Skvelý vedúci
Rodinnou tradíciou bol futbal, v Plevníku ho hrával aj môj otec. Súťažne som nikdy nehrával, ale spolu s chlapcami sme veselo kopali do lopty. Boli to krásne časy, robili sme všetko možné, liezli po stromoch ako opice, aj tam, kde sme nemali. Hádzali sme šišky, robili sme si meče, hrali sa na bojovníkov, ktorých sme videli v televízii. Aký film alebo seriál išiel taký sme boli bojovníci. Dnešným deťom takéto prírodné hry chýbajú. Na vtedajšej I. základnej škole v Považskej Bystrici ma veľmi oslovil vodácky krúžok, ktorého vedúcim bol Jožko Králik. Bolo nás zo tridsať, čo sme pod jeho vedením navštevovali Milochovskú stanicu mladých turistov. Člnkovali sme sa na Nosickej priehrade, splavovali sme Hron, Vltavu či Hornád. Slovenský raj, Vysoké a Nízke Tatry sme preliezli krížom krážom. V zime sme zasa boli na bežkách. Ako desaťročný som absolvoval aj 30 km po stopách SNP, nasledovali viaceré Biele stopy či prechody Javorníkov. Vedúci nás doviezol na štart a potom nás čakal v cieli, takže sme museli trať zvládnuť. Jožkovi som veľmi vďačný, že ma ako takého nezbedného čirkáša podchytil, veľa vecí sa mi neskôr zišlo v živote. Teraz sa snažím tak isto podávať ich ďalej mládeži ako som ich dostal ja. A verím že raz pochopia že ty starší alebo nech to znie dobre, čo si viac pamätajú im chcú len dobre a aby sa vyvarovali chýb ktorých sa im nepodarilo lebo si mysleli že sú najmúdrejší.
Ulica plná judistov
Po čase, keď náš vedúci odišiel kvôli zmene zamestnania, začal som hľadať niečo iné. Na Lánskej, kde sme bývali, bola liaheň judistov, v každom okolitom baraku niekto z nich býval – bratia Jakubíkovci, Štefinovci, Zigovci, Šulavíkovci, Erik Miko. K judu som prišiel ako 14-ročný, v klube bol vtedy nielen jeho zakladateľ Jozef Zeman, ale aj borci, ktorí dosiahli aj medailové úspechy na Slovenských, Československých a medzinárodných turnajoch . Trénoval som usilovne a rástol pri týchto svojich vzoroch. Nemusel som mať vzor svetového šampióna, keď som dovtedy nevyhral ani krajskú súťaž. To všetko prišlo postupne. Až som sa dostal do prvoligového tímu, najprv so mnou ako mladým „lopušiakom“ vypĺňali diery. Chcel som viac a postupne som získal v tíme stabilné miesto.
Medailové úspechy
Ako dorastenec som vyhral majstrovstvá kraja, ktoré mali vtedy väčšie obsadenie ako dnes republikový šampionát. Ďalšie medaily prišli aj na majstrovstvách Slovenska, na ktoré postupovali len medailisti z krajov. Odkiaľ sa postupovalo na federálny československý šampionát. Tam sa mi však nikdy nepodarilo získať medailu. Zlaté časy boli počas vojenskej služby. Absolvoval som ju v Košiciach na vysokej vojenskej leteckej škole, kde som trénoval a za ktorú som štartoval. Po tridsiatke som začal chodiť na medzinárodné súťaže Masters, kde som dosiahol viacero medzinárodných víťazstiev. Zúčastnil som sa aj majstrovstiev sveta v roku 2010, kde som si vybojoval siedme miesto. Pred súťažou som v kútiku duše dúfal, keby som vyhral aspoň jeden zápas, nakoniec z toho bolo viac výhier a veľká spokojnosť na svetovom šampionáte v silnej konkurencii.
Nič netrvá večne
Pred rokmi mala Pov. Bystrica najvyššiu súťaž nielen v hádzanej a sálovom futbale, ale aj v jude. Nehrali sme druhé husle, aj keď sme s favoritmi prehrali, bolo to veľmi tesné. Postupne opory končili a chýbala nová krv. Oddiel nemal peniaze na nákup hotových pretekárov ani nemohol poskytnúť zamestnanie. Viacerí odchádzali na vysoké školy, kde sme ich museli dať na prestup, lebo iná možnosť nebola. Prvá liga skončila, a tak sme sa rozhodli vydať inou cestou.
