HOROVCE. Skromná žienka, z ktorej vyžaruje pokoj a skromnosť, prežila väčšinu života v rodnej obci, hoci na pár rokov ju musela opustiť, keď pracovala ako zdravotná sestra. Pamätať si ju môže najmä staršia generácia z chirurgického oddelenia ilavskej nemocnice.
Spomienky na detstvo
Pani Antónia sa narodila ako tretie dieťa manželom Kováčikovcom, po nej ešte ďalších šesť. Rodičia sa mali čo oháňať, aby uživili deväť detí a všetkým dopriali vzdelanie. „Veru, neraz sme sa učili pri sviečkach, a keď sa inak nedalo, aj pri ohni zo sporáka. A aby sme mali peniaze na knihy, neraz nás učiteľka pustila, aby sme si zarobili pri práci na poliach. Ale pri skromnosti sa všetko dalo zvládnuť,“ zaspomínala si oslávenkyňa.
Už to nie je tá nemocnica
Skromnosť, v ktorej bola vychovávaná, v nej zostala celý život. Jej túžbou bolo pomáhať ľuďom, a to sa jej aj splnilo. Podarilo sa jej získať vzdelanie ako zdravotná sestra, a potom prišiel čas na pár rôčkov sa odlúčiť od rodiny. „Robila som v martinskej nemocnici, a potom, keď som chcela byť bližšie k mamičke, v Trenčianskych Tepliciach a Ilave,“ pokračuje v spomienkach. Vždy pracovala na chirurgickom oddelení. „Nebola to ľahká práca, ale robila som ju s láskou, snažila som sa chorým pomáhať, ako sa dalo.“
Pani Antónia pred rokmi.V ilavskej nemocnici sa pred časom ocitla znova, ale tentoraz ako pacient. „Tešila som sa na Vianoce, ale dva týždne pred nimi som odpadla. Najprv ma odviezli do nemocnice v Považskej Bystrici, kde mi dali transfúziu, a potom do ilavskej nemocnice na doliečovacie oddelenie. Je smutné, ako táto nemocnica skončila,“ skonštatovala.
Je bojovníčka
O tom, ako sa popasovala s chorobou, veľa nerozprávala. Viac prezradila jej 85-ročná sestra Vincencia. „Je to bojovníčka. Prognóza bola taká, že bude musieť ísť do ústavu, pretože bude potrebovať celodennú starostlivosť. Keď sa po troch fľašiach krvi postavila na nohy, ani tomu nechceli veriť.“ A pani Antónia vzápätí dodala: „Uzdravila ma viera v Boha.“
Pani Antónia okopáva aj kvietky. (zdroj: VŽ)Viera ju sprevádza celý život. Stále chodí so sestrou do kostola v Pruskom. K autobusu prejde podopierajúc sa paličkou a v Pruskom vystúpi hneď pri kostole. „Vtedy sa cítim dobre, keď si túto povinnosť splním,“ vysvetľuje.
Ešte by si zatancovala, keby sa dalo
Ak si niekto myslí, že vysoký vek je prekážkou, tak pani Antónia ho vyvedie z omylu. Ani desať krížikov jej nebráni v tom, aby nevyšla do záhradky pred domom, v ktorom býva spolu so sestrou Vincen-ciou, a pomaličky neokopala kvietky.
Dokonca si aj uvarí či vymieša cesto na zákusok. „Keď sedím, nič mi nie je, len slabá som,“ usmieva sa na sestru i neter Jozefínu Ďurajovú, ktorá bola tiež zdravotnou sestrou a prišla jej skontrolovať tlak. „Aj by som si zatancovala, keby sa dalo,“ zažartovala.
Pani Antóniu stále zaujíma dianie okolo. Aj keď už nie aktívne, aspoň v televízii. Smutná je najmä pri informáciách o obetiach nehôd. Ako zdravotná sestra sa neraz stretla s takýmito prípadmi a veľmi dobre vie, čo to znamená pre najbližších.
Niečo sa z ľudí vytráca
Skromnosť a úprimnosť, vyžarujúce z jubilantky, pôsobia veľmi upokojujúco. „Vždy bola taký zmierujúci sudca. Aj otecko hovorieval, že mala ísť za mníšku, keď je taká pokojná. Nedávno ju bola navštíviť bývalá spolupracovníčka, a aj tá pripomenula, že keď v robote vznikla nejaká hádka, vždy ju urovnávala,“ prezrádza na ňu sestra.
Aj preto pani Antóniu trápi, ako sa ľudia k sebe neraz správajú. „Kedysi bola iná súdržnosť. Keď niekto niečo robil, nemusel prosiť o pomoc, ľudia sa ponúkli sami. Dnes sa majú ľudia dobre, ale čosi sa z ich života vytratilo. Každý sa ohradí, zamkne doma, nepozná suseda,“ poukazuje.
Recept na dlhovekosť
Ten podľa jubilantky nie je. Ale na spokojný život áno. „Treba vo všetkom skromnosť a vieru v Boha,“ skonštatovala.
Storočnej jubilantke prišiel gratulovať aj starosta Milan Velas. (zdroj: VŽ)Medzi gratulantmi bol aj starosta obce Milan Velas. Keď počul recept na spokojný život, súhlasne pokýval hlavou. „Som pyšný na to, že v našej obci žijú takíto ľudia. Ľudia by sa mali poučiť, viac sa zaoberať myšlienkou skromnosti, lebo pýcha nás ubíja niekam inam. A toto je veľký dôkaz toho, že sa dá žiť plnohodnotne aj v skromnosti,“ dodal.
