Pochádzaš z novinárskej rodiny. Zohralo to úlohu v tvojej kariére?
– Keďže som už počas základnej školy občas „pomáhala“ mame v novinách, žurnalistika mi bola blízka. Neskôr, na gymnáziu, som raz týždenne pripravovala a moderovala rozhlasové vysielanie po drôte, čo si dnes už málokto pamätá. Súčasne so žurnalistikou som študovala politológiu, ale stále mi je bližšia žurnalistika. Po skončení školy bola moja prvá práca na trvalý pracovný pomer (alebo plný úväzok) v Obzore a, svojím spôsobom, aj to všetci čakali. Po necelom roku som však odišla z osobných dôvodov späť do Bratislavy, kde som mala nastúpiť na pozíciu hovorkyne jedného politika. Osud to zariadil tak, že som sa stala hovorkyňou Slovenskej poisťovne. V súčasnosti sa venujem externej i internej firemnej komunikácii a od roku 2008 som aj správkyňou Nadácie Allianz. Nikdy by som nepovedala, že budem tak dlho pracovať pre jednu inštitúciu, dokonca v ekonomickej oblasti, pretože v tom čase som o ekonomike a špeciálne o poisťovníctve vedela veľmi málo.
Zúročila si v pozícii hovorkyne novinársku skúsenosť?
– Je dobré, ak má hovorca skúsenosť s prácou v médiách, netvrdím však, že je to pravidlo. Výhodou je, keď pozná systém práce novinárov, pretože sú tam určité limitujúce faktory, ktoré sú dôležité, a ak ich človek pozná, je vo výhode.
Profesionálnu dráhu si štartovala v deväťdesiatych rokoch. V čom je podstatný rozdiel?
– V porovnaní s dneškom nebolo online prostredie také silné médium. Spomínam si, keď som ešte ako dieťa chodievala za mamou do tlačiarne, redaktori sami museli robiť korektúry, a to na obťahoch. Všetky texty sa sádzali do olova, obťahovalo sa to na papier a čítalo. Aj rukávy boli od tlačiarenskej černe... V čase, keď som pôsobila v novinách ako šéfredaktorka, sa už zalamovalo elektronicky.
Čo bolo pre teba najväčšou školou?
– Veľkou školou pre mňa bolo, že v regióne som s čitateľmi žila. Ak niekto v Bratislave píše pre celé Slovensko, nemá s čitateľmi taký úzky kontakt. Po každom vydaní novín zvonili telefóny alebo ľudia chodili priamo do redakcie a vyjadrovali svoj názor na to, čo si v novinách prečítali. Vzťah k regiónu je v regionálnych novinách silný. Vďaka novinám som mala možnosť dostať sa na miesta, ktoré bežný človek neobsiahne, lebo nemusí, a to bolo pre mňa veľmi obohacujúce. Regionálny redaktor píše spravodajstvo, publicistiku, fotografuje a široký je aj okruh tém – od komunálnej politiky cez kultúru až po šport... Bolo to jedno z najkrajších období môjho života, kedy som si energiu dobíjala najmä perníkmi a čokoládou. :-)
Nebolo ti za tým všetkým smutno?
– Nerada sa vraciam k starým rozhodnutiam, je zbytočné rozmýšľať, čo by bolo, keby... Ak sa posúvame ďalej, prináša nám to kopec ďalších možností, príležitostí a najmä skúseností.
Do rodného mesta sa vraciaš pravidelne a odchádzaš so športovými trofejami. Aký je tvoj vzťah k športu?
– Nikdy som nešportovala aktívne, možno preto mám šport rada. :-) Už desať rokov sa snažím behať, ale evidentne to nie je šport pre mňa a tento rok som zlomila nad ním palicu. Je veľa športov, ktoré robím oveľa radšej – korčuľovanie, fitness, občas stolný tenis, volejbal, plávanie... Niekedy mám pocit, že som sa s korčuľami narodila. Rada lyžujem a zbožňujem prechádzky v prírode. V Považskej Bystrici trávime väčšinou víkendy a som rada, že sa tu páči aj môjmu partnerovi a dcére. Príroda a okolie sú tu nádherné.
Narodila sa ti Grétka, ktorá zmenila život. Aj hodnoty?
– Život možno áno, ale hodnoty nie. Rodina bola pre mňa vždy tou najcennejšou hodnotou, aj keď som ju nemala v tom pravom zmysle slova. Situácia sa po narodení Grétky výrazne zmenila, lebo ak som mala veľa aktivít a málo času, teraz mám času ešte menej. Je pravda, že rovnováha medzi prácou a rodinou je lepšia. Kedysi som od rána do večera trávila čas v práci a občas zašla s kolegami na akciu. Teraz je to o tom, že sa musím zdvihnúť zo stoličky a bežať do jaslí, lebo jasle zatvárajú. A ak nestihnem všetko dokončiť, pokračujem neskoro večer alebo na druhý deň. Dnes sa veľa hovorí o rovnováhe medzi prácou a osobným životom a úspešné firmy túto rovnováhu rešpektujú. Človek má tráviť v práci osem hodín, nie dvanásť alebo šestnásť.
S dcérkou Grétkou.Veľa vecí ti v živote vyšlo. Si úspešná mladá žena, matka krásnej dcérky a partnerka úžasného muža. V istom čase si však vystupovala pod iným priezviskom....
