Športová rodina
Pochádzam z Príbeliec neďaleko Modrého Kameňa v okrese Veľký Krtíš. Naša rodina je športovo založená, otec dlhé roky hral futbal a ešte aj trénuje, brat Marián hrával druhú ligu za Rimavskú Sobotu, pôsobil aj štyri roky v Lotyšsku, neskôr v Maďarsku aj v Senci. Výnimkou je mamina, ktorá nešportovala, no keď sa športu venovali ostatní, aj ona sa už viac o športové dianie zaujíma.
Atletický priemer
U nás na Honte veľa možností na športovanie pre dievčatá nebolo, výnimkou bola atletika. V škole sme mali atletický krúžok a najmä skvelého telocvikára, ktorý sa nám venoval.
Behávala som šprinty a skákala do diaľky. Výkony neboli extrémne, dostala som sa na krajské súťaže, kde boli ja nejaké medaily, no na republikových majstrovstvách to stačilo na prvú desiatku. V diaľke to bolo okolo 530 cm. Nebola som spokojná, pretože som chcela dosiahnúť oveľa viac.
Rozhodla náhoda
Keď som študovala na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici, oslovil má tréner žŕdky, keďže som bola dostatočne rýchla, či by som túto disciplínu neskúsila. Bolo to niečo nové, prvýkrát som ozajstnú žrď videla až tam. Išlo aj o body pred družstvo, a najmä v vtedy ešte ženská žŕdka bola ešte len v začiatkoch. Skúsila som to a po dvoch týždňoch prišli prvé preteky, to som mala šestnásť...Konečne som našla disciplínu, ktorá bola perspektívna a neskôr prišli aj úspechy.
Rekordné zlepšenie
Prvý pokus – to bola katastrofa (smiech), bolo to také nijaké, aby sa nepovedalo. Po dvoch týždňoch ma čakala súťaž, 180 cm bol základ, to som zvládla a potom aj dva metre. Chytilo ma to, začala som poriadne trénovať a po polroku už bolo badať pokroky. Aj keď sa traduje, že najlepšie žŕdkárky sú bývalé gymnastky, u mňa to neplatilo. Ku gymnastike som dostala až na strednej škole a neskôr aj na FTVŠ v Banskej Bystrici. Všetko som si musela vydrieť tréningom, výhodou pre mňa bola dobrá priestorová orientácia. Rýchlo som sa do toho dostala, pretože mi nerobí problém rýchlo sa naučiť technické veci. Prišli výsledky a vo februári 1998 som prekonala slovenský rekord, keď som o 1 cm zlepšila starý výkon Ščipovej.
Ženský Bubka
Čím viac som trénovala a pretekala, prichádzalo postupné zlepšenie výkonnosti. Neustále som prepisovala slovenské rekordné tabuľky (spolu 32 x) a pomaly sa blížila k hranici štyroch metrov. Keď som ju prvýkrát zdolala, neuspokojilo ma to a snažila som sa pridávať ďalšie centimetre, podobne ako to robil fenomenálny Sergej Bubka, len v oveľa väčších výškach (smiech). V tom čase sa ešte rekordy delili na halové a pod holým nebom. Vonku som skočila najviac 410 cm, prvýkrát to bolo v roku 2006 v slovinskom Novom Meste a repete prišlo o dva roky na domácej pôde v Dubnici. Najpamätnejším dňom pre mňa ostáva 2. február 2008, kedy v hale v Budapešti ostala po mojom pokuse na 412 cm latka na stojanoch. Doteraz tento výkon na Slovensku nik neprekonal. Na rozdiel od profesionálnych atlétok, som rekordy skočila ako pracujúci človek, lebo to som už učila v Novej Dubnici na Spojenej škole sv.Jána Bosca.
Zberačka titulov
Doteraz sa mi podarilo získať 15 slovenských titulov. Jeden mi unikol preto, lebo som halovú sezónu vynechala, lebo som nemala kde trénovať. Ďalšie dva pre problémy s operovaným ramenom, mala som vtedy nútenú pretekársku prestávku. Naposledy som získala striebro, keď ma zdolala moja zverenkyňa Anna Mária Hrvolová. Mala z toho obrovskú radosť, potešila aj mňa, priala som jej to. Skákala som pre radosť, bez stresu, kým ona ma brala ako konkurentku. Na preteky som išla takmer bez tréningu, hýbať som sa začala asi týždeň pred súťažou a nakoniec z toho bolo 330 cm, no Hrvolová skočila 360 cm. Ak by som sa dlhšie pripravovala, asi by som potrápila viac. Medaily brali u mňa všetci ako povinnosť, no nebolo to jednoduché motivovať sa. Keď som na domácich pretekoch začínala na svojej základnej výške, takmer všetky súperky už mali odskákané, takže väčšinou som skákala sama a motiváciou bol iba výkon, keď medaila už bola vo vrecku.
