Sme v Pružine. Je niečo po siedmej ráno. Štefan Blaščák je už dávno hore, chystá sa aj so synom, rovnako Štefanom, do hory. Okrem traktora majú Blaščákovci v tento deň ešte inú pomoc. Koníka. Volajú ho Sivý alebo Šedý. Nie je to prvý kôň, ktorého chovajú. Bolo ich už viac. „U nás doma bol vždy kôň, otec nevedel byť bez neho,“ hovorí pán Blaščák, ktorý pochádza zo Ždiaru. Z otca sa tradícia preniesla aj na syna. Darmo, že spod Tatier prišiel za frajerkou do Pružiny, oženil sa a zostal na Považí. Ždiaran sa nezaprel.
Sivý
„Ustúp. Dávaj glove,“ vyzýva koňa pán Blaščák v goralčine pri nahadzovaní chomúta. Zviera poslúchne na slovo. „Tento tu je kľuďas. Má šesť rokov,“ prezrádza. Má ho od jedného Róma z Piešťan. Vlastne ho ani nekúpil, ale vymenil. Za čo, to zostáva tajomstvom.
Cesta do lesa
Ráno treba vstať, nakŕmiť v prvom rade. Potom ošírovať, až potom sa môže ísť do lesa. Koník cestou ešte chvíľu odpočíva. Na miesto, kde bude ťahať, sa totiž vezie v prívese. Autom meriame cestu, ktorá trvá asi pol hodiny. Na stráni pod strmým svahom otvára pán Blaščák príves. Sivý trochu strečkuje, cúvať sa mu veľmi nepáči, ale nakoniec v pohode opúšťa svoje vozidlo. Ešte chvíľa príprav a ide sa. „Jadž. Hej ta do gury,“ velí Štefan Blaščák zvieraťu. Púšťame sa hore strmým brehom. Traktor aj kôň. Mašina vpredu, zviera za ním. Všetko však len do určitého miesta.
Jordán, Mišo a mnohé iné
Pán Blaščák cestou rozpráva, že mali už veľa koní. Ako mladý mal ešte v Ždiari Jordána. Kúpil ho, keď mal šesť mesiacov. „Bol dobrý na robotu. Len som ho musel predať, keď som sa presťahoval za ženou do Pružiny,“ spomína si. V dome, kde sa priženil, nemali nikdy koňa. Keď prišiel zať zo Ždiaru, pribudli hospodárske stavby aj zvieratá. Nakoniec bol aj kôň. Teraz je už asi piaty. Prvý bol skôr jazdecký ako ťažný. „Bol od starého dedka. Nevládal sa už starať,“ spomína si pán Blaščák. Ľudia z Pružiny mu hovorili, že zviera asi neprežije, lebo nevyzeralo dobre. „Myslel som aj ja, že bude tak, ale nakoniec sa mu darilo. Poriadne som ho vykŕmil. Ten chodil strašne rýchlo. A ako skákal,“ hovorí pochvalne.Koníka volali Pejo. Bol z Kameničian a už jeho cesta do Pružiny bola zaujímavá.
Cesta Peja z Kameničian do Pružiny
Pán Blaščák zavolal na prevoz Peja suseda, ktorý mal aviu. Ale on nechcel nastúpiť. Aj mu dávali vrece na hlavu, aby sa nebál. Nepomohlo. Tak s ním išiel z Kameničian po ceste až do Pružiny sám.
Doprial len jedno pivo a dve poldeci
Pejo bol dobrý, aj Sivý je taký. Niektoré kone však majú aj zvláštne návyky, sú to potvory. „Tatko mal takého. Keď predal Miša, nemohol vydržať bez koňa. Raz mi povedal, že ideme kúpiť ďalšieho. Pýtal som sa, kde. Povedal, že v Ždiari. Tak sme išli,“ spomína si pán Blaščák. Koníček bol pekný, srsť mal brčkavú ako bábika. „Síce polovička z môjho Sivého, ale robiť vedel. Bol to dríč. Aj po kolenách ťahal,“ hovorí uznanlivo Štefan Balščák. Mal však mrcha povahu, bol potvora. Veľmi ste okolo neho museli dávať pozor. „Kúsal a kopal. Ale nenormálne. Mňa ukusol dva razy, jak sme ho kuli. Do zadku. A raz potom ešte do ruky. Otca viackrát,“ opisuje príhody s koňom pán Blaščák. A kôň mal v hlave aj svoje hodiny. Keď sa nedodržiaval harmonogram, aj to dal hneď pocítiť. „Jak išiel tatko z roboty, doprial mu. Furt zastavil pri krčme,“ opisuje Štefan Blaščák. Vypiť však mohol len jedno pivo a dve poldeci. Jak to bolo viac, gazda sa zdržal, tak už bolo vraj oje zhryzené. „Mal presný čas, koľko má stáť. Viac tatkovi nedaroval.“
Kde pomôže len kôň
Spomínanie odrazu končí, nedá sa rozprávať. Treba zaberať. Pred nami je močiar, potom strmá cesta s hlbokými koľajami. Po chvíli sa dostávame pod strmý breh. Traktor sa už ďalej nedostane. Pokračujú len chlapi a kôň. Sivý zafŕka a potrasie hlavou. Potom už pokojne ťahá hore lesom. „Robí sa len prebierka. Ručne spúšťame zhora. A to, čo už neletí, ťahám dole s koňom. Sťahovať sa to nedá strojovo. Tu pomôže len kôň. Všetky prebierky sa robia s koňmi. S traktorom to nejde. Stromy by sa poodierali, poonačili. To sa nedá,“ vysvetľuje pán Blaščák.
