LÚKY. Trombita, teda veľká, takzvaná bačovská trúba patrí ku koloritu Púchovskej doliny. Má svoju zaujímavú históriu spojenú s vyháňaním oviec na bačovy v Javorníkoch. Ide o signálny nástroj, ktorým sa partie valachov, pasúcich na rôznych kopcoch, dorozumievali svojou zvláštnou bačovskou morzeovkou. Pozostávala z rôznych melódií. Tiež sa nimi dávalo vedieť hroziace nebezpečenstvo. Trombity majú niekoľko metrov. Sedem metrovú mal napríklad pán Fúrik z Potoka Lazov. Na jeho trúbenie si ešte niektorí starší ľudia dobre spomínajú. Aby sa trombita, ako dedičstvo predkov zachovalo, dali trombitáši z folklórnej skupiny Javorník v Lúkach návrh na jej zápis do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Začalo to píšťalkou
Miroslav Štefánik z folklórnej skupiny Javorník v Lúkach na trombitu nielen hrá, ale sa aj venuje výrobe tohto zaujímavého nástroja. Všetko však začalo píšťalkou. Jeho mama Viera Štefániková, rodená Hajská, pochádzala z Mestečka a dlhé roky bola členkou folklórnej skupiny. K folklóru tak pričuchol už ako chlapec aj jej syn, tancoval a spieval v súbore. Tu prišla aj túžba mať píšťalku. „Prvú mi kúpila mama. Nedalo sa však na ňu hrať, tak som si ju spojazdnil,“ hovorí Miroslav Štefánik.
Miroslav Štefánik vo svojej dielni. Trembity odtiaľto putujú aj mimo Slovenska. (zdroj: BERKO)
Aj trombity, silná tradícia
Neskôr začal Miroslav Štefánik ako mladý muž rôzne píšťalky aj vyrábať. Od píšťaliek bol potom už len krôčik k trombitám. „Boli sme vo folklórnej skupine partia mladých. Po pánovi Mičkalíkovi zostala trombita, tak tú sme kúpili pre folklórnu skupinu. Začali sme neskôr aj špekulovať, ako si ju sami vyrobiť. Poznali sme Milana Mičkalíka, ktorý je s nami v partii dodnes, a práve jeho brat a otec ich vyrábali,“ spomína si pán Štefánik s tým, že po rozumy mali teda kde ísť.
Výroba trombít bola dlhšie v Púchovskom regióne tradíciou. Keď sa pán Štefánik oženil, zobral si dokonca dievča z rodiny od Duháčkov, kde bola tiež tradícia výroby. „Vtedy chodil ku mne aj môj brat Ján a hlavne on ich veľmi túžil robiť. Ja som mal skúsenosť s píšťalkami, tak som ho to učil ladiť,“ hovorí pán Štefánik.
Nechceli byť len zberateľmi
Nakoniec aj s Milanom Mičkalíkom a ženou Máriou začal Miro Štefánik robiť trombity vo väčšom. Vyrobili pastierskych rohov a trombít pre ich skupinu v Lúkach dosť. Samozrejme, majú aj historické kusy od pôvodných výrobcov, to im však nestačilo. „Nechceli sme byť len zberateľmi, túžili sme trombity aj sami vyrábať,“ hovorí Milan Mičkalík.
On pričuchol k ich výrobe doma. „Môj tato Juraj Mičkalík a môj starší brat Štefan ich vedeli robiť. Ja som chodil vtedy do učňovky, keď sa oni venovali výrobe. Niečo dali robiť aj mne, niečo aj nie, lebo som občas pokazil. Tak ma niekedy aj zahnali. Hlavne vnútro treba vybierať opatrne,“ spomína si pán Mičkalík z Vydrnej.
Ozvučia kadejaký krivý drúk
Milan Mičkalík prezrádza, že neskôr vyrábal aj sám. Aj teraz má pod strechou domu napchatých kopec obyčajných pokrivených driev. „Keď sa nám však dostanú do rúk, ozvučíme ich. Aj kdejaký krivý konár môže pekne spievať. Vieme mu dať zvuk. Ten je tu v doline známy,“ hovorí pán Mičkalík. Dodáva, že keď pasáci hnali kedysi ovce do vrchov a od severu fúkal vietor, ktorý ťahal dole dolinou, zvuk trúby sa niesol niekoľko kilometrov ďaleko.
