Článok pokračuje pod video reklamou
POVAŽSKÁ BYSTRICA. Výstavu hračiek nainštalovali vo Vlastivednom múzeu len nedávno a objavujú sa na nej aj naozaj vzácne kúsky. Ulahodí nielen deťom.
U dospelých určite prebudí spomienky. Osemdesiatročnej dôchodkyni učarovala napríklad fotografia koníka z výstavy, ktorú našla na internete. Spomienky sa odrazu splašene rozbehli. Vystavené bábkové divadlo skrýva zase pútavý príbeh milej detskej zábavky, ktorá sa netýkala len jednej rodiny, ale celej ulice.
No a céčka? Z ozdoby sa nakoniec stala zábava. Nielen, že sa vymieňali, ale v prípade tejto hračky sa konali aj súťaže, kde sa dali vyhrať.
(zdroj: )
Hojdací koník
Osemdesiatročnej Márii sa veľmi zapáčil hojdací koník. „Aj som zabudla, že to bola obľúbená hračka môjho staršieho syna Janka. Toho mal najradšej,“ spomína si dôchodkyňa, mama troch detí. Dostal potom aj iné hračky, koník však zaujal v detskom srdiečku najväčšie miesto.
„Keď neskôr prišli iné hračky, musel ich vždy na svojom koníkovi pohombať,“ spomína si pani Mária. Išlo akoby o uvítanie do jeho rodiny ostatných hračiek.
„Máme dokonca fotografiu, kde sedí na koníkovi, za trakmi nohavíc má zastrčenú knižku, ktorú dostal ako dar a hojdá sa s ňou,“ spomína si pani Mária. Koníka nevytesnil Ján zo svojho srdca ani ako dospelý muž. Svojmu synovi Adamovi chcel sám urobiť hračku.
Nuž, a čo to bolo? Samozrejme, hojdací koník. Hračky môžu teda veľmi ovplyvniť detskú dušičku a majú vo svete „malých ľudí“ svoje naozaj dôležité miesto.
(zdroj: )
Využili takmer všetko
Na výstave sú hračky od celkom starých až po takzvané socialistické.
„Tie najstaršie sú zo začiatku 20. storočia. Sú tu však aj repliky starších hračiek, ktoré sa vyskytovali v 19. storočí. Materiál na výrobu týchto ľudových hračiek bol prírodný, najčastejšie drevo či kameň,“ hovorí o hračkách na výstave etnológ Juraj Jakubík.
Niektoré hračky sa však na výstavu nedali umiestniť. „Deti majú veľkú fantáziu. Dokážu ako hračku využiť naozaj všetky predmety, ktoré ich obklopujú,“ vysvetľuje etnológ.
Tak na lúke aj steblá rastlín. „Napríklad steblo liečivej rastlinky skorocela kopijovitého s kvetom. Je to perfektný vojačik. Deti sa zvykli steblami vzájomne šermovať a komu z rastlinky skôr odletela hlavička, ten bol víťaz. Obľúbená bola hra hlavne medzi chlapcami,“ opisuje jednu zo starých hier Jakubík.
S tým, čo našli deti na lúke alebo v lese, sa však dokázali zahrať mnoho iných hier. „Zaujímavá bola aj hra s bodliakmi, šiškami, ktoré napríklad v Papradne volali kokorúdy. Veľmi obľúbeným na hru bolo aj blato. Stačila palička, blatová guľka a už sa chlapci ohadzovali,“ opisuje etnológ. Čo bolo potom doma, je už iný príbeh, hlavne, že vonku bola zábava.
Dieťa v minulosti prichádzalo podľa etnológa viac do styku s prírodou, tak väčšinou využívalo na zábavu predmety, ktoré boli okolo neho.
Výrobky dospelých
Keď malo dieťa šikovnejšieho rodiča alebo niekoho z dospelých, bolo to fajn, lebo vedel malým výmyselníkom prispieť a niečo zmajstrovať.
„Doma vznikali rôzne bábiky či napodobeniny nástrojov, s ktorými pracovali dospelí, napríklad rôzne kolieská, fúriky, kladivká,“ pokračuje Jakubík.
Aj takéto predmety sa objavujú na výstave. Sú to všetko unikáty, žiadne opakovanie, sériová výroba.
