Bohatá futbalová kariéra
Futbalové začiatky boli v Brvništi a neskôr v Šebešťanovej. Nasledovala Považská Bystrica, Nitra, Cheb, Bohemians Praha, Považská Bystrica, rakúska Pama, Podmanín, Trstie, Orlové a kruh sa uzavrel v Šebešťanovej, kde som sa teraz po rokoch vrátil do rodičovského domu.
Futbalová mladosť
Ako dorastenci sme mali výborný tím, dávali veľa gólov. Pred sezónou bola dohoda, že autora stého gólu zoberú spoluhráči na plecia. Súpera si nepamätám, ale stý gól som dal ja. Chalani ma zobrali na plecia a nosili ma po ihrisku. V druholigovom zápase proti Martinu som hral ešte ako dorastenec proti známemu tvrďákovi Farskému, ktorý predtým pôsobil v Pov. Bystrici. V jednom zo súbojov som mu v neľútostnom súboji kopačkou roztrhol nielen trenírky, ale aj kožu. Fotka bola dokonca aj vo vtedajšom známom týždenníku Tip. Po zápase v kabíne tréner T. Marko povedal, že „mladý šušňák“ musel starším hráčom ukázať ako sa bojuje.
Jozef Kukučka (v bielom drese Nitry) v súboji s Jozefom Barmošom (Inter).
Na vysokú bez maturity
Prvý deň písomných maturít zo slovenčiny som sedel v poslednej lavici a ako bolo zvykom, veselo sa opisovalo. Na druhý deň prišla ruština a zrazu ma posadili do prvej lavice oproti profesorovi. Z rukáva som si išiel vytiahnúť ťahák a ešte som nestihol takmer nič napísať, už mi ho profesor zobral. Z maturít ma vyhodili a maturoval som až v septembri. Aj to som sa dozvedel iba náhodu dva dni predtým, lebo to dnes už nebohý profesor Pavlík povedal rodičom. Najväčším paradoxom bolo, že ešte som nemal maturitu a už som bol prijatý na vysokú, kde som na prijímačkách povedal, že som si zabudol vysvedčenie (smiech). Maturita už bola iba formalitou. Po rokoch som sa dozvedel dôvod mojich peripetií. Ešte ako dorastenca Pov. Bystrice ma polroka predtým oslovil vtedajší tréner Nitry Reimann s ponukou hrať za Nitru. Funkcionári Pov. Bystrice však chceli, aby som išiel študovať do Žiliny a hrával doma, tak sa aspoň takto kuriózne snažili zmariť môj prvý prestup. Ak by sa im to podarilo, možno by som nedosiahol také úspechy.
Polroka na družstve
V Nitre som zažil krásne futbalové roky, prvýkrát nám unikla postupová šanca do I. ligy v súboji s VSS Košice. Hrali u nás kolo pred koncom a boli si tak istí, že neprehrajú, lebo so sebou si priviezli ľudovú hudbu a tanečníkov a po zápase oslavovali bezgólovú remízu ako postup. Ten potvrdili výhrou doma o týždeň a nám výhra 3:2 v Sp. N. Vsi stačila len na druhé miesto. Dočkali sme sa v ďalšej sezóne a v roku 1979 sme oslavovali postup aj my. Pamätám si, keď sme ešte mali staré šatne pod malou tribúnkou, ktoré nám občas vytopila rieka Nitra. Boli to krásne časy, raz sme boli štvrtí a raz piati. Darilo sa mi, medzitým som študoval. V treťom ročníku som školu prerušil, aby som sa lepšie pripravil na ligu a pracoval som pol roka na JRD vo Výčapoch Opatovciach.
