Člen Haviar teamu Domaniža Marek Haviar zakončil najúspešnejšiu sezónu v enduro a countrycrosse troma titulmi.
Pretekať sa mi nechcelo
Prvú motorku, bielu päťdesiatku, mi vyrobil sused, na ktorej som sa prevážal po ceste v Domaniži. Na prvé preteky ma priviedol otec, keď som mal dvanásť rokov v roku 2001. Boli to Medzinárodné majstrovstvá Slovenskej republiky v countrycrosse , ktoré sa konali vo Veľkom Rovnom. Pretekal som na mojej druhej motorke, Yamahe 85, ktorú mi kúpili rodičia. Veľmi sa mi nechcelo, ale nakoniec som išiel. Prvý deň som bol štvrtý medzi dorastencami a druhý deň som skončil na ôsmom mieste. Bolo to po troch mesiacoch tréningov.
Prvé pódium, prvý titul
Prvýkrát som bol na stupňoch víťazov o rok neskôr v Belušských Slatinách, kde to bolo tretie miesto. Trošku viac som už trénoval, ale v prvých dvoch rokoch boli výsledky slabé, často som končil okolo 10. miesta spomedzi pätnástich – dvadsiatich jazdcov. Potom som sa zlepšoval a v roku 2003 som bol druhý v triede MMSR dorast a v roku 2004 som získal svoj prvý slovenský titul v kategórii MMSR dorastu.
Tréningy pomohli
Zo začiatku, keď neboli úspechy, som jazdil iba pre radosť, bavilo ma to. Za tréning som považoval futbal, odkiaľ bola kondícia aká taká, chýbalo mi však poriadne vedenie. Po zisku titulu som makal celú zimu, pretože som prešiel do Slovenského pohára E1. Konkurencia bola veľká, jazdilo nás tridsať, býval som do desiatky. Pokračoval som v príprave a hneď v roku 2005 mi patril v tejto kategórii titul. Znamenalo to rozlúčku so Slovenským pohárom, povinne som musel prestúpiť do hlavnej kategórie Medzinárodných majstrovstiev Slovenska – E1.
Bez pomoci to nejde
Prechod nebol jednoduchý, za najlepšími som výrazne zaostával niekedy aj o dve kolá a pohyboval sa medzi 10 – 15. miestom. Podporoval ma František Matušík, postupne sa pridával strýko Jozef Haviar, ktorý prešiel od futbalu a začal ma výrazne podporovať. V rokoch 2007 a 2008 som v E1 jazdil na KTM 250 EXC–F, no bolo to niečom inom a dovtedy som to nebral tak vážne. Potom som si povedal, že takto to nepôjde a rozhodol som sa, že chcem dosiahnuť úspechy a začal som ešte intenzívnejšie makať.
Skvelý učiteľ
Strýko sa poznal dobre so Svitkovcami a dohodli sa na spolupráci. Odišiel som trénovať do Žaškova na niekoľko mesiacov, kde som trávil dlhší čas tréningami so Števom a domov som išiel iba občas. Boli to nezabudnuteľné dni. Jazdil som s naším najlepším pretekárom Štefanom Svitkom, boli sme dennodenne spolu, žili, trénovali. Bola to vynikajúca škola. Odrazilo sa to aj v sezóne, kde som sa z 15. miesta posunul na štvrté. Začalo sa mi dariť, občas som už aj vyhral preteky, čo ma stále viac motivovalo. Som Števovi veľmi vďačný, sme veľkí kamaráti, denne si telefonujeme, vieme o sebe takmer všetko. Neberieme sa ako konkurenti, vieme oceniť kvality druhého a máme k sebe úctu a rešpekt.
Zranenia kontra úspechy
V sľubnom rozlete ma pribrzdili zranenia, keď som v rokoch 2008 a 2009 mal zlomenú kľúčnu kosť na rovnakom mieste a o rok neskôr sa k tomu pridali patálie s motorkou. Zo zranení som sa dostal, motorka začala poslúchať a opäť prišli úspechy.