Už len povely v goralčine a lomoz dreva
Začína naozajstná drina. Aspoň, že deň sa vydaril, je slnečno. Býva aj horšie. Štefan Blaščák už nemá čas. Lesom sa nesú povely v goralčine a lomoz dreva. Sivý je dobrý koník, zvládne toho veľa a počúva na slovo. „Tato sem tam aj pokričí, keď kôň neposlúcha. Musí. Rozumie však všetko. Koľko razy ho aj pustí dole, nedrží ho na opratoch, aby si neublížil on ani kôň. Vtedy len kričí a kôň beží, ako on prikáže. Počúva isto lepšie ako náš pes Maxo,“ smeje sa Štefan Blaščák mladší.
V byte by nevedel žiť
Do lesa chodí Štefan otcovi pomáhať už od svojich štrnástich rokov. Nevie si predstaviť, že by mal odísť do mesta a bývať niekde v byte. Koňa však netúži mať ako tatko. „Som skôr na traktory,“ prezrádza. Ale časom, ktovie? Možno sa zobudí tá pravá goralská krv.
O koňoch, ktoré chovali, toho vie dosť. „Kobyla, ktorú sme mali, keď nechcela ťahať, bála sa, točila hlavou. Sivý zase hrabe prednou nohou,“ dozvedáme sa.
Strach má len mama
Strach mával občas aj Štefan, keď bol menší a chodil s otcom do lesa. Teraz sa vraj bojí už len mama. „Nerozmýšľam už radšej nad tým, čo sa v lese deje. Vytesnila som to. Keď však započujem traktor o jedenástej, dvanástej, viem, že sa niečo stalo, lebo sa vracajú skôr. Vtedy mi vie stiahnuť žalúdok. Alebo, keď zazvoní telefón a viem, že sú v hore s koňom a traktorom,“ hovorí Anna Blaščáková. Chlapi mame radšej nerozprávajú. „Ale sú pravidelnými návštevníkmi traumatológie,“ hovorí pani Anna a spomína jeden z vážnejších úrazov manžela. Iného chlapa by však nechcela. „Vždy sa môžem na neho spoľahnúť. Je to dobý chlap,“ dodáva.
Kedysi a dnes
Dnes už nie je chov zvierat na dedine úplnou samozrejmosťou. Kedysi to tak nebývalo. Zvieratá zohrávali v živote dedinského človeka oveľa dôležitejšiu úlohu ako dnes. „V minulosti bola spätosť ľudí a zvierat oveľa užšia. Poskytovali im totiž nielen stravu, ale boli v podstate aj dopravnými prostriedkami. Preto sa veľmi o ne starali,“ vysvetľuje etnológ Juraj Jakubík. Puto a potreba chovu nie sú dnes už ani zďaleka také výrazné.
Juraj Jakubík však vraví, že chov aj väčších zvierat sa z našej dediny našťastie celkom nevytráca a vracajú sa k nemu v ostatných rokoch aj mladí ľudia. Kedysi však podľa etnológa dbali ľudia dokonca viac o to, aby sa mali dobre zvieratá ako deti. „Lebo ak uhynula krava, nemala čo jesť celá rodina, nemali na čom voziť napríklad seno alebo s čím orať,“ vysvetľuje etnológ s tým, že išlo o otázku prežitia.
Zvieratá preto niekde používali aj ako prostriedok na zabezpečenie prosperity. „Verili, že ak človek, aj s nejakým zvieraťom, polazí, teda zavinšuje, bude sa na gazdovstve, kde sa tak stalo, v nastávajúcom roku viac dariť. Konkrétne s koňom sa napríklad v niektorých obciach v regióne Považia chodilo polaziť až dovnútra. To bývali ešte takzvané dymné izby,“ hovorí Jakubík. Koňovi dali, samozrejme, potom dobre najesť, buď ďateliny alebo ovsa. „Zviera malo teda aj magickú funkciu,“ dodáva etnológ.
Mať na dedine koňa, znamenalo podľa etnológa aj vyšší status. „Mal ho takzvaný hrubý gazda, ktorý bol veľmi vážený. Musel mať aj viac zeme, aby si mohol dovoliť chovať koňa,“ hovorí Jakubík s tým, že väčšinou to bývali kravy alebo voly.