– Prvé manželstvo mi nevyšlo. Bola to moja prvá prehra v živote a nebolo to príjemné. Na druhej strane, všetko je tak, ako má byť. S odstupom času hodnotím, že to bolo to najlepšie, čo sa nám obom mohlo stať. Rozviedli sme sa bez toho, aby sme delili deti, majetok a zažívali nepríjemné stretnutia pred súdom. Doposiaľ máme korektný a priateľský vzťah. Dokážeme sa stretnúť, napísať si, občas si zablahoželáme k výročiu svadby. :-) Teraz však mám skvelého partnera a myslím, že som Grétke vybrala toho najlepšieho otca na svete. Sme šťastná rodinka a užívame si to. Keď Grétka povie: „Som smutná, lebo tu nie je tatinko“ alebo „veľmi si mi chýbala“ – vtedy mám pocit, že mám naozaj všetko.
Prekročila si štyridsiatku. Je pre teba vek strašiakom?
– S vekom som vysporiadaná, stále sa cítim mladá a nemám problém so zverejnením veku ani na sociálnej sieti. Keď som mala 16 rokov a chodila robiť rozhovory s rešpektovanými ľuďmi, chcela som vyzerať staršia, aby som pôsobila dôveryhodnejšie. Ale to sa dobehnúť nedá. Skúsenosti prichádzajú jedine s vekom. Je pravda, že som pokojnejšia ako v dvadsiatke. Vtedy ma doma volali Pinochet, ale ja som v podstate mierumilovný typ. :-)
Čo pre teba znamenajú Vianoce?
– Vianoce sú u nás vždy o rodine. Páči sa mi, že nás je za stolom stále viac. Sviatky si rada užívam bez stresu, preto sa snažím chystať všetko vopred. Tento rok som na seba hrdá, lebo sa nám podarilo pred prvou adventnou nedeľou vyzdobiť dom aj bratislavský byt. Mne sa vianočná atmosféra páči a bola by škoda, ak by trvala len týždeň, ale celý advent až do Troch kráľov. Spomínam si na jedny Vianoce, kedy som pozvala celú rodinu do Bratislavy a vtedy som stihla upratať, navariť, napiecť asi osem druhov koláčikov a vďaka tomu sme Štedrý deň trávili na vianočných trhoch vo Viedni, kde sme sa prechádzali, dali si v kaviarni kávu a domov sa vrátili až na štedrú večeru. Bola to pravá vianočná pohoda. Tu v Považskej Bystrici je nás viac, takže aj na Štedrý deň vždy treba niečo nachystať.
Rada pozeráš cez Vianoce rozprávky?
– Ani neviem, či som ich vôbec niekedy videla od začiatku do konca. Deti pozerajú, ja skôr počúvam. Páči sa mi, ako robí Vianoce RTVS, najmä môj obľúbený rozhlas. Vysielanie je o vianočných tradíciách a zvykoch, nie o komercii.
Aký máš vzťah k darčekom?
– U nás bolo vždy veľa darčekov. Tešili sme sa z nich. Aj tá najmenšia drobnosť bola separátne zabalená. Teraz už pozornosť presúvame na deti. Ale určite nedopustíme, aby dospelí nedostali darček. Rada nakupujem darčeky vopred a tipy na ne si zapisujem počas celého roka. Ja zas ocením najmä to, keď dostanem niečo, po čom naozaj túžim. Možno som to spomenula len raz v živote a on to zrealizuje práve na Vianoce. To sú pre mňa nádherné chvíle.
Vianoce sú o tradíciách. Zaviedla si vlastný vianočný zvyk?
– Rada pečiem suché koláčiky, ale hovorila som si, že urobím tradíciu vianočnej torty. Mám na ňu nakúpené všetky formičky, vykrajovačky, zdobítka, ale robila som ju, snáď, len raz. Tých koláčikov je počas Vianoc totiž toľko, že nakoniec sa jej vzdám s tým, že by ju už nemal ani kto zjesť.
Rada pečieš, ale i ochutnávaš. Čo najradšej?
– Každý rok robíme medovníky. Dnes už aj s Grétkou a sestriným synom Filipom. Nesmú chýbať linecké koláčiky, žĺtkové rezy, kokosové a orechové guľky, vanilkové rožky, medvedie labky, burizónové guľky či grilážky. Bez tohto by u nás neboli Vianoce.
Si správkyňou nadácie Allianz, ktorá dlhé roky pomáha aj deťom. Tu v regióne detskému domovu v Klobušiciach. Pripravujete deťom krajšie Vianoce alebo aj celý rok?
– Do Klobušíc chodievame aj počas roka, nielen na Vianoce. Už sme hrali s deťmi stolný tenis, korčuľovali a bicyklovali, lyžovali, s niektorými staršími, resp. dospelými sme v kontakte cez sociálnu sieť. Spolupráca nie je len jednorazová, ale dlhoročná, kamarátime sa snáď od roku 2003. Aj keď im pripravujeme krajšie Vianoce, každá pomoc je pre nich dôležitá. Deti vedia veľmi dobre rozlíšiť, kto je „len“ sponzor a kto sa o ne naozaj zaujíma. Pri stretnutiach vidíme, ako rastú, ako sa im darí, čo ich zaujíma. Mňa osobne veľmi teší, že sa môžem venovať spolu s kolegami aj takýmto zmysluplným aktivitám. Veď všetko je o ľuďoch. Darmo by sme mali atraktívne rozpočty, keby neboli ľudia sami ochotní pomáhať. A za to všetko vďaka.
