MIKUŠOVCE. Chov rôznych zvierat patril v minulosti celkom bežne do prostredia slovenskej dediny. Z dvorov sa však zvieratá pomaly vytrácajú.
Je preto vzácne, ak sa o chov, a to veru nie v malom, zaujíma dokonca už trinásťročný chlapec. Nazbieral už bohaté skúsenosti. Postarať sa o päťdesiat kusov hydiny a ešte iné zvieratá, chce tiež poriadnu guráž. Michal Kopačka ju má.
Záujem už odmalička
Michala zaujímajú zvieratá odmalička. „Najprv boli zajačiky, potom prišla postupne hydina,“ hovorí malý chovateľ, ktorý má doma už teraz menšie gazdovstvo.
O stavoch svojich zvierat má v hlave presnú evidenciu. „Je to 40 starých sliepok, 4 indickí bežci, 3 čínske kačky, nejaké perličky a ešte mám zajacov, andulky, rybičky a psa,“ menuje Michal.
Otec trochu pohundre, že veru už je dvor pritesný a nevedno, čo zase Michal najbližšie vymyslí. Usmieva sa však pri tom. Rád syna podporí. Aj tento rok zjari pribudli ďalšie zvieratá, jedenásť malých kuriatok. Kúpil ich od suseda. Jedno stálo niečo vyše eura.
Veď je to radosť
Keď sa pýtame, či mu nebolo ľúto dať toľko peňazí, Michal sa čuduje a hovorí: „Prečo, veď je to radosť.“
Chov ho veľmi baví. Tento rok vyskúšal dokonca aj malý experiment. „Sliepky, potvory, ne-kvokali, ani nechceli sedieť, tak som to chcel skúsiť inak,“ prezrádza Michal.
Surfoval po internete a nakoniec ho našiel. Zariadenie, ktoré malo pomôcť. Umelú liaheň. „Zmestí sa do nej sedem vajec. Stále, deň aj noc, svietila šesťdesiatka žiarovka,“ hovorí Jozef Kopčaka, Michalov otec.
Dodáva, že aj elektriny padlo dosť, ale cítiť, že je na syna pyšný a rád podporí jeho záujem. „Dcéra býva už u frajera, druhý syn je preč na týždňovkách. A najmladší je takýto gazda,“ hovorí otec.
Kúpi „forotu“, ostatné je synova záležitosť
Liaheň nakoniec fungovala spoľahlivo. Michal ochotne opisuje, ako prišli na svet malé kuriatka. „Zobáčikom postupne odlupujú z vajíčka, aby sa dostali von. Aj to bolo počuť. Prvé boli v noci. Druhé, žiaľ, keď som bol v škole,“ spomína.
Kuriatka, ktoré tento rok pribudli, keď vyrastú a pôjde o kohútiky, budú na mäsko, sliepočky zostanú na vajíčka.
„No, musím kupovať forotu, ako sa u nás hovorí. Ale to urobím. Kŕmiť a starať sa však musí on,“ hovorí otec Kopačka.
Ráno, skôr než odíde Michal do školy, musí všetky zvieratá pustiť, nakŕmiť. „Nachystám žito, jačmeň, zamiešam to so zmeskou, nastrúham aj cviklu. To sa dáva starým sliepkam. Mladým ide zmeska a čierny čaj,“ opisuje svoj začiatok dňa. Čudujeme sa čaju. „Sú v tom vitamíny a robí im to dobre,“ vysvetľuje Michal.
Vstáva okolo šiestej. „Ale všetko mám za pol hodinu hotové,“ tvrdí Michal. Zo školy sa ponáhľa, lebo sa treba zase postarať o zvieratá.
Nemôže to byť len pre peniaze
Michal rád robí aj iné veci, zahrá si s chalanmi aj futbal a či niečo iné. Zvieratá však majú prednosť. Iné decká to vraj nezaujíma a zvieratá podľa mladého chovateľa vycítia, aký je človek. „Musia mu dôverovať, aby sa im darilo. Vycítia, ak ich má niekto vyslovene len pre peniaze,“ hovorí Michal.
Sníva o tom, že by mal malé hospodárstvo, kde by žil tradičným spôsobom života a snažil sa ho aspoň na chvíľu ponúknuť aj ľuďom, ktorí by si ho chceli vyskúšať. Doprial by to hlavne deťom. „Moja babka s dedom veľa chovali, dnes už je toho na dedine málo,“ konštatuje Michal.
Otec by bol rád, keby sa aj v ďalšom štúdiu venoval chlapec tomu, čo ho baví. „Kúpil si aj motorku, ale tá leží bokom. Zaujímajú ho jednoducho hlavne zvieratá,“ konštatuje Jozef Kopačka.
Syn je hrdý chovateľ, cudzie nechce. Keď raz išiel robiť otec jedlo z kúpených vajec, Michal ho vraj zastavil, aby chvíľu počkal. „On si doniesol tých svojich, domácich. Povedal, že takéto on veru jesť nebude,“ dodal žartom Jozef Kopačka.
Dnes už výnimočný zjav
Veľký kamarát je Michal so školníkom Vladimírom Gašpárekom. „Radi podebatujeme o chove. V prípade Michala ide naozaj o výnimočný zjav, lebo väčšinu detí dnes baví niečo celkom iné, počítače, mobily a tak,“ konštatuje pán Gašpárek. On sa už roky venuje včelárstvu a pritiahnuť k tejto záľube sa snaží aj deti zo školy. „Keď Miška nahovorím ešte na tie včely, tak to bude dobre,“ hovorí školník.
Riaditeľka školy Viera Jakubková je pyšná, že malý chovateľ je ich žiak. „Prírodu má rád odmala. Nemal to v živote ľahké,“ konštatuje.
Veľkú podporu má od otca, ale aj zo školy. A keby sa mala poradiť, čo chovať, ako a kde to kúpiť, určite sa vraj vyberie práve za Michalom. Vo svojom veku toho vie naozaj veľa. „Ja som napríklad vôbec netušila, že existujú nejaké indické bežce. Teraz už viem a viem, že žijú aj u nás v Mikušovciach. Je obdivuhodné, čo všetko si dokáže tento chlapec naštudovať sám. Každý z nás by sa od neho určite veľa naučil,“ hovorí riaditeľka.
