ILAVA. Maškary v meste dali o sebe vedieť, ako sa patrí. V sprievode sa objavili s ozembuchmi. Deti si ich vyrábali samy a najkrajšie získali ceny.
Mal aj hlavu
Ozembuch, ktorý získal hlavnú cenu zo všetkých, ktoré sa objavili v ilavskom sprievode masiek, bol spoločným dielom. „Robila som ho s kamarátkou Elenkou. Ale pomáhal nám trošku aj dedko a môj ujo. Obaja sú stolári,“ prezradila siedmačka Emka Sláviková pomocníkov Pavla a Petra Mosných. Základ ozembuchu tvorila stará palica na záclonu, ktorá sa nepoužíva. „Tú sme upravili, nabili klince a navešali všelijaké hrkotajúce predmety,“ povedala Emka.
Pôsobivá však bola hlavne maľovaná tvár z dreva. „Našli sme ju zabudnutú na povale u dedka,“ povedala Emka. Išlo vlastne o výrobok jej uja, keď sa ešte učil za stolára a teraz sa veľmi hodil.
„Ozembuch sa nám celkom podaril a aj poriadne hrká. Bez rachotu by to nebolo ono,“ prezradila druhá autorka Elenka Vaňová.
Pekelný aj so zvoncom
Miško Koyš robil svoj ozembuch s pani učiteľkou. „Palicu a reťaze som mal už na karnevale,“ prezradil školák, ktorý za svoj výtvor tiež získal ocenenie. Základ z karnevalu už len dopracoval. Pribudol väčší kovový zvonec, prázdne plechovice od piva a tiež štuple na fľaše.
Miško mal aj poriadne maskovanie čerta. Maska je maska, ale je Miško aj v škole nezbedným čertíkom? „Neviem, poznámky mám zatiaľ len dve,“ priznal sa s úsmevom.
Pekný rachotilko
Piatačka Magdalénka Basilová bola takmer taká vysoká ako jej ozembuch. Klince so štupľami aj tamburínu, všetko mala starostlivo pripevnené. „Musia dobre držať. Pomohol mi bratranec,“ prezradila. A aby bol jej ozembuch aj pekný, nielen remeselne zvládnutý, vyzdobila ho ozdôbkami vyrobenými v škole. Aj drevo si sama obrusovala.
A čo iné?
Do školy prišiel jedného dňa mail, či by nechceli deti urobiť sprievod masiek. Chytili sa toho a prišiel ešte jeden nápad. „Už na jeseň sme mali veľmi vydarenú akciu, pochod svetlonosov. Vtedy deti povyrábali naozaj kadečo,“ vracia sa do minulosti učiteľka aj folkloristka Lucia Dianová Konečná. Výstavka bola aj v parku, ktorý ožil desiatkami svietiacich tvárí či postavičiek.
Tvorivosť detí chceli naplno využiť aj na fašiangy. Rozmýšľali preto, čo pridať k sprievodu masiek, aby to bolo niečo ľudové, tradičné. „Čo iné ako ozembuch? Nerobí sa ťažko. Deti to chytilo, vyrobili ich dosť,“ hovorí učiteľka Dianová Konečná.
Sľúbili síce viacerí, že prídu s nimi do sprievodu, ale možno sa aj hanbili, keď je to prvý ročník. „Videla som ich však motať sa po námestí, tak hádam nabudúce,“ doplnila učiteľka.
Podpora tradícií aj v meste
V mestách sa fašiangové zvyky pomaly vytratili, ale na dedinách v ilavskom regióne pretrvávajú podľa mladej učiteľky dodnes.
„Hrávam vo folklórnom súbore, kedysi viac, teraz už menej. Kolegovia muzikanti však chodili aj chodia na fašiangy po dedinách. Návraty sú poriadne neskoré a prídu aj dosť unavení,“ usmieva sa Lucia.
Ľudia ich však v domoch vždy vítajú. „Potešia sa dobrej muzike a každej zábave,“ dodáva. Je vraj krásne, že sa zvyky dodržiavajú a pretrvávajú. Aj ona chcela preto spolu s deťmi prispieť v Ilave svojou troškou.
Ozembuch
Etnológ Juraj Jakubík z Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici hovorí, že ozembuch je charakteristickým nástrojom pochôdzok. A tými boli vlastne aj fašiangy. „Ide o samozvučný nástroj, ktorý doprevádzal tanec. Zvyklo sa na ňom hrať v zoskupení s heligónkou,“ dodáva etnológ.
Základ ozembuchu tvorí palica dlhá 80 až 160 centimetrov. „Na vrchu je vyrezávaná hlava, bábika alebo činelka. Môžu na nej byť natiahnuté aj struny, prípadne pripevnený bubienok, na ktorý sa udiera paličkou,“ hovorí Jakubík s tým, že je to veľmi jednoduchý nástroj. V spodnej časti býva tiež guma alebo topánka. „Na čiastočné tlmenie nárazov, aby ozembuch príliš nebúchal, prípadne, aby sa niečo jeho udieraním nezničilo. Ale to už sú novšie prevedenia,“ vysvetľuje. Na ozembuchu nechýbajú tiež roľničky, pivné štuple a iné hrkálky. Nástroj má totiž vytvoriť rytmiku. Používa sa namiesto basy, ktorú by bol väčší problém nosiť.