Dorozumievali sa trúbami
Miroslav Štefánik vysvetľuje, že malými trombitami, pastierkymi rohmi sa zvolávali pastieri, keď odchádzali pásť ovce na bačoviská. Aj gazdom sa tak dávalo vedieť, aby chystali ovce. Na Jura sa zvyčajne zberali a bývali na bačovoch až do Demetra. Celé leto vo vrchoch mimo dediny. Dvakrát do týždňa sa išlo s vozom pre syry a žinčicu. „Aj keď zháňali zase naspäť, dávali vedieť trúbením, že už idú domov. Trúby využívali aj pri rôznych vinšovačkách,“ dodáva pán Štefánik.
Trochu iné to bolo na salaši. „Tu mali trombity, bačovské trúby. Boli veľké. Po kopcoch pásli jednotlivé rodiny a mali aj určených trombitášov. Trúbili rôzne signály, ktoré navzájom poznali. Valasi sa vedeli podľa nich napríklad dohodnúť, kedy sa majú stretnúť, či aké nebezpečenstvo hrozí,“ vysvetľuje Štefánik. Mali vlastne svoju špeciálnu bačovskú morzeovku.
Trúbieval aj raňajšiu a večernú
Na jedného starého trombitáša, ktorého volali deti dedko Fúrik, si z mladých čias pamätá aj Mária Štefániková. Trúbieval na Lazoch v Potoku. „Mával službu aj keď boli horká. Dával pozor, aby sa niečo nechytilo, keď mali zbožie suché. Vedel ľudí cez trombitu varovať,“ prezradila pani Mária. Pán Fúrik mal údajne trombitu dlhú až sedem metrov a trúbieval ňou ešte v 50. rokoch raňajšiu a večernú. Vždy ráno o siedmej dal jednu melódiu a večer o siedmej inú, každý deň to isté.
Špecifické a návrh
Trombita má teda v Púchovskej doline tradíciu. Výrobcov bolo dosť. Partia chlapov z folklórnej skupiny Javorník hovorí, že trombity majú aj inde na Slovensku, ale v Púchovskej doline je to špecifické. „Nie je historicky dokázané, kde má trombita pôvod. My máme zmapovanú históriu od 40. až 50. rokov, keď bolo ešte trombity na pasienkoch počuť. Trombita je rozšírená aj inde na Slovensku, veľký rozmach je teraz napríklad na Kysuciach. My však chceme na ne nielen hrať, ale naďalej trombity aj vyrábať. Sú aj pokračovatelia mladšieho vydania,“ hovorí Jaroslav Kubánik.
Dodáva, že ako sa hovorí – Našu históriu zachovaj nám, Pane, tak o to sa oni snažia. „Verím, že sa trombita zapíše do dedičstva a nezahynie,“ hovorí pán Kubánik. Práve on pozháňal všetky podklady, aby mohla partia chlapov, trombitášov z folklórnej skupiny Javorník z Lúk, podať návrh na jej zápis do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Aby mohli podať návrh na zápis, zozbierať museli aj veľa materiálov. Vpredu Jaroslav Kubánik, vzadu Miro Štefánik. (zdroj: BERKO)Každý má svoju trúbu
Keď niekde prídu trombitáši z Lúk, hneď je veselo. Veď aj oni sami sú veselí. S trúbami už veľa aj pocestovali. „Niečo zatrúbime, do toho aj zaspievame. Chodíme vystupovať po celom Slovensku. Naše trombity sú robené na kolene. Každá je celkom iná. Ladí sa už pri výrobe len podľa ucha. Ak neladí, urezať. Keď sa však prepískne, už to musí ísť do inej duriny,“ vysvetľuje Pavol Špalek z Mestečka.
Dodáva, že každý trombitáš má v Javorníku svoj pastierky roh aj trombitu. „Nesmieme si ich povymieňať, nehrali by sme potom čisto,“ dodáva.
Ako keď praskne bičom
Igor Dundek, rodák z Lúk, ktorý teraz býva v Púchove, je najmladší z trombitášov. K rohom a trombitám som sa dostal asi pred pätnástimi rokmi. „Trombita je signálny nástroj, jej hlas je veľmi silný, tón nezvyčajný, špecifický. Páči sa mi. Aj ľudí to hneď zaujme. Keď zahráte, každý spozornie, ako keď prasknete bičom,“ vysvetľuje. Žartom ešte dodáva. „Keď niekam prídeme, tak kočky sa smejú, že my máme najväčšie nástroje.“
Igor si myslí, že v hre na trombitu reprezentujeme oblasť Púchovskej doliny. „Sú aj inde trombity, aj vo svete. Naše sú však každá originál. Nie sú dve rovnaké a tým je to zaujímavé. Je umenie na tom zahrať trojhlas, päťhlas. Je to hrdosť, ak to dokážete,“ dodáva.