Aj iné zmysly
Niekdy však neboli dôležité len tvar, farba, a to, aby bola hračka príjemná na dotyk. Mala prebudiť aj iné zmysly. „Robili sa aj rôzne zvukové hračky – vrniaky, frndžadlá, vŕbové píšťalky, piskáče. Drotári vyrábali tiež rôzne zvukové hračky, ale aj hlavolamy,“ vysvetľuje Juraj Jakubík.
Vďaka hračkám si deti trénovali aj trpezlivosť, logiku, fantáziu, možno pracovné či rodinné návyky, ale vťahovali ich aj do čarovného sveta rozprávok. Ľudia si vedeli pomôcť s tým, čo mali.
Kultové hračky
Výstava však určite prebudí aj spomienky strednej generácie. Bohato sú totiž zastúpené takzvané socialistické hračky. Objavujú sa aj niektoré takzvané kultové hračky.
Napríklad známi maznáčikovia mončičákovia. „Hračka ku nám prišla z Japonska. Vynašiel ju v roku 1976 pán Sekiguchi.
V postavičke skĺbil tváričku krásneho dieťatka a telo zvieratka,“ hovorí Petronela Rágulová, etnologička a riaditeľka Vlastivedného múzea. Pôvodne mal hnedú farbu, neskôr bol ružový, svetlomodrý, žltý aj biely. Aj na výstave sú maznáčikovia všetkých možných farieb.
Kultovou hračkou boli aj céčka, ktoré mali byť pôvodne ozdobným a úžitkovým predmetom. Stali sa predmetom záujmu hlavne u tínedžerov.
(zdroj: )
Psychológovia varujú
Jedna z vitrín na výstave je venovaná aj „dokonalému“ svetu bábiky Barbie. Hračka sa objavila prvýkrát na americkom veľtrhu hračiek v roku 1959.
„Bábiku vymyslela pre svoju dcérku mama, ktorá si všimla, že dievčatko nechce mať bábiky, ktoré vyzerajú detsky. Bábika je štíhla, má veľké prsia a úzke boky, dlhé nohy, krásne dlhé vlasy, veľké oči a dlhé mihalnice,“ hovorí Petronela Rágulová s tým, že má stelesňovať ženskú krásu a luxus.
Etnologička však hneď dodáva, že psychológovia v prípade tejto hračky dvíhajú varovný prst. „Upozorňujú, že figúra bábiky je nereálna a štýl jej života môže mať negatívny vplyv najmä na psychický vývoj dievčat,“ vysvetľuje Rágulová.
(zdroj: )Staré hry
Výstava má teda nielen ukázať niečo zaujímavé, ale aj poučiť. Deti tu nájdu aj zábavu. „Pre malých návštevníkov máme pripravený aj sprievodný program.
Snažíme sa ich vtiahnuť do sveta hier prostredníctvom tradičnej starej kolektívnej hry. Kolega im vysvetlí postup, naučí ich rečňovanku, a potom sa spoločne hrajú,“ prezradila riaditeľka Rágulová.
Bábky museli reštaurovať (zdroj: BŠ)Vzácne rodinné divadlo
Na výstave si môžu návštevníci pozrieť aj unikátne rodinné divadlo, ktoré sa stalo nakoniec hračkou pre desiatky detí.
Rarita
Rodinné bábkové divadlo rodiny Bachratých zo začiatku 20. storočia je vzácnym exponátom, ktorý sa objavuje na výstave hračiek. „Pre jeho jedinečnosť a regionálne zastúpenie ho môžeme právom označiť za raritu,“ hovorí historička Anna Šujanská.
Po asanácii
Múzeum získalo divadlo ešte v roku 1987 od jej vtedajších majiteľov – rodiny Bachratých. Možno by sa nikdy nebolo dostalo do muzeálnych zbierok, pretože bolo „rodinným pokladom“. Dôvodom predaja bola asanácia ich rodinného domu na Moyzesovej ulici v Považskej Bystrici, kde bývali. Priestory nového bytu boli oveľa menšie. Skriňové bábkové divadlo nebolo kde skladovať. Tak putovalo do múzea.
Príbeh divadla
Bábkové divadlo je hračkou, ktorá pripomína pekný príbeh jednej rodiny. „Bolo manželových rodičov. Robiť ho začala manželova stará mama a pomáhala vlastne celá rodina,“ spomína si Anna Bachratá. Vysvetľuje, že stará mama bola rodená Záborská a známy herec Záborský bol jej synovec. „Mala blízko k divadlu a veľmi pekne maľovala, vyšívala, šila. Doteraz mám od nej veľa krásnych obrusov. Bola aj veľmi spoločenská,“ odkrýva príbeh členov rodiny vďaka spomienkam na hračku Anna Bachratá. Dodáva, že rodičia jej manžela Zoltána Magda a Jozef Bachratý mali tiež blízko k herectvu, hrávali aj ochotnícke divadlo s Jožom Kronerom.