Smer mládež
Už po návrate z vojenčiny som si urobil trénerský kurz, dnes mám druhú najvyššiu kvalifikáciu, pretože podmienkou najvyššej je vysoká škola. Judo ma bavilo, chcel som, aby tradícia nezanikla. Spolu s Petrom Pozníkom, Dušanom Zigom a Paťom Minárikom a Milanom Jakubíkom sme začali robiť nábory v školách, čo nebolo problémom. Ukážky deti prilákali, začali sme s nimi pracovať a postupne sa dostavovali výsledky. Okrem rôznych individuálnych medailí aj z medzinárodných súťaži sme dosiahli v družstvách titul Majstrov Slovenska v žiakoch. V klube vyrástlo viacero aj reprezentantov, ktorí však z vyššie spomínaných dôvodov súťažia za iné oddiely. Lukaš Stupavský sa dokonca prebojoval až na majstrovstvá sveta kde obsadil piate miesto v junioroch. Z posledných, ktorí odišli do Bratislavy, je Alex Čaniga a Terka Křižánková. Potešilo by ma, keby sme opäť mohli dať dohromady družstvo, ktoré by siahalo po medailách ako kedysi.
Známi aj v zahraničí
Keď sme už mali dostatok detí, nesedeli sme iba za pecou, a využívali každú možnosť vyraziť na turnaj aj na úkor vlastnej dovolenky. Časom sme sa rozhodli zorganizovať väčšiu súťaž aj u nás doma. Vznikla Veľká cena Považskej Bystrice. V prvom ročníku nás potešila a motivovala účasť okolo stovky detí zo Slovenska. Postupne sa súťaž skvalitňovala, začali k nám chodiť aj borci zahraničia, nielen vďaka tomu, že vedeli o nás tréneroch ešte z pretekárskych čias ale že naši borci stáli veľa krát na stupienkoch pre víťazov. Zvyšovala sa nielen kvantita, ale aj kvalita a v novembri na 13. ročníku už súťažilo v kvalitnej medzinárodnej konkurencii 550 mládežníkov z pätnástich krajín.
Priateľ človeka
Ako chlapec som túžil po psovi, ale pretože sme bývali šiesti v dvojizbovom byte, mama ma s každým okamžite vyhnala. Lepšie to nebolo ani u babky v Plevníku, tam sa chovalo niečo ine čo behalo po dvore alebo zavreté v chlieve aby priberalo. Možno by pes mohol byť, len ak by znášal vajíčka. Asi po dvoch rokoch, ako som začal pracovať v mestskej polícii, oslovil ma kolega psovod, ktorý už túto činnosť nemohol vykonávať a videl, že mám k tomu sklony. Aron bol päťročný ostrý pes, ktorého som dostal ako nováčik. Brával som ho k nám domov, vlastne všade kde som išiel ja aj na sústredenie s judistami. Rýchlo sa na nás namotal a bol ako člen rodiny. Začal som sa mu poriadne venovať, chodil na školenia, semináre, veľmi ma to bavilo a baví až dodnes. Chcel som vedieť viac a viac, nasledovali spoločné výcviky so štátnou políciou, justičnou strážou, pohraničníkmi. Tejto práci sa už venujem viac ako dvadsať rokov, no ďalších psov som mal vždy od šteniatka. Bez školení a cenných rád skúsených psovodov by som nebol tam, kde som teraz.
Kynologický klub
Po presťahovaní sa do Plevníka som zistil, že je tam veľa psíkov, tak som ľudí oslovil, či by sme nezačali psov cvičiť. Nadšenie neopadlo, po niekoľkých stretnutiach sme založili klub, upravili si cvičisko zo smetiska a ja som si urobil výcvikára psov a figurantské skúšky. Počet rástol a teraz je nás v klube takmer šesťdesiat nielen z dediny, ale aj z okolitých miest. Napadlo ma, že by sme mohli organizovať aj preteky, čo malo odozvu a cez leto bol u nás už druhý ročník branného viacboja kynológov, kde psi a psovodi plnia rôzne disciplíny a dĺžka trate je podľa veku. Táto súťaž ma oslovila preto lebo je pre všetky plemená a kynológov od sedemročnej mládeže až po tých čo si najviac pamätajú. Usporiadali sme aj rôzne skúšky podľa národného a medzinárodného skúšobného poriadku. Ktoré aj naši členovia úspešné zložili. Aj keď sme ako klub ešte len v plienkach členovia svojou činnosťou dokázali že môžu konkurovať aj dlhoročným klubom.
