V Mexiku nebola núdza o kultúru, ale i dobrodružstvo. Napríklad, keď folkloristom horel za zadkami autobus, boli akísi dýchaviční a prišiel takmer jeden kolaps, no a šokom bola aj basa, nebasa s čudnými strunami.
Opäť za oceán
Folkloristi z Považanu sa stali laureátmi celoštátnej súťaže, a tak prišla pozvánka od jednej medzinárodnej folklórnej organizácie, či by nechceli vycestovať do Mexika. Zvážili plusy a mínusy, financie a išli. A nebanujú.
Považan bol najďalej zatiaľ v Severnej Amerike, v roku 1994, a teraz bolo v hre Mexiko. Najväčší problém sú vždy financie, našťastie, sa zadarilo. „Pomoc nám ponúklo aj mesto a sponzori, tiež sme mali príspevok z Fondu na podporu umenia. Bola to výzva, zúčastniť sa niečoho podobného a tiež si všetko zorganizovať. Prijali sme ju,“ hovorí Milan Jankoviech, umelecký vedúci súboru.
Slováci a pestrá paleta
Vystupovali na dvoch festivaloch. Jeden bol v meste Puebla, priamo pod sopkou Popocatepetl, kde strávili jeden týždeň a druhý bol v Mexico City. „Na oboch boli rovnakí hostia, menili sa akurát domáce súbory,“ hovorí Milan Jankoviech.
Z Európy boli vrátane Pavažanu štyri súbory. Okrem Slovenska bolo zastúpené Bulharsko, Poľsko, Lotyšsko. Veľa súborov bolo z Latinskej Ameriky, z Panamy, Peru, Bolívie, Argentíny, Mexika. „Boli s nami Slovania a podobnosť folklóru tam je, ale Slovensko sa zdalo divákom dosť špecifické. Práve preto, že s prihliadnutím, aká sme malá krajina, máme veľa regionálnych špecifík. To sa týka krojov, tanečných motívov, rytmov aj piesní. Každého cudzinca tak môže zaujať niečo iné. Má na výber veľmi pestrú paletu,“ hovorí Milan.
Ako sa Mexičania učili čardáš
V Mexico City Milan slovenské tance aj učil. „Bolo to v národnej škole tanca, niečo ako naša VŠMU. Vybral som tance z Kostolca a Štiavnika. Učenie im išlo výborne a poriadne ich to chytilo, z čoho som mal veľkú radosť. Brali čardáše ako dosť veľkú exotiku. Majú tanec v krvi a toto sa im pozdávalo,“ vysvetľuje Milan s tým, že v Mexiku sa tancuje naozaj veľa a takmer pri každej príležitosti.
Párové tance aj naše držanie sa zdali domácim pôsobivé. Tiež ich zarazilo, koľko je medzi tancami rozdielov. „Keď sa navyše dozvedeli, že dediny sú od seba vzdušnou čiarou vzdialené desať kilometrov, boli z toho hotoví,“ hovorí Milan. Čudovali sa, aký je slovenský folklór pestrý a že čo dedina, to niečo iné, svojské, špecifické.
„Aj my sme sa naučili nejaké latino. Tiež však dostalo náš punc, upravili sme si ho rýchlo do slovenskej podoby. Nakoniec sa na vynovenú verziu chytali aj domáci, a tak vznikali medzinárodné choreografie,“ žartuje Milan.
Sú iní ako napríklad Číňania
Mexické publikum je vraj vynikajúce. „Bol som ešte kedysi s Lúčnicou v Číne, a to bolo trochu o inom. Oni počkali vždy na koniec vystúpenia, a potom tlieskali. Mexičania spontánne reagovali aj počas vystúpenia, ak sa im niečo zapáčilo. A to nielen potleskom, ale aj krikom,“ spomína si Milan.
Cimbal? Možno v múzeu
Milana veľmi mrzí, že sa im do Mexika nepodarilo dostať cimbal, čaro špecifika by bolo dokonale umocnené. Dopravná spoločnosť však zahaprovala a narýchlo sa nedali vybaviť certifikáty. „Veľmi sme ho chceli. Bol pokus zistiť, či sa v Južnej Amerike niečo podobné nenachádza. Žiaľ. Možno niekde cimbal niekto z nich videl v múzeu. Škoda,“ konštatuje Milan.