Prvý titul na Majstrovstvách Európy v crosscountry, ktorý pozostával zo štyroch závodov som získal v roku 2010 v triede junior do 23 rokov, nasledoval titul vicemajstra Európy v roku 2011, ku ktorému pribudli v závere sezóny konečne titul v MMSR E1 a súčasne aj juniorský titul MMSR Junior do 23 rokov. O rok neskôr ( 2012 ) sa mi podarilo obhájiť prvenstvo v kategórii MMSR E1.
Smutný rok
V roku 2013 mi zomrel otec, ktorý ma veľmi podporoval a chodil na všetky moje preteky. Naposledy ma videl pretekať v Podmaníne a odvtedy ma sleduje už iba zhora. Veľmi sa mi nedarilo ani v pretekoch, ale postupne sa začalo všetko obracať k lepšiemu.
Zmeny neprekážali
V 2014 som neustále bojoval v prvej trojke už v kategórii MMSR E2 na motocykli KTM 350 XC-F, ktorá bola silnejšia a aj tu mi patril titul majstra Slovenska. Celkom mi však väčšia kubatúra nevyhovovala a tak som sa v roku 2015 vrátil do MMSR E1, kde som zvíťazil, no stále mi niečo chýbalo – absolútny titul. Skončil som tretí s rovnakým počtom bodov ako druhý v poradí.
Super rok 2016
Ten rok bol pre mňa doteraz najúspešnejší. V MMSR E1 som druhýkrát obhájil titul, ďalší sme vybojovali so Svitkom v súťaži dvojíc na Liptove a konečne som sa dočkal aj absolútneho titulu majstra Slovenska. Veľmi ma to potešilo! Boli to nervy, pretože Miro Ševela bol po celý rok zdatný súper. Bojovalo sa do posledného testu, Mirovi nestačili ani prvé miesta po oba dni, pretože mne stačilo skončiť do tretej priečky. Prvý deň som to dokázal, no v záverečný deň to bol veľký nápor na psychiku. Jednoduchšie je ísť na víťazstvo ako udržiavať tretie miesto. Podarilo sa a po pretekoch ma veľmi potešila Mirova gratulácia, ktorý ocenil celú sezónu a povedal, že som si prvenstvo zaslúžil.
Šesťdňová a motokros
Na motoristickej olympiáde som štartoval štyrikrát, väčšinou v kluboch. Dvakrát to bolo na Slovensku, raz v Grécku a raz v Portugalsku. Najviac si cením siedme miesto v Trophy teamoch, kde som dva dni pred koncom vypadol, ale keďže sa škrtá najhorší denný výsledok, nerátal sa môj a to stačilo na výborné umiestnenie. V kluboch som prispel k 13. a 20. miestu. Pokiaľ ide o motokros, baví ma, už som dokázal byť na stupňoch víťazov na pretekoch majstrovstiev Slovenska. Na odchod od endura k motokrosu nepomýšľam, pretože som začínal veľmi neskoro. Veď prvých šesť rokov to bola jazda v teréne a až potom som prvýkrát absolvoval skok. Motokros mi pomohol pri získavaní rýchlosti, naopak, na pretekoch mi moja kondícia častokrát pomohla k úspechu. Enduro ma baví, hoci sa jazdí sedem hodín po oba dni, a countrycross dve hodiny tiež po oba dni, kým v motokrose sú okrem dvoch tréningov dve tridsaťminútové jazdy a jazdí sa len jeden deň.
Mám v tom jasno
Pochopil som už dávnejšie, že kondícia je veľmi dôležitá. Preto makám takmer každý deň – v posilňovni, kondičné cvičenia, crossfit, spining, plávanie, bicyklovanie, veľa behám. Denne mám dva tréningy, čo je spolu cca 4 hodiny čistého tréningu. Je to náročné, ale najspokojnejší som po tréningu, keď viem, že som nič neodflákol. Výhodou je, že dokážem kondíciu trénovať sám, čo málokomu vyhovuje. Moju tréningovú prácu odhalia testy, na ktoré chodím pravidelne. Spolu so Svitkom po sezóne chodievame aj do Tatier na kondičné tréningy, čo je super. Viem sa poučiť aj z prehier, nikdy sa nevyhováram. Vždy viem, prečo som neuspel, či som nevládal, alebo bola chyba v stroji, chybu si chlapsky priznám. Chcem aj počas zimy jazdiť, pretože len kondícia nestačí, treba byť s motorkou, lebo na jar trvá aj dva tri mesiace, dokiaľ mi prestanú tŕpnuť ruky.
