap. „A myslí si, že budem poslúchať. Ale ja neposlúcham,“ dodáva žartom. Nakoniec sa dozvedáme, že aj u Grajcarikovcov je to tak, že pán Alexander je hlava a pani Albínka krk, čo ňou dobre otáča. „Moja žena je policajt, nebojte sa,“ požaluje pán Grajcarik. Teta nepopiera a spomína príhodu z krčmy, keď sa za ním vybrala. Ako ju zbadal vo dverách, hneď aj z neho vyletelo – Vstyk, prišiel policajt! Nemyslel to však v zlom. „Netrucoval, vstal a išiel so mnou. Cestou domov mi povedal, aký je rád, že som pre neho prišla,“ spomína si pani Albína. Starý pán dodáva, že keby ešte zostal, bolo by mu zle. Má cukrovku, ale ťažko niekedy odmietnuť pozvanie kamarátov.
Rozlúčenia
Čím dlhšie spolu manželia žijú, tým viac sú na sebe naviazaní. Akosi už nevedia byť jeden bez druhého. Pani Albínka spomína, že po mozgovej príhode ju lekárka posielala na liečenie. Nešla. „Ako by som ho mohla nechať doma samého. Povedal mi, že si navarí. Ale ja to poznám. Tak deň, dva, ale tri týždne? To nie! Nebolo by dobre, keby tu sám zostal,“ dodáva stará pani. Na liečenie posielali aj pána Alexandra, aj on odmietol. „Ja som bol len na manévroch, ale to som musel. Inak sme dlhšie neboli jeden bez druhého,“ hovorí starý pán.
Problémy a ich riešenie
Na riešenie problémov v manželstve majú manželia svoj spôsob. „My si všetko povieme otvorene, na rovinu. Ale sa potom nehneváme,“ vysvetľuje pani Grajcariková. Jej manžel trochu oponuje, že veru jeho žena by sa vedela aj uraziť a byť nahnevaná, ale on vie, ako na to. „Políškam sa, prihovorím a je pokoj. Jój, nemám veru rád, keď sa nerozprávame a máme na seba zazerať.“
Aj s peniazmi gazdujú odjakživa spoločne a všetko majú v domácnosti podelené. „Teraz to máme napríklad tak, že ja chodím na nákupy. Žena už nevládze, má zdravotné problémy, tak preto. Ona robí zase doma, čo treba. A navarí, čo si poviem,“ hovorí pán Grajcarik s tým, že nejaký systém musí byť a ľudia musia brať na seba ohľad, čo kto zvládne a čo nie.
Ako je to s ťahaním za ucho?
Všetko má v chalupe dlhoročných manželov svoj poriadok. „Aj večer. Správy, šport a o deviatej sme v posteli a už sa hladkáme,“ žartuje starý pán. Pani Albína sa usmieva a krúti hlavou, ale on sa nedá a pýta sa svojej ženy, či ho v noci neotravuje ešte aj po rokoch. „Koľko rázy ma za ucho poťahuje a počujem, ako hovorí – Šaňo, Šaňko,“ prezrádza.
Čakáme, čo sa z toho vykľuje. Teta sa len usmieva a vysvetľuje. „On tak tichúčko dýcha, tak ho veru potiahnem za to ucho, aj sa mu prihovorím. A on povie raz, hm, potom druhý, zase hm. Tak viem, že je dobre,“ prezrádza teta s tým, že sa upokojí, keď je manžel v poriadku. Aj pán Grajcarik sa bojí o svoju ženu. A tak sa vraj na staré kolená navzájom pozorujú a kontrolujú.
Potrebujú sa
„Na starosť sa zase ináč prežíva manželstvo, ako keď sme boli mladí. Už sa jeden druhého potrebujeme, ťažko by nám bolo, keby sme boli sami,“ dodáva pani Grajcariková. Nuž, a čo dodáme my? Hádam len, aby sa dožili manželia kamennej, požehnanej a možno až tej nebeskej svadby.