Záchrancovia života
Argo je môj štvrtý pes, s ktorým sme nedávno vyhrali medzinárodnú súťaž vo viacboji kynológov v českom Jablonci. Viacboj ma lákal, v minulosti som súťažil v atletickom viacboj všestrannosti a získal aj titul majstra Slovenska a potom som začal pretekať v kynologickom brannom viacboji kde sa nám už taktiež podarilo získat titul majstra Slovenska. Argo ma už spravené viaceré skúšky podľa národného a medzinárodného skúšobného poriadku. Mimoriadny je v tom že má obranárske aj záchranárske skúšky. Je to dobrá vec, v našiel cez Vianoce ženu, ktorá sa vybrala do lesa a kde v tme hmle stratila orientáciu. A domov zavolala už len že sa lúči s rodinou lebo do rána asi zamrzne. Predchádzajúci služobný pes Beny spolu s Andym, ktorý ešte žije u mňa na záhrade, zachránili život žene z Praznova. Doma povedala, že ide na bylinky, no keďže sa rýchlo zotmelo, stratila orientáciu a zablúdila. Čo bolo horšie, zamotala sa do malinčia, ktoré ju doslova uväznilo a nedokázala sa pohnúť. Pri hľadaní si pomohli ľudia z Podmanína a Praznova, ktorí chodili v rojnici. Na druhy deň v poobedňajších hodinách zavolali psovodov z mestskej a štátnej police, až ju nakoniec našiel Beny s Andym. Bola dehydratovaná, slabá, nevládala ani kričať, preto ju nik nenašiel, hoci chodili blízko miesta, kde ležala. Mala šťastie, pretože ako sa vyjadril lekár, ďalšiu noc by už nemusela neprežiť.
Boj o život
Pri doteraz najväčšej akcii som využil ďalšiu športovú disciplínu – lezenie po skalách. Dostali sme hlásku o opitom chlapovi na sídlisku v Pov. Bystrici, ktorý sa údajne s nožom vyhrážal, že podreže deti a vyhodí ich z okna. Bol odhodlaný, volať iné zložky by stálo čas, tak sme si zvolili postup a ja s hasičom som vyšiel na strechu, odkiaľ ma istil pri zlaďovaní. Spustil som sa na lane, cez okno skočil dovnútra, chceli sme využiť moment prekvapenia. Vzápätí policajti vyrazili dvere, no chlap nás takmer zaskočil, bol tak odhodlaní, že keď sa mu nepodarilo spraviť zle deťom tak chcel vyskočiť cez otvorené okno. Ako som bol ešte stále zapnutý na lane, skočil som pred neho a zachytil ho. Aj tá krátka chvíľa čo sme viseli vo vzduchu na šiestom alebo siedmom poschodí než nás kolegovia stiahli do vnútra mi pripadala večnosť. Chlapík bol tak odhodlaný že ma ešte začal mlátiť aby sa mi dostal z rúk, pričom som sa nemohol brániť, musel som ho iba držať, lebo by spadol.
Pozor, čert
Pri práci zažijeme aj úsmevné historky. Volali nás na sídlisko, že z okna ide dym a nik neotvára, hoci vo vnútri niekto je. V tedy hasičská technika nedočiahla, dvere boli pevné. Chcem upozorniť na to že teraz je technika ktorá by tam dočiahla ale zase by sa tam nedostala kvôli zle zaparkovaným autám. Jediná možnosť bolo vydať sa cez balkóny. Vošiel som dovnútra, našiel ženu s dieťaťom v spánku a byt bol zadymený od prihoreného mäsa. Keď som zistil, že obaja žijú, rýchlo som pootváral okná a vyšiel von poprosiť susedku, aby ich išla zobudiť. Už mi to bolo aj smiešne, lebo ak by som to urobil ja, zrejme by sa poriadne zľakli, pretože v dyme vidieť čierneho chlapa v čiernom, asi by si mysleli, že je to čert. Aj táto akcia prispela k tomu, aby sme si urobili kurz na výškovú záchranárčinu.
Vianoce v službe
Sviatky trávim, ako kedy, niekedy s rodinou, inokedy v službe. Pes je s nami doma, ale ak je služba, ideme spolu. Okrem psa máme aj mačky a aj naše zvieratá si vždy pod stromčekom nájdu nejakú maškrtu. Paradoxne sa stáva, že cez sviatky je niekedy menej pokoja ako vo všedný deň. To že nás posielajú do reštaurácii k podguráženým občanom už berieme za bežné ale smutné je, keď nás zavolajú robiť poriadok do rodín. Ak pritom ešte svieti stromček a sú tam deti, tak je to celé zle. Lepšie je, ak po návrate z terénu môžeme do knihy služieb zapísať – nič mimoriadne sa nestalo. Ja prajem všetkým do nového roka veľa zdravia, šťastia a božského požehnania.
