PAPRADNO. V meste už oslavovali koniec vojny, ľudia sa tešili. Písal sa 30. apríl 1945. Z rádia bolo počuť, že na dôležitých budovách zaviali zástavy víťazov. Že je po vojne, si mysleli aj ľudia v Papradne. Pravda však bola iná. „Sú to už roky. Mala som dvanásť. Strieľalo sa. Môj tato bol na venku. Dobre si pamätám, čo vtedy povedal. Vraj, že v meste oslavujú,“ spomína si Mária Macháčová, ktorá je pamätníčkou tragédie, ktorá sa blížila na sklonku vojny v Papradne na Košiaroch.
Utekali dolinou, strieľalo sa
Každý v Papradne s napätím očakával prvomájové ráno. Veď bol koniec vojny. No, už na jeho úsvite prebrala občanov streľba z automatov a výbuchy granátov. To posledné zvyšky nemeckého vojska utekali Papradňanskou dolinou k Javorníckemu hrebeňu na Moravu. Časť sa zakopala pri židovskom cintoríne na Košiaroch. „Tu v tej chalupe spali štyria nemeckí dôstojníci,“ spomína si pani Mária a ukazuje smerom k chalupe, ktorá stojí kúsok od odbočky na Medvedzie.
Kameň, ktorý pred obecným úradom pripomína pohnuté vojnové udalosti. Odhalili ho len nedávno. (zdroj: BERKO)Humno a návrat v čase
Prechádzame cez cestu. Pani Mária sa na dvore zastaví a ukazuje dolu brehom. „A tu stálo staré humno,“ vysvetľuje. Potvrdí to aj pán Djasník, ktorý vyjde na dvor, aby nás privítal. „Pamätám si ho. Ako deti sme sa sánkovali hore z Medvedzieho a museli sme poriadne brzdiť, aby sme doň nenarazili,“ hovorí pán Djasník.
Práve staré humno bolo miestom, kde sa na sklonku vojny v Košiaroch schyľovalo k veľkej tragédii. „Kto šol z dzedziny alebo z hory, toho tam zavreli,“ hovorí pani Macháčová. Bola to vraj náhoda. Doplatil každý, kto sa v ten deň vybral von. „Pobrali však aj po domoch chlapov z Košiarov. Pamätám si, ako stáli v dlhom rade na ceste, než ich zavreli. Bolo ich hádam dvadsať, a možno aj viac,“ spomína si teta.
Z kroniky a ďalšie spomienky
V obecnej kronike sa píše, že ľudí, ktorí išli z hôr a polí okolo poludnia, nevpustili Nemci do dediny, ale ich zhromažďovali v humne a chystali sa ho podpáliť. Bolo v nej do 70 ľudí. K tragédii nakoniec podľa pamätníkov nedošlo. „Nemci sa začali hádam obúdzac, keď z hory zišli partizáni. Taký rákoš ich šol rovno sem. To mali humno priam zapáliť. Začalo sa strieľať. Ako zistili chlapi v humne, že idú partizáni, dostali odvahu,“ spomína si pani Macháčová. Jeden, už nevie, kto to bol, vraj vychytil aj Nemcovi, čo ich strážil, pušku a šľahol ho. Teta si ešte spomína, ako sa bojovalo, ako sa Nemci rozutekali do hôr aj po chalupách či hospodárskych budovách. Jeden skončil dokonca aj u ich susedky. „Ona si veru vtedy užila strachu,“ hovorí pani Mária. Podarilo sa jej však v noci ujsť a práve u nich doma ju prichýlili.
Historická fotografia, na ktorej sú zhromaždení ľudia. Takto si po vojne niekoľko rokov spomínali na udalosti v Košiaroch. (zdroj: FOTO: ARCHÍV OcÚ)Zažili si ešte kus strachu
V Papradne neboli podľa pani Macháčovej počas vojny nejaké boje, alebo si na ne aspoň nepamätá. Avšak, na sklonku vojny, keď si ľudia mysleli, že zlé časy skončili a konečne je pokoj, zažili si ešte v dedine kus strachu. Aj kravy vraj vtedy radšej hnali na bačovy, lebo sa báli, že o ne prídu. Veru, ťažko by sa bez nich žilo.
Aby sa nezabudlo
Koľko ľudí, či len Nemcov ,alebo aj partizánov, vtedy, keď sa na Košiaroch veľa strieľalo, zahynulo, si už Mária Macháčová nepamätá. Nemci však určite skončili podľa nej v spoločnom hrobe na židovskom cintoríne. Boje sa potom preniesli do hôr, na Javorník. To je však už iná história.
Tú z Košiarov pripomína od konca apríla tohto roka kameň s tabuľkou, ktorý slávnostne odhalili pred obecným úradom.