Nové ciele
Chcem sa posunúť ďalej, lebo viac na Slovensku už dokázať nemôžem. Rád by som skúsil ME v endure, kde ma doteraz brzdili technické problémy. Pýtali sa ma, či nechcem ako Števo ísť na Dakar. To je iný level, len za účasť člena tímu sa platí 8000 eur, plus náklady. Najprv chcem skúsiť Rallye Maroko, ktoré je súčasť seriálu MS. Je to predpríprava na Dakar, jazdia sa iné kategórie, je tam piesok a dôležitá je aj navigácia. Nie každý dobrý jazdec vie dobre navigovať, pretože ovládať rollbook v 150 km rýchlosti nie je sranda. Popri tom budem ďalej jazdiť na Slovensku v E1, chcem obhájiť oba tituly, škoda je, že konkurencia sa po odchode niektorých pretekárov zúžila.
Skvelý tím
Tím si bez jeho šéfa Jozefa Haviara a mechanika Tomáša Sádeckého nedokážem predstaviť. Jozef zabezpečuje sezónu, čo nie je jednoduché. Sám by všetko neutiahol, preto mám ešte viacero ďalších ľudí, čo mi rôznym spôsobom pomáhajú kúpiť motocykel. Vďačný som za každú pomoc. Najviac nestojí motorka, ale sezóna. Pomocnú ruku mi podáva aj obec. Pokiaľ ide o Tomáša, bez neho nikdy nejdem na preteky, iba na tréning. Verím mu, on vie, čo mi pomáha. Motorku mám vždy v stopercentnom stave, inému by som ju nezveril.
Kaňa mi robí tlmiče, zvyšok si robím sám na dielni.
Dôležité je jedlo
Trénera nemám, kondičný tréningový plán mi napísal pán Bielik, v posilňovni zasa Milan Korchan, ktorý mi odporučil aj jedálniček. Základom je ryža, mäso, ale aj zemiaky, cottage cheese. Niekedy zjem aj čokoládu , musím niekde získať cukry, lebo väčšinou pijem iba čistú vodu. Od vlaňajška, kedy som s tým začal, sa cítim dobre, hmotnosť išla dole, tuky zmizli, pribudli svaly.
Voľný čas
Mám ho málo, väčšinu pohltí tréning, no nechýba mi to. Relaxujem pri dobrej káve, keď som deň doma, som nervózny, potrebujem pohyb. Najlepší pocit je po tvrdom tréningu. Výnimkou budú Vianoce, kedy si zopár dní nechám na regeneráciu, ktorá je potrebná. Strava je normálna, tradičné vianočné menu. Ryby mám rád, ale dám si aj ostatné. Kalórie ľahko spálim, za štyri hodín tréningu je to až 2 500. Nefajčím, alkohol pijem minimálne iba pri oslavách titulov. Treba osláviť tvrdú robotu.
Šport ma baví
Keby nebolo motorky, isto by som športoval. Jazdiť prestanem, keď už nebudem vyhrávať, lebo jazdiť iba pre potechu ma nebaví. Keby som dal všetko úsilie do iného športu, trebárs hokeja, dokázal by som sa so svojím úsilím presadiť. Možno by som bol zabezpečený, čo sa pri motorke nedá. Je to krásny šport, ale svoje deti by som naň asi nedal.
Poďakovanie
Moje poďakovanie patrí predovšetkým rodičom, strýkovi Jozefovi Haviarovi a všetkým ostatným , ktorí mi pomáhajú či už finančne alebo materiálne a bez týchto ľudí by som nebol tam kde som a nedokázal mať také úspechy ak deväťnásobný majster Slovenska a majster Európy.