Super vojenčina
Po úspešnom skončení vysokej školy nasledovala vojenská služba v Chebe, ktorý mal vtedy dobrý tím. Žiadne kasárne, bývali sme v trojposchodovej vilke v meste, vedľa ktorej bolo škvarové a trávnaté ihrisko. Mali sme kotolníkov, provianťáka, kuchára. Na izbe som býval s Mirom Sivom, Zdeňkom Koubkom a Lubošom Pokludom, ktorí ako vojaci z povolania chodievali poobede k rodinám a ja som býval na izbe sám. Vojenský mundúr takmer počas celého roka visel na vešiaku, lebo všade sme chodievali iba v teplákoch. Viac som ho mal na sebe na vojenskej katedre ako na vojne. Po zlom úvode, keď sme po 10. kole boli poslední, prišiel tréner Uhrin a začali sme vyhrávať. Nakoniec z toho bolo 10. miesto.
Kukučka (vpravo) neuhol zo žiadneho súboja.
Rozhodujúci gól Ajaxu
Po vojne som sa chcel vrátiť do Nitry, kde som mal byt a manželku s dvoma deťmi. Prišiel za mnou náčelník klubu, s tým, že vo Františkových Lázňach ma čakajú dvaja ľudia. Veľmi sa mi nechcelo, ale rozkaz bol rozkaz. Zástupcovia Bohemiansu Praha mi povedali, aby som si povedal sumu za prestup. Veľmi sa mi nechcelo, tak som strelil cifru. Keď povedali, že dobre, ostal som ako obarený a tak sa zo mňa stal klokan. Bolo tam skvelé mužstvo a hrali sme vtedajší Pohár UEFA. Proti nemeckému Kölnu nám zápas nevyšiel, no potom prišli nezabudnuteľné zápasy. S Ajaxom Amsterdam po prehre 0:1, keď nám neuznali regulárny gól, sme doma vyhrali rovnako 1:0 gólom Sloupa deväť minút pred koncom. V penaltovom rozstrele súper prvú zahodil a ja som išiel kopať ako štvrtý za stavu 3:2. Dal som gól, a keď po mne Schoenaker nedal, postúpili sme. Bola to veľká sláva, lebo za Ajax hrali Van Basten, Rijkaard, R. Koeman a ďalší známi futbalisti. Holandský tréner Michels sa vyjadril, že to bol zápas dvadsiatich dvoch kamikadze. Mal pravdu, lebo na náročnom teréne sa jazdilo na doraz. Nasledoval anglický Tottenham, vonku sme prehrali nešťastne 0:2 vlastencom a gólom z veľkej diaľky. Trikrát sme išli sami na bránu a nič z toho nebolo. V odvete sme rýchlo inkasovali a po remíze 1:1 vypadli.
Strata titulu a problémy
Záver pôsobenia v Bohemke nebol najšťastnejší. V poslednom kole nám k titulu stačila remíza doma s Trnavou. Tréner Pospíchal mi pred zápasom povedal, že mal by som hrať, ale ma nepostaví. Prehrali sme 0:1 a titul získala Sparta. Pred Vianocami ma v Prahe stretol tréner Jozef Marko a povedal – „Jožo, poď do Bystrice!“. Nebolo mi viac treba a odišli sme do Pov. Bystrice. Bohemians mi robil problémy, nechceli ma uvoľniť z ČKD, a tak som musel nútene polroka pauzovať. Mohol som len trénovať a nesmel hrať ani prípravné zápasy. Po čase sa prevalila aféra z čiernymi fondami, kde figurovali všetci hráči Boheians. Dostávali sme odmeny za výkony mimo výplaty od klubu na ruku alebo vkladnú knižku, čo sa vtedy považovalo za rozkrádanie socialistického vlastníctva. Dostali sme podmienky a peňažné tresty. Keď došlo k rozdeleniu republiky, chceli odo mňa, aby som doplatil ešte ďalšie peniaze, pretože česká koruna bola silnejšia, no súd mi dal za pravdu.
Opora FC Nitra, odkiaľ viedla cesta do reprezentácie.