Základ prišiel až z Prahy
Podnetom k zrodu bábkového divadla bola podľa historičky múzea osobná návšteva Márie Zacharovej a manželov Magdy a Jozefa Bachratých v niekdajšom Žilinskom kníhkupectve. „Patrilo pánovi Trávničkovi, ktorý sa venoval detskej literatúre. Propagoval aj detské bábkové divadlo,“ hovorí Anna Šujanská. Z tejto návštevy vznikla sprostredkovaná objednávka na zakúpenie jednotlivých častí divadelných bábok, a to hláv, rúk a nôh. Putovala do Pražského závodu Antonín Münzberg na Žižkove.
Domáca výroba
„Drevené telíčka bábok, rovnako ako aj nábytok, jednotlivé konštrukcie divadla, rekvizity, ako napríklad meče, čapice i ďalšie potreby pre divadlo, vyrobil Jozef Bachratý. Garderóbu na základe strihov a farebných predlôh zo závodu Münzberg ušila Mária Zacharová s dcérou Magdou,“ hovorí historička Šujanská.
Predstavenia pre celú ulicu
Divadlo sa hrávalo doma. „Na dvore urobili malý drevený domček a na predstavenia chodili deti z celej ulice, spolužiaci, spolužiačky a hrali im rôzne príbehy,“ vracia sa do minulosti Anna Bachratá. Bolo to v rokoch 1934 až 1936. Hry sa viazali k rozprávkovej bytosti – Gašparkovi, od ktorého sa odvodil aj názov divadla – Gašparkové rodinné bábkové divadlo. Skriňové preto, lebo bolo uložené v skrini, ktorá sa dala aj premiestňovať. Počas výročitých sviatkov hrala rodina neskôr divadlo v medzivojnovom období aj pre desiatky detských divákov v katolíckom dome. Divadlo si sami nielen vyrobili, hry si aj režírovali.
Reštaurovanie
Aby mohlo divadlo po dlhšom čase uzrieť svetlo sveta, bolo potrebné ho zreštaurovať. Po vytopení priestorov, kde bolo uložené, došlo totiž k poškodeniu. V roku 2003 bábky aj nábytok zreštaurovala Barbora Šujanská, študentka 5. ročníka Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU v Bratislave.
Čím je pre dieťa hračka?
Jana Karasová, psychologička z Centra pedagogicko–psychologického poradenstva a prevencie v Považskej Bystrici, hovorí, že hračka je pre vývoj dieťaťa dôležitá. Aj výber musí byť starostlivý. Hračka slúži na zábavu, ale aj na to, aby sa dieťa niečo naučilo. Sú tiež hračky, ktoré majú dieťa naučiť pracovným návykom. „Deti sa rady hrajú samy, ale často aj popri rodičoch, ktorí pracujú. Vďaka takejto hre prácou sa naozaj veľa naučia. V minulosti to bolo celkom bežné a bola to dobrá príprava do života. Teraz sa deti hrajú často len s hračkami, čo nie je celkom vhodné pre ich rozvoj,“ hovorí Karasová.
Pre malého človiečika, ktorý sa vyvíja, je dobré, ak nie je hračka jednoúčelová, ale dá sa z nej niečo vytvoriť, mala by rozvíjať jeho fantáziu. „Je dobré, ak si dieťa vytvára hračku aj samo. Dnes dostávajú deti hračku v hotovej podobe, majú ich veľa, nemusia vyvinúť žiadnu námahu. Chvíľu sa hrajú s tým, potom s niečím iným, často si ani nevedia vybrať. Sú dezorientované. Netrénuje sa potom dostatočne ich pozornosť, ubíja sa fantázia,“ upozorňuje Karasová s tým, že menej je aj v tomto prípade niekedy viac.
Podľa toho, po akej hračke dieťa siaha, sa dá poznať, na čo má danosti. „Ak majú napríklad v obľube hračky, kde treba montovať, je predpoklad, že bude manuálne zručné. Keď má rado zvukové hračky, tak je predpoklad na hudobné nadanie,“ dodáva Karasová.
