Ukrytý bicykel
Na jeden zo svojich prvých zápasov som sa vybral ako inak na bicykli z Dubnice do Kameničian a už na starom bolešovskom moste prišiel defekt. Pri pohľade na hodinky na zamrazilo, lebo zápas mal začať už o hodinu. Bicykel som rýchlo schoval do kríkov a popri Váhu som niekoľko kilometrov bežal až na ihrisko. Po príchode som bol oveľa viac zahriaty ako obe mužstvá po rozcvičke. Zápas som zvládol, ale dehydratovaný som chýbajúce tekutiny dopĺňal zlatým mokom. Po ceste domov bol pokus nájsť bicykel, ktorý som v strese tak dobre ukryl, neúspešný. Keďže sa stmievalo, išiel som pešo domov a na druhý deň som ho objavil v kroví.
Snehové bláznovstvo
Často ma delegovali v nedeľu aj na tri zápasy, problémom to bolo v neskorú jeseň, kedy sa rýchlo stmievalo a počasie bolo nevyspytateľné. Ráno som začínal na žiakoch v Dohňanoch, nasledoval rýchly presun o desať kilometrov do Streženíc na dorast, odtiaľ som mal necelú hodinu na približne dvanásť kilometrov na mužov do Visolají. Problémy sa začali už od prvého duelu, kedy začalo snežiť, ale do poobedia sa to dalo zvládnuť. Ľudia, ktorí ma videli na ceste, si klepali po čele, akýže to blázon sa bicykluje v takom nečase. Horšie to bolo po poslednom zápase, kedy začalo poriadne chumeliť. Domov som si už netrúfal ísť na bicykli, tak ho nechal u kamaráta a domov išiel autobusom.
Nález v kontajneri
V časoch, keď ilavský farár, veľký futbalový nadšenec, organizoval v Dubnici cirkevný turnaj miništrantov, zažil som nečakanú historku. Turnaj mal spád, nechýbali dramatické okamihy, pokiaľ neprišlo finále. Hráči z Kysúc neuniesli finálovú prehru a za hlavného vinníka považovali zrejme iba mňa, pretože som im neuznal jeden gól. Po skončení turnaja idem z haly pre bicykel, no toho nebolo. Po chvíľke hľadania som ho našiel v neďalekom kontajneri, kam ho hodili nespokojní porazení finalisti.
Netradičný dres a súťaž
Veľmi rád som chodil rozhodovať medzinárodný turnaj Rovne cup do Lednických Rovní, ktorý organizuje skvelá partia Jara Tarkovského. Často som pískal sám od rána až do večera. Počas horúceho dňa som bol veľmi smädný, a tak som sa v prestávke rozhodol prihlásiť do súťaže v pití piva na čas. Prvý pokus mi nevyšiel, bola tam chyba časomiery, tak som sa rozhodol ho zopakovať a časom 4,86 sekundy som sa stal víťazom. O výhre som sa dozvedel až po turnaji, pretože súťaž prebiehala paralelne so zápasmi.
Bol aj taký ročník, kedy pršalo celý deň. Dáždnik nepomáhal, tak som sa rozhodol pre netradičné riešenie. Z plastových vriec na odpadky som si vystrihol vestu, podobne vyrobil aj dolnú časť a na to dal rozhodcovský dres. Fungovalo to výborne, nepremokol som.
Keď sa darí...
Raz som išiel na zápas po nočnej dvanástke. Ako naschvál, zabudol som v práci oba mobily a vydal som sa na cestu z Púchova do Trstia, čo bolo necelých dvadsať kilometrov. Na diaľničnom privádzači ma postihol defekt, tak som sa rozhodol vrátiť do neďalekej Beluše, odkiaľ mala pokračovať púť do dejiska zápasu autobusom. Vodič ma však odmietol, s tým, že je autobus plný. Z futbalu nebolo nič, tak nasledovala cesta pešo do Púchova, čo bolo asi sedem kilometrov. Aby smoly nebolo málo, v polovici cesty ma zastihla poriadna búrka, takže som zmokol a bola to jedna z posledných kvapiek, ktorá ukončila moju kariéru.
Netradičné rekordy
Najdlhšia trasu na bicykli na zápas som absolvoval z Dubnice do Lysej pod Makytou a späť, čo bolo asi 80 km. Mal som veľmi dobrú kondíciu a často som nabehal v zápase viac kilometrov ako hráči. Smiali sa mi, že často som prebehol aj útočiaceho hráča. Škoda, že v oblastných súťažiach nemerali nabehané kilometre ako v európskych ligách, bolo by to zaujímavé číslo.
S kartami som problémy nemal, rád som mal na ihrisku poriadok. Najväčšia smršť bola v zápase Pruské – Mikušovce, kde bolo asi päť červených a desať žltých. V malom futbale, kde ešte rozhodujem dodnes mestské ligy a turnaje, som v najvyššej súťaži bol pri svoje premiére v Košiciach spolu s Mirom Ježíkom a v tvrdom zápase sme rozdali dve červené a osem žltých kariet.