Basa, nebasa
Spomenie však kontrabas a usmieva sa, že je možno aj dobre, keď sa ho Mexičania nesnažili pozháňať. „Ktovie, čo by náš muzikant dostal. Stačila skúsenosť s kontrabasom,“ hovorí Milan. Tie sú väčšinou po svete rovnaké a Považanci sa na to spoľahli. „Ušetrili sme dosť peňazí, keď sme ho nemuseli prevážať. Lenže, prišli sme a kontrabas nikde. Trvalo to niekoľko dní. Museli sme si vystačiť s husličkami a harmonikou. Keď sme ho konečne dostali, prišiel šok,“ hovorí teraz už s úsmevom Milan.
Bol menší, s umelými ružovými reflexnými strunami. No a kobylka nebola do oblúka, ale rovná. Slákom na tom hrať nebolo možné. Dokonca aj ladenie bolo iné. „Chudák kontrabasista sa tešil, že si konečne zahrá a keď prišlo toto, bol strašne nešťastný. Zvládol to, našťastie,“ dodáva Milan. Že sa nedalo ťahať slákom, to však pri niektorých pesničkách vadilo, ale muselo stačiť vybrnkávanie. „Po tejto skúsenosti si už budeme brať všetko svoje,“ zaprisaháva sa Milan.
Keď sa otočil, strácali sa v dyme
Začiatok bol pre folkloristov z Považia dosť dobrodružný. Najprv let z Viedne do Londýna, potom čakanie a zase let do Mexiko City. Odtiaľ autobusom do Acapulca. To už boli dosť utrmácaní a tešili sa na koniec cesty. „Po troch hodinách mi zo zadu z autobusa kričali, že cítia nejaký dym. Povedal som, nech si zatvoria okná, že tu je šialená premávka a nevenoval som tomu ďalej pozornosť,“ hovorí Milan, ktorý sedel tesne za vodičom. Zadné rady však naliehali. „Keď som sa otočil, už som niektorých vzadu nevidel. Zahalil ich dym. Utrhlo nejakú hadicu. Pre poruchu vzadu niečo tlelo, a tak sme poriadne kúrili,“ spomína si Milan.
Prvé „vystúpenie“ na pumpe
Zastavili na pumpe. Lenže pumpa na Slovensku a v Mexiku, to je veľký rozdiel. „Nič nebolo otvorené. Tma a pusto. Museli sme čakať na iný autobus, ktorý mal doraziť za niekoľko hodín. Čo budeš robiť? Vytiahli sme nástroje, začalo sa spievať a tancovať,“ opisuje Milan. A to bolo dobre.
Muzikant, tanečník ani spevák sa nestratí ani na pustej pumpe za oceánom. „Zobudili sme majiteľku obchodu, ktorá už spala a mala zatvorené. Nebola však nahnevaná, páčilo sa jej takéto veselé zobudenie. Otvorila nakoniec aj obchod, aby sme si mohli niečo nakúpiť od smädu.“
Nuž, a ešte jednu skúsenosť si odniesli hlavne tanečníci z Mexika. Krepčenie je tu strašne namáhavé. „Mali sme predstavenie v obrovskom divadle. Jedna tanečníčka musela ísť po vystúpení, ktoré podotýkam neboli dlhé, maximálne 20 minút, na kyslík. Aspoň na pol hodinu. Takmer skolabovala,“ hovorí Milan.
Domáci hneď vedeli, kde je problém. A Peruánci aj ponúkali zaručený liek, čaj s koky s pepermintom. No, radšej sme volili kyslík. „Vystupovali sme v nadmorskej výške nad 2000 metrov. Nie sme na to zvyknutí, oni áno, je to pre domácich normálne. Nám dochádzal dych,“ vysvetľuje Milan s tým, že boli pripravení na takéto problémy. Trochu ich to predsa len zaskočilo.
