POVAŽSKÁ BYSTRICA. Ambróz Gabčo zažil v šesťdesiatych rokoch Považskú Bystricu takmer nedotknutú asanáciou. Neskôr prišiel prvý záber z búrania, druhý, potom aj z výstavby a rôznych udalostí. Postupne mapoval fotoaparátom históriu mesta.
A kde máš fotoaparát?
Svedkom jednej z prvých asanácií sa stal vtedy ešte mladučký fotograf Ambróz Gabčo náhodou. „Mali sme pracovisko v budove stavebného podniku a chodievali sme do reštaurácie k Čičmancovi. Raz, keď som sa vracal z obeda, stretol som sa aj s Jankom Rojkom a pomaly sme kráčali, debatovali,“ začína svoje spomínanie pán Gabčo.
Ľudia pred nimi ešte prešli cez križovatku, im však už policajti cestu zatarasili. „V miestach, kde dnes stojí pošta, bol odstavený bager aj buldozér. Cez prízemné aj pivničné okná domu, ktorý tu stál, boli naťahané laná. Odrazu sa veľké stroje pohli a zo stavby zostala o chvíľu len hŕba ruín,“ opisuje zážitok pán Gabčo. Keď bolo dokonané, odrazu sa ho kamarát spýtal, kde má fotoaparát. „Zamrzelo ma to. Uvedomil som si, aká je to škoda, že som ho nemal po ruke,“ spomína si pán Gabčo.
Na druhý deň na miesto síce išiel, ale všetko už bolo odvezené. To bola prvá spomienka na búranie starého mesta, ktorú nezachytil, no neskôr už dával pozor.
(zdroj: AMBRÓZ GABČO)
Koho dom búrali
Podľa spomínania fotografa vtedy asanovali dom, ktorý patril živnostníkovi a v posledných dňoch jeho existencie v ňom boli byty a tiež obchod s potravinami a zmiešaným tovarom, ktorý patril pánovi Malobickému. „Majiteľom domu bol Ján Košnár. Ten, ako bývalý živnostník robil v tom čase šéfa zametačov ulíc. Bol to nižší, zavalitý, fúzatý chlapík. Chodil s brezovou metlou a strašne rád sa bavil s ľuďmi. Vždy mal dobrú náladu. Doba ho nezlomila,“ spomína si pán Gabčo.
Príkaz bol – prebudovať!
Keď videl mladý fotograf, že búrajú ďalšie domy, spočiatku si celkom neuvedomoval, čo sa vlastne robí. Až neskôr zistil, že Považská Bystrica bola zaradená medzi takzvané socialistické mestá, ktoré sa mali prebudovať. Aktivita, ktorá ho viac vtiahla do diania, bola evidencia pôdy. Pomáhal pri nej. Dostal sa tak do kontaktu s mnohými Považskobystričanmi, majiteľmi nehnuteľností. Niektorí ľudia sa tešili, že pôjdu po asanácii preč zo svojho starého, nevhodného domu bývať do nového. Ale bolo to aj inak. „Hlavne starší, ak sa v dome aj narodili, chodili odtiaľto do školy, vodili si tu lásku, neskôr v ňom žili s rodinou, zostarli v ňom, tí sa bránili. Nechceli opustiť známe prostredie. To bolelo,“ zalovil pán Gabčo v spomienkach.
„A teraz príde bager, buldozér a nebude ani stopa po našom dome.“ Toto dosť často počúval mladý muž. Utvrdilo ho to v zámere, že by mala predsa len nejaká stopa zostať.
Babenka
Pán Ambróz fotografoval stále viac a viac. Aj sa mu stalo, že niekde prišiel a necítil sa veľmi príjemne. „Ešte aj ty sa tu ukazuj s fotoaparátom,“ hundrali niektorí ľudia.
Zažil však aj starú babenku, ktorá sedela pri zbúranom dome vo výklenku, bradu mala podopretú rukou, ktorá mu povedala: „Mladý pánko, prosím, odfotografujte mi to. Mám rodinu v Amerike, aspoň im to pošlem, čo s nami urobili,“ spomína si pán Gabčo.
Zarezané do pamäte
Vtedy si ešte mladý muž celkom neuvedomoval, čo sa vďaka jeho záľube fotografovať vytvára. Že mapuje históriu, ktorú si neskôr budú môcť ľudia vďake čierno-bielym záberom oveľa ľahšie pripomenúť. „Keď sme boli ako študenti v Žiline na športových hrách v atletike, bol som cez prestávku v meste. Na námestí v drogérii, kde predávali fotomateriál, bolo napísané – Spomienky miznú, fotografia zostáva. To sa mi zarezalo do pamäte naveky,“ vysvetľuje pán Gabčo.
Mladého fotografa však lákala aj výstavba. Napríklad, keď stavali administratívnu budovu okresného úradu, vedel, že je to zaujímavý objekt. „Využíval som každú príležitosť, aby som sa k nej dostal čo najbližšie. Raz som videl strážnika, že zachádza za roh, tak som vbehol dovnútra a podarilo sa mi schodami dosť až navrch,“ opisuje pán Gabčo. Odtiaľ má panorámy vtedajšieho mesta zo všetkých strán a stihol nacvakať aj pekné zábery samostatnej budovy.
Prišli buldozéry a ... (zdroj: AMBRÓZ GABČO)Nebolo to nadarmo
Pán Gabčo má vzácnu zbierku čierno-bielych spomienok na dianie v meste, ktorú počas Dní mesta tento rok aj vystavoval. Poteší vždy záujem hlavne zo strany mladých ľudí, ktorí chcú k záberom aj podrobné popisy a počúvajú slová približujúce kúsok histórie so záujmom. „Viem potom, že čo som robil, nerobil som nadarmo,“ dodáva fotograf.
