Slovensko bolo do posledného zápasu v hre o postup do elitnej skupiny, ale nakoniec skončilo druhé. Nielen o šampionáte sme sa s mladou Púchovčankou po návrate domov porozprávali.
Nominovať sa na šampionát zrejme nebolo jednoduché, najmä keď ste chýbali na predvianočnou turnaji V 4 v Púchove.
- Dôvod, prečo som v Púchove nehrala mi nepovedali, ale v duchu som verila, že sa pre mňa miesto nájde, aj keď najväčšiu šancu mali dievčatá z projektu ŠKP Bratislava, ktoré s aspolu dlhodobo pripravujú. Až po turnaji pred sviatkami mi prišla správa, že sa mám dostaviť na záverečnú prípravu do Bratislavy. Bol to pre mňa pekný darček. V Bratislave sme nacvičovali súhru a bojovali o nomináciu, pretože z 23 do Maďarska cestovalo iba osemnásť hráčok, medzi ktorými som bola aj ja.
Ako ste zapadli do kolektívu, kde sa väčšina hráčok poznala z projektu?
- Prvé dva dni sme sa zoznamovali, no potom sa vytvorila správna partia a dobrý kolektív, čo sa prejavilo pozitívne aj počas šampionátu. Musela som si zvykať na iný štýl hry, než som zvyknutá z Púchova. Predsa len hrať s chlapcami je iné, sú fyzicky zdatnejší, hrá s atam viac do tela, kým dievčatá hrajú takmer bezkontaktný hokej. V zápasoch som sa potom musela krotiť, aby som nehrala tvrdšie a neoslabovala tím. Rýchlo som sa naučila kombinácie so spoluhráčkami a herne sa nám darilo. V útoku som najčastejšie hrala s Alexnadrou Čorňákovou a Rebekou Honečkovou.
Do Budapešti ste išli s vysokými cieľmi. Nebol optimizmus príliš veľký?
- Všetci, hráčky aj vedenie sme prišli s cieľom odviezť zlato a postúpiť vyššie. O súperkach sme mali správy, vedeli sme, že najťažšími budú Nemky, ktoré vlani vypadli spomedzi elity a aj Nórky. Nádej sme živili až do posledných minút záverečného zápasu Francúzska s Nemeckom. Ak by Francúzky získali aspoň bod, postúpili by sme. Ešte sedem minút pred koncom prehrávali iba 2:3, ale potom Nemky pridali štvrtý gól a tešili sa z postupu. Postupová šanca zhasla, ale reálne o rok by sme to mali v konkurencii USA, Kanady, Ruska,či Švédska veľmi ťažké a trápili sa, pretože viacero hráčok z vekových dôvodov prechádza k ženám.
Podľa štatistík ste patrili k najlepším hráčkam tímu – najlepšia strelkyňa so štyrmi gólmi so 14 striel, druhá v percentuálnej úspešnosti – 28,57 percent. Ako sa spätne pozeráte na svoje výkony?
V prvom zápase s Maďarskom som sa oboznamovala s herným systémom, chvíľu to trvalo, ale potom sme lepšie korčuľovali a zaslúžene vyhrali. V poslednej tretine sa mi podarilo dať svoj prvý reprezentačný gól, ktorým som zavŕšila konečnú výhru na 4:0. mala som veľkú radosť, ani si poriadne nepamätám, aký to bol gól, ale isto pekný ako každý. Puk som si zobrala na pamiatku a mám ho doma. Druhým súperom bolo Rakúsko, ktorého hráčky boli nepríjemné a drzé, ale nám sa podarilo dať dva góly a v závere som zvyšovala na 3:0. Potom sme poľavili, čo súper využil a znížil na 3:2, takže môj gól bol nakoniec víťazný.
Súboj s Nemeckom bol o všetko, škoda, že sme inkasovali už v 1. minúte. Strelecky sa nám nedarilo a po prehre 0:2 mal všetko v rukách súper. V tomto zápase som inkasovala jediný dvojminútový trest.
Súboj s Francúzskom (8:1), bol našou jasnou záležitosťou, príliš sa mi nedarilo, dokonca som mala mínusový bod.
Všetko som si vynahradila v poslednom zápase s Nórskom, kde sme potrebovali vyhrať na zachovanie nádeje, no aj súperky túžili po druhej priečke. V úvode som dala vedúci gól, ale po dvoch tretinách bol stav 2:1. V úvode tretej časti som zvyšovala na 3:1 a nakoniec sme vyhrali 4:1. Po zápase ma organizátori vyhlásili za najlepšiu hráčku zápasu a venovali mi plaketu. Turnaj som končila s troma plusovými bodmi.
Šampionát skončil, čo bude ďalej?
- V reprezentácii je pauza až do mája, kedy budeme mať sústredenie v Námestove. Rada by som štartovala na majstrovstvách aj o rok, pretože to bude moja posledná šanca v tejto vekovej kategórii. Sezónu dohrám v Púchove, kde budem hrať aj za starších žiakov, ktorí vedú svoju skupinu a majú reálnu šancu na postup do bojov o majstra Slovenska. Hrávať budem aj za kadetov, ktorí vyhrali regionálnu súťaž a postúpili medzi najlepších dvanásť tímov.
Uvažovali ste už o pôsobení aj v ženskom hokeji?
U starších žiakov v tejto sezóne končím, o rok ešte môžem hrať za kadetov. Som na súpiske v ženskom kádri Popradu, zatiaľ iba na hosťovaní. Funkcionári sa o mne dozvedeli od mamy spoluhráčky mojej menovkyne Romany Haluškovej, prišli sa pozrieť a pozvali ma na skusy. Zobrali ma do tímu, no prednosť dávam spomínaným chlapčenským súťažiam a zápasy by zrejme kolidovali. Pred play off ma oslovili aj zo Spišskej Novej Vsi, ale uvidím, aká bude situácia.
S kým sa Vám najlepšie hrá a kto je vaším vzorom?
U starších žiakov, kde som tretia najlepšia strelkyňa, si najlepšie na ľade rozumiem s Marekom Putalom a Patrikom Šmigurom. Hrávam tam aj s od dva roky mladším bratom Pavlom. Je medzi nami rivalita, ale viem, že Paľo i praje a fandí. Predbiehame sa vzájomne a to nás posúva ďalej. Hokej hrá aj brat Mário za dorast. Vzorom pre mňa je spoluhráčka z osemnástky a ženská slovenská reprezentantka Tatiana Ištocyová. Z hokejistov sa mi herne najviac páči Kanaďan Sidney Crosby a Tomáš Tatar.
Ako sa Vám darí v nehokejovej sfére – škola, súkromie?
- Som prváčka na Obchodnej akadémii v Považskej Bystrici. Škola je náročná, ale dá sa zvládnuť, individuálny študijný plán nemám. Každý pondelok po škole chodím plávať, ďalšie štyri dni mávam tréningy, kedy chodím vyčerpaná večer domov. V sobotu a v nedeľu sú zápasy, takže voľného času je málo. Voľného času je málo, Diskotéky či podobné veci sú mimo mňa.
Ak by ste sa nevenovali hokeju, aký šport by Vám bol blízky?
- Keď som spĺňala vekový limit ako žiačka, chytávala som futbal za Dohňany, no po dovŕšení pätnástich rokov by som mohla hrať už iba za ženy, tak som skončila a venujem sa už iba hokeju, kde by som sa v budúcnosti chcela prebojovať aj do ženskej reprezentácie. JOZEF ŠPROCHA