Nebezpečný šport
Skok o žrdi je náročná disciplína, kde sa občas vyskytnú aj nepríjemné situácie. To, že pri rozbehu netrafíte žrďou do „šuflíka“, sa stáva bežne, a aj ja som to viackrát zažila. V tomto prípade je to skôr úsmevné, no horšie je, ak sa žrď zlomí. Stalo sa mi to raz, keď už som bola vo vzduchu a ostal mi v ruke kúsok žrde, našťastie som stačila padnúť do doskočiska a nestalo sa mi nič. Preto je lepšie zažínať so žrďou už v mladšom, najlepšie žiackom veku, kedy ešte nie je tak rozvinutý pud sebazáchovy a dajú sa lepšie naučiť všetky technické finesy. Bez disciplíny sa to nedá, poznám prípad, keď mladý skokan prišiel na tréning sám, zlomila sa mu žrď a bola z toho nepríjemná zlomenina.
Dôležitý materiál
Nielen rýchlosť, obratnosť a technika rozhodujú o výkone, bez kvalitných žrdí by to možné nebolo. No nie je žrď ako žrď. Do úvahy sa berie vek, hmotnosť, fyzické schopnosti, podľa toho sa volí dĺžka a tvrdosť. Ženská žrď meria asi 430 cm, muži skáču aj s päťmetrovou. Nie je to lacná záležitosť, pretože pretekár si s jedným kusom, ktorý stojí okolo 300 eur, nevystačí. Preto som často skákala s mužskou, s mojimi zasa skákali dorastenci.
Tréningové problémy
Po odchode z Banskej Bystrice do Nitry, kde som popri zamestnaní pretekala, som sa trénovala sama. Technicky sa mi venoval odborník Peter Krška, ktorého poznám od čias pôsobenia v Banskej Bystrici. Dvakrát týždenne, ak mal čas, za mnou dochádzal do Nitry a neskôr aj do Dubnice. Bolo to náročné, ale iné riešenie nebolo. V klube som väčšinou trénovala sama a najviac popri zamestnaní. Jeden český tréner, ktorý ma sledoval dlhšiu dobu, ma volal do Prahy do jeho skupiny. Podľa jeho slov som mala potenciál skákať o 30 – 40 cm viac ako je môj osobák. Je lepšie, ak má športovec s kým trénovať, vzájomné sa potiahnúť. Boli tam aj lepšie podmienky, všetky pretekárky boli profesionálky. Možno som zaváhala, keď som tam nešla, ale už je to za mnou.
Medzinárodné súťaže
Jediným šampionátom, kde som súťažila, boli juniorské ME v Lotyšsku. Limit na finálovú účasť bol 360 cm, čo bol vtedy môj osobák. Výkon 340 cm na postup nestačil. Raz som sa pokúšala o účasť na ME, ale limit bol 430 cm. Veľmi som to chcela dokázať, no utrhla som si rameno a bolo po šanci. Úspechy prišli v Európskom pohári klubov, ktorý sme raz vyhrali a prispela som bodmi za výhru vo svojej disciplíne.
Práca a trénerstvo
Pracujem ako učiteľka v Spojenej škole Sv. Jana Bosca v Novej Dubnici (vyštudovaná aprobácia telesná výchova a trénerstvo), no v súčasnosti som na materskej dovolenke. Okrem toho v Dubnici trénujem mladé žŕdkárky, ktorých je slušný počet. Práca je to zaujímavá, najmä keď vidieť progres. Na druhej strane je to iné, ako keď som bola v ich rokoch ja. Dnes majú mladí množstvo aktivít, a málokedy sa poriadne venujú iba jednej. Dievčatá musím pochváliť, snažia sa a napredujú. V začiatkoch mali blok s troch metrov, no postupne sa cez túto výšku prehupli a môžeme pomýšľať na vyššie ciele. Bola by som rada, ak by sa niektorá v budúcnosti dostala minimálne na moju úroveň. Najšťastnejšia budem, ak konečne niekto prekoná môj slovenský rekord a bude to pretekárka, ktorú som trénovala.
Ponuka zo zväzu zatiaľ neprišla, je to trochu zložitejšie a situácia sa mi nepáči. Preferujú sa iba niektoré disciplíny, ostatné nechávajú na kluboch. Je jasné, že nemôžeme vynikať vo všetkom, ale podporu si zaslúžia všetky disciplíny.
Najmilší zverenec
Pretekala som ďalej a potom som zatúžila po dieťati. S manželom Martinom sme sa dohodli, že to skúsime, a ak to nevyjde, budem pokračovať v kariére. Vyšlo to hneď, narodil sa malý Matias, z ktorého máme veľkú radosť. Pribudli povinnosti, prerušila som pretekársku kariéru. Synovi sa atletika páči, brávam ho na tréningy a už bol aj na žrdi. Pomáhajú aj svokrovci a prababka, ktorí syna postrážia, keď mám so zverencami tréning.
Radostné Vianoce
Keď mal syn rok, páčili sa mu svetielka, teraz to bude ešte lepšie a poteší sa z darčekov. Všetci sme spolu, pečiem koláče, chýbať nesmú parížske rožky. Pečenie mi nerobí problém, najradšej experimentujem, ak ma nejaký recept zaujme, hneď sa ho snažím vyskúšať. Štedrovečerné menu býva rôzne, v Príbelciach sme mávali kapustnicu, filé, šalát a pupáky, u svokrovcov to je šošovicová polievka a nejaká ryba, najčastejšie kapor.
Všetkým prajem najmä zdravie, šťastie, úspechy a dobré vzťahy a nech budúci rok je lepší ako starý.