Stretnutia
Všetky výstavy boli rozsiahle. Na všetkých boli stovky materiálov, na tretej až 800 snímok a textov. Aj návštevníkov prišlo veľa. „Ak môžem povedať za všetkých, ktorí sa na týchto výstavách spolupodieľali, najviac nás dojali stretnutia ľudí, ktorí sa dlhé roky nevideli, a práve toto bola tá pravá príležitosť na to, aby sa po dlhej dobe porozprávali a zaspomínali si na ich detstvo a život tu u nás,“ hovorí Denisa Macošíncová, organizátorka podujatí.Bačovy včera a dnes
Tretia výstava bola pestrou zmesou obrázkov zachytávajúcich špecifikum dedín pod Javorníkmi, ktorým je chodenie na bačovy. Ľudia opúšťali počas niektorých mesiacov v roku svoje domy v obci a chodili na lazy, kde pásavali ovce aj dobytok. Po osadách sa tu však žije dodnes. „Aj keď sa tento spôsob života z našej dediny už pomaly, ale isto vytráca, ešte stále sa nájdu osady, ktoré sú obývané celoročne. Napríklad Podžiar, Kŕžeľ, Podjavorník. Dokonca aj na Modľacíne býva vraj jeden manželský pár,“ hovorí Denisa Macošíncová. Ľudia si tam podľa nej stále bačujú od jari až do jesene, niektorí i cez zimu. „Len občas zbehnú do dediny, nevedia si už ani predstaviť, že by mali žiť niekde inde,“ hovorí Denisa s tým, že práve toto špecifikum života v Papradne mala zachytiť výstava.
Takto to vyzeralo pri odchode na bačovy. (zdroj: ARCHÍV VÝSTAVY)
Porovnanie
Staršie fotografie boli najmä tie, ktoré sa podarilo organizátorom získať len pár dní pred uskutočnením výstavy priamo v Slovenskom národnom etnografickom múzeu v Martine. Datujú sa niekedy do polovice 20. storočia. „Výstavu sme ozvláštnili tým, že sme okrem čiernobielych dobových záberov pridali aj novodobé farebné snímky. Záujemcovia si tak mohli porovnať, ako vyzerali dané miesta kedysi, a aké sú dnes, čo ich veľmi zaujalo,“ hovorí Macošíncová.Osady a ich príbehy
Ku každej osade nad Papradnom sa viaže aj veľa zaujímavých príbehov, každá je niečím typická. Aj staré príbehy na výstave pred sviatkami či počas nich rýchlo vďaka fotografiám ožívali. Osady lákajú aj filmárov a majú svoje osobnosti. „Z Podžiara je napríklad nezabudnuteľný Gašpar Michalík, ktorý je aj autorom našej hymny Papradno, Papradno, na Majeri sa zase natáčali zábery z filmu Keby som mal pušku. Na Kŕžli sa osadníci už dlhšie stretávajú každých päť rokov hádam už od nepamäti. Urobia si spoločný kultúrny program, navštevujú sa od chalupy k chalupe,“ prezradila Denisa Macošíncová. Do Múzea slovenskej dediny v Martine bol dokonca aj jeden bačov presunutý a zariadený je presne tak, ako kedysi. Určite by si chcela vyskúšať bačovať od jari do jesene aj samotná organizátorka výstavy. „Minimálne raz, aby som si mohla uvedomiť, aká to je drina poriadne sa narobiť a vyžiť z toho mála, čo si človek dochová a dopestuje,“ hovorí Denisa.Plány
Tento rok čaká školu v Papradne už 60. výročie fungovania v novej budove, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou vrátia na výstave k školskej tematike a výstavu rozšíria o snímky žiakov, učiteľov, aktivít a úspechov za posledné roky.Z dojmov návštevníkov tretej výstavy
Pani Božena
- „Tie fotky sú krásne, kedysi sa u nás takto bývalo a žilo. Bol to pre mňa oku lahodiaci moment. Aj my máme zachovanú starú chalúpku v horách, škoda, že mladí ľudia nemajú väčší záujem. To všetko je v rodine. Ja mám dve deti a tie sú od malička vedené k horám, chodili s nami do starej chalupy. Dcéra bola nejaký čas aj v zahraničí, ale povie – Čože je to Londýn. Keď ja sme prídem do Javoričia, rozprestriem si ruky hore, to je hneď život o inom,“ hovorí pani Božena s tým, že čo sa v deťoch od mala uloží, to tam zostane. Tak potom pristupujú k životu a vážia si aj svoje korene.
Emília Hrnčíková
- „Sme tu odtiaľ, tak veľa z toho poznáme, nie, samozrejme, všetko. Páči sa mi nápad, ale muselo to dať veľa roboty. Keď som sem prišla, aj mi vyhŕkli slzy, ako ožilo, čo si pamätám od dieťaťa. Moja stará mama ešte bačovala,“ prezradila paní Emília s tým, že bolo zaujímavé, ako ľudia povozili deti na vozoch, rebrinákoch, hore na bačovy. Spomenula však tiež, že boli dosť zrobení. Nebolo ľahké vyžiť.
