Predlohou pre slovenský film Piata loď, ktorý sa od 16. marca premieta v našich kinách, bola kniha s rovnakým názvom od Moniky Kompaníkovej, rodáčky z Považskej Bystrice. Získal síce cenu detskej poroty, do kina by však mali ísť rodičia. Zobrať môžu staršie deti. Možno, aby začali rozmýšľať, či nebodaj hovoriť vôbec či viac o pute rodič a dieťa.
Krádež dieťaťa, výskum a pocity matky
Popudom pre napísanie knihy bola skutočná udalosť a ešte viacero silných prežitkov. „Niečo sa stalo pred niekoľkými rokmi v Čechách. Zapamätala som si novinovú správu, že mladé dievča zobralo malé dieťa a chcelo sa oň starať,“ hovorí autorka knihy Monika Kompaníková. Dodáva však, že ucelený námet na knihu vzniká súhrou viacerých okolností. „Jednak v akej životnej situácii sa nachádzate. Mne sa vtedy narodil syn Jakub, čo bola nová skutočnosť v mojom živote,“ spomína si autorka.Svoju úlohu však zohral aj výskum, ktorý robila v minulosti a dosť na ňu zapôsobil. „Išlo o terénny sociologický výskum, v ktorom sme mapovali život v rómskych osadách. Došlo k môjmu stretu so svetom, ktorý je niekde za dverami, nemáme doň prístup. Vidíme niečo v televízii, máme sprostredkované informácie z novín a odrazu zistíte, že realita je iná, horšia“ hovorí Kompaníková. Najviac sa jej vtedy dotklo ako žijú deti. „Nemajú často čo jesť, nohy majú ohryzené od potkanov a prežívajú naozaj strašné veci. Zároveň sú však veselé a aj napriek veľmi zlým podmienkam upnuté na rodinu,“ prezrádza autorka Piatej lode. Kniha aj film s rovnakým názvom sú plné detí a ich komplikovaných životov.
Z natáčania. To nerozdýchate
Mladá spisovateľka však mala v pamäti ešte nešťastnú a boľavú udalosť z najbližšieho okolia. „Poznala som chlapca, ktorý keď mal 11 rokov, spáchal samovraždu. Bol to syn mojich blízkych priateľov. To je vec, ktorú nerozdýchate, nepochopíte. Možno vtedy som začala rozmýšľať nad deťmi z trošku iného uhla, respektíve som si začala všímať temnejšie stránky ich života,“ hovorí autorka knihy.
Deti, skrat a láska
V knihe zachytila Monika Kompaníková množstvo špecifických detských starosti videných celkom inými očami. Jarka a Kristián sú dva protipóly, čo sa týka záujmu rodičov a predsa majú niečo spoločné. Stávajú sa malými sprisahancami, keď opatrujú batoľatá, ktoré získa Jarka za podivuhodných okolností. Sami, v opustenej chatke. „Som rada, že príbeh tak veľmi zarezonoval,“ hovorí Kompaníková. O detských prežitkoch, reakciách, pohnútkach v konfrontácií so svetom dospelých z takého pohľadu, ako ho zachytila Kompaníková, sa veľmi nepíše. „Ľady však treba lámať a pozerať sa na malých ľudí, ktorí tu s nami žijú, aj z takéhoto uhla. Keď sa ich starosti neriešia, nikto ich nepočúva, prichádza skrat,“ dodáva spisovateľka. Ide vlastne aj o svojské hľadanie lásky.
Podivuhodné zážitky a posolstvo
Keď prišiel návrh na natočenie filmu podľa knihy, spisovateľka sa potešila. „Prišlo to však veľmi prirodzene, tak nešlo o nejaké veľké prekvapenie. Veľmi sa však teším teraz, keď je film dokončený. Podľa mňa je skvelý. Thrilery už mám niekoľkokrát napozerané, ale stále nachádzam krásne a zaujímavé momenty,“ spomína dojmy z filmu autorka knihy. Počas natáčania intenzívne tvorcovia cestovali, s nimi aj spisovateľka. Zážitky z toho, čo prežívali sa začali akosi podivuhodne prelínať s dejmi vo filme. Bolo to až mystické. „Vo filme je napríklad scéna, ako sa kotúľa prázdna plechovka a vydáva čudesný zvuk. A odrazu sa stalo počas našej pochôdzky nočnou Ostravou niečo zvláštne. Tiež s plechovkou,“ hovorí Monika. Mohla byť jedna hodina v noci, prázdne mesto. Zrazu započuli ten konkrétny zvuk. „Vietor dokotúľal rovno pred nás plechovku.“ Akoby náznak na nejaké posolstvo, ktoré je rozohrané vo filme i knihe o deťoch, ktoré sa topia, strácajú. „Hneď na to sme stretli chlapca, ktorý nám začal hovoriť, že sa ide zabiť. V centre mesta sa tak o pol noci začal odvíjať veľmi podivný rozhovor. A takýchto zvláštností sme prežívali neskutočne veľa,“ dodáva spisovateľka. Verí v silné posolstvo filmu.