Stretnutie s hviezdami
V roku 1981 ma nominovali do B tímu Československa proti áčku NDR, kde sme vyhrali 2:1. Nasledoval výjazd do Argentíny pod hlavičkou ligového výberu. V dueli nastúpila väčšina z tímu majstrov sveta, hral som si proti najlepšiemu strelcovi MS 1978 Kempesovi, ktorý mi po zápase prišiel podať ruku. Nesklamali sme a o niekoľko mesiacov sme išli do Južnej Ameriky znova. V zápase proti Brazílii, kde sa lúčil legendárny Jairzinho, som nastúpil proti nemu. Po desiatich minútach sa zápas prerušil a on po veľkých ováciách ukončil kariéru. Podobný zážitok bol o niekoľko dní proti Argentíne v Mar del Plata, kde som nehral, ale bol som na nástupe. Všetci boli prichystaní, iba Maradona chýbal. Až keď publikum začalo spievať jeho meno, za obrovského potlesku prišiel na trávnik.
Zranený reprezentant
Pred MS v Španielsku sme mali dlhú prípravu, čo sa prejavilo ponorkovou nemocou. Dal som dva góly proti klubovým tímom, jeden zo 40 metrov do šibenice, ďalší hlavou po rohu. V Španielsku som si zahral proti Kuvajtu (1:1), ale bolo to také ospalé. Hovorilo, sa, že nám dali niečo do nápojov. Kuvajťan mi bolestivo prišliapol nohu, a tak zápas proti Anglicku bol bezo mňa a proti Francúzom som bol iba na lavičke. Kariéru v najcennejšom drese som končil v nevydarených zápasoch na Malte 0:0, kde Berger nedal jedenástu a doma s NSR 1:5. Keď som trénerovi Pospíchalovi povedal, že hrať nemôžem, lebo tri týždne som netrénoval pre zranenie, povedal, že ak nenastúpim, nezahrám si ani za Bohemians.
Úspech na Považí
Po polročnom dištanci od Bohemiansu som hral v Pov. Bystrici, kde bol výborný tím. Prvý rok nám v postupe do I. ligy zabránil Inter, v druhom Slovan, ale potom už prišiel rad na nás. Zápas pred 22 000 divákom so Žilinou či posledný so Senicou 3:0, kde som dal posledný gól, boli nezabudnuteľné. Nasledoval rok v 1. lige, kde sme skončili poslední a to bol aj môj koniec v Pov. Bystrici.
Rakúsko a nižšie ligy
Ako 33 - ročný som mohol odísť do zahraničia. Dochádzal som trikrát do rakúskej Paly, týždenne to bolo 1200 km počas piatich rokov. Po návrate som pôsobil v neďalekom Podmaníne v krajskej súťaži, neskôr v Trstí. Na sklonku kariéry ma zavolali do Orlového, kde sa neustále postupovalo až do 4. ligy. To som už mal 48 rokov a posledné dva roky som strávil v Šebešťanovej, kde som končil ako 50 - ročný. Tu som si skúsil aj trénerstvo, ktoré som nikdy neštudoval. Požiadali ma o pomoc, niečo som využil z praxe, niečo prečítal z brožúr a výsledkom bol postup do I. triedy. Na trénerstvo ani funkcionárčenie som nemal bunky, mňa bavilo hrať futbal.
Otec a syn reprezentanti
Dcéra Katka hrávala volejbal, syn Peter začínal vo futbalovej prípravke, ale nemalo to úroveň, tak sa sám prihlásil do športovej triedy na hádzanú. Niekedy mi vie povedať, že som ho mohol viac nútiť do futbalu. Mal na to, bol veľmi šikovný. No aj v hádzanej veľa dokázal, teraz trénuje švajčiarsky prvoligový hádzanársky Schaffhausen. Obaja sme reprezentovali a boli na majstrovstvách sveta, Peter má aj ligový titul, ktorý mne ušiel o vlások. Pozorne sledujem jeho pôsobenie a teším s az jeho úspechov. JOZEF ŠPROCHA
