POVAŽSKÁ BYSTRICA. Raz v mesiaci môžete spoznávať vzdialenú krajinu bez toho, aby ste si zabalili čo i len cestovnú tašku. Túto možnosť ponúka pravidelne Vlastivedné múzeum, ktoré pravidelne pripravuje cestovateľské prednášky Zbaľ sa a poď.
Návštevníci už mali možnosť spoznať viaceré krajiny. Pre nás exotickú Rwandu prostredníctvom práce misionárov – pallotínov, fotografií či videa priblížila vyše štyridsiatim návštevníkom Jana Plačková zo Štiavnika. Porozprávala o svojich cestovateľských zážitkoch za poznaním, deťmi, misionármi i ľuďmi dobrej vôle.
Známa neznáma Rwanda
Táto vnútrozemská krajina nepatrí k bežným dovolenkovým destináciám. Do povedomia sa dostala genocídou v roku 1994, ktorá sa zaradila k najhorším vojnovým udalostiam v histórii ľudstva podľa spôsobu, akým sa konala a počtom obetí. Za tri mesiace, od apríla do júla 1994, zomrelo 800-tisíc až 1 milión ľudí – prevažne mužov, čo predstavuje 12 až 15 percent obyvateľstva. Dôsledkom tejto udalosti, ako aj nízkej priemernej dĺžke života, žije v krajine len 5 percent obyvateľov vo veku nad 60 rokov.
Rwanda je rozlohou o polovicu menšia ako Slovensko, ale žije v nej o polovicu viac obyvateľov ako na Slovensku.
Adopcie srdca
Jana Plačková je zapojená do projektu Adopcie srdca. Vznikol na podnet poľských misionárov, pallotínov, pretože po genocíde zostalo v Rwande veľmi veľa sirôt. „Vďaka projektu máme možnosť pomôcť dostať ich „z chodníka a blata“ do školských lavíc. Misionári nám dávajú možnosť dať vyššiu hodnotu pár eurám mesačne, ktoré by sme možno minuli na míňame na iné nepotrebné veci,“ vysvetľuje cestovateľka.
„Adoptívne“ deti aj v Rwande navštívila. „Mária Chantal, Solange a Vivien sú deti, za ktorými som cestovala, aby som im osobne odovzdala pozdrav a darčeky od svojich adoptívnych rodičov zo Slovenska. Sama som tam cestovala za svojou Anithou i s cieľom vrátiť sa domov s menom ďalšieho dieťaťa, ktoré budem podporovať spolu so svojimi kolegami.... Podarilo sa, a tak deväťročný Claude má 14 adoptívnych rodičov,“ doplnila.
Ťažký život
Obyvatelia tejto krajiny nemajú ľahký život. Elektrinu má štatisticky len niečo viac ako 20 percent obyvateľov, pre vodu si chodia ľudia do spoločných studní aj niekoľko kilometrov. Sociálny systém nezabezpečuje pre nich nič, takže peniaze majú len z toho, čo dokážu predať. Hlavnou potravou je to, čo práve dozrieva na poli. Bežnou potravinou sú všade rastúce banány spolu s ryžou, fazuľou a zemiakmi. Ľudia sa aj napriek evidentnej chudobe usmievajú – dávajú najavo radosť z každej maličkosti.
„Najviac dojímavá je vďačnosť domorodých detí za možnosť chodiť do školy. Zažívali sme ju totiž na každom stretnutí s adoptovanými deťmi. A to sú momenty, kedy má práca misionárov, a s malým prispením aj nás, adoptívnych rodičov, zmysel. Vtedy všestranné úsilie o pomoc Afričanom prináša osobnú čistú radosť,“ dodala.
Autor: VÁ