Do poslednej chvíle nedúfala
Režisérka Piatej lode Iveta Grófová ani nedúfala, že si z Berlína odnesú ocenenie. Na svetovú premiéru pricestovali celá delegácia, možno 14 ľudí. Boli tam aj detskí predstavitelia filmových postáv. Celý tím mal však ešte veľa práce s premiérou filmu, tak odcestovali skôr. Netušili, čo sa udeje. „Strávili sme tam možno štyri alebo päť dní. Odišli sme ešte pred vyhlásením výsledkov. Absolútne sme nepočítali, že by sme mohli nejakú cenu získať. Keď som sa z Berlína vrátila, hneď na druhý deň mi volali, že sa mám okamžite vrátiť späť, ale vôbec mi nepovedali prečo. Do pol hodiny som sa zbalila a išla som na vlak,“ spomína si režisérka filmu Iveta Grófová. Informácia dávala tušiť, že môže prísť nejaká cena. Po jej návrate sa však opäť zdalo, že sa nič nedeje. Odovzdali všetky ceny na ceremoniáli a nič. „Chýbala už len tá jedna hlavná cena, ktorú udeľuje detská porota. A keďže tento film nie je prioritne určený pre detského diváka, s ocenením som veľmi nepočítala. Hovorila som si, že sa stal omyl alebo len chceli spoločné fotografovanie,“ hovorí s úsmevom mladá režisérka. Vyhlásenie ceny bolo naozaj obrovským prekvapením.
Pre rodičov aj deti
Napriek tomu, že film nie je určený výhradne pre deti, je plný detí. Hrajú dokonca batoľatá. Výber hlavných hrdinov bol náročný. Čas ktorý tomu režisérka Grófová venovala bol však potrebný, oplatilo sa. Hoci ide o nehercov, sú veľmi presvedčiví. Odporúčanie je, aby na film išli rodičia spolu s deťmi. S tými staršími, nad dvanásť rokov.
Nesmú uviaznuť v strachu a hneve. Potrebujú sprievodcu
Nie je zlá, ale slabá
Psychologička Zlatica Bartíková, ktorá spolupracovala s tvorcami na filme ako odborný poradca, vysvetľuje, že film má silné posolstvo pre rodičov a deti. „Uvedomia si, že neexistuje vhodnejší sprievodca životom pre dieťa ako jeho rodič. Nech sú akékoľvek problémy,“ vysvetľuje Bartíková. Vo filme Lucia, mama hlavnej hrdinky, malej Jarky, nezvláda túto úlohu. „Nie je však zlá, je slabá,“ vysvetľuje psychologička. A tak prichádza vzbura Jarky, ktorá sa rozhodne vybudovať si vlastnú rodinu s deťmi, batoľatami, ktoré sa dostanú do jej starostlivosti za podivuhodných okolností na stanici.
Bez sprievodcu uviaznu v strachu, hneve
Zlatica Bartíková hovorí v súvislosti s postavou Lucie, že nie ojedinele sa vo svojej praxi psychológa stretáva s dospelými ľuďmi, u ktorých nie je dokončený vývin identity. „Takýto človek nevie stáť sám za sebou a nevidí vlastnú cenu. Potom je zakliesnený v hneve, strachu alebo smútku. Takáto osobnosť nemôže byť sprievodcom dieťaťa, ktoré potrebuje odpovede na otázky,“ vysvetľuje psychologička. Dodáva však, že dieťa je životaschopné. Ak nebude sprievodcom rodič, bude to niekto iný, koho si nájde. „Niekedy to býva učiteľ v škole, tréner či kamarát. Inokedy príroda, zviera. Aj šanca, aby sa nedospelý rodič dovyvíjal tiež stále je, ak je ochotný bojovať a nebojí sa priznať, že má problém,“ hovorí Bartíková.
Hľadanie lásky
Jarka rieši svojským spôsobom svoje hľadanie niečoho, čo jej veľmi chýba. Vzdor vtedy naplno prepukne. „Všetky deti majú vzdor. Je to prirodzené. Záleží či sa zlomí alebo zamrzne, teda či sa potlačí prirodzená vitalita. Ak ho rodič zvládne, premení sa na kreativitu,“ prezrádza psychologička. Keby podľa nej nemal Michelangelo vzdor, nevytesal by nikdy napríklad Pietu. Vzácna energia musí byť zmysluplne nasmerovaná. „Aby dieťa neuviazlo v momentoch ako je ulica, drogy alebo v niečom inom. Rodič musí poponášať, byť k dispozícii,“ vysvetľuje psychologička. Jeden rodič sa vo filme nezaujíma, lebo si chce užiť a cíti sa byť dieťaťom zaťažený. Iný je úzkostlivý. „Nejde opäť o výživne cítiacu matku. Na dieťa totiž prenáša svoju ustráchanosť,“ hovorí Bartíková. Sú tu dva protipóly rodičov. Ani jedna poloha však nie je výživná. Problém je totiž ten istý. „Dieťa nedostáva, čo mu pomôže riešiť životné situácie. A ak sa aj snaží riešiť a zlyháva, nevie si poradiť, nemá za kým ísť, kto by ho pochopil, pohladil mu chrbátik a povedal, že bude všetko v poriadku,“ dodáva psychologička. Film môže dať podľa nej odpovede na viaceré otázky, ktoré možno ani my nemáme zodpovedané. Napríklad aj o hľadaní lásky v sebe samom.
