Pomaly nemá už kto zvoniť, človeka nahrádza technika

POVAŽIE. Ručne zvonia ešte stále v obci Hatné, tiež v časti Lysej pod Makytou, v Strelenke. Obyvatelia Strelenky však vyslovili požiadavku, aby sa dal v zvoničke namontovať elektronický systém zvonenia. O svoju zvoničku sa vzorne starajú, opravovali ju svojpomocne. V Hatnom majú aj jednu peknú tradíciu spojenú so zvonením počas veľkonočných sviatkov.

Požiadavka

Poslanec z Lysej pod Makytou Milan Bartoník hovorí, že občania Strelenky ho požiadali, aby predložil na zasadnutí zastupiteľstva požiadavku na zabezpečenie elektronického zvonenia v miestnej zvoničke. „Oznámili mi, že pani, ktorá zabezpečuje zvonenie, už nevládze, má svoje roky,“ dodáva poslanec.

Ľuďom by bolo ľúto, keby sa vytratil kolorit obce, ktorý prináša ranné, obedňajšie a večerné zvonenie či zvonenie po úmrtí. „Za výdatnej pomoci občanov sa nedávno zvonička v Strelenke tiež rekonštruovala. Na streche je teraz celkom nový drevený šindeľ. Obec zabezpečila prostriedky na materiál a ľudia si zvoničku opravili svojpomocne,“ hovorí Bartoník s tým, že na jej zachovaní vo funkčnej podobe ľuďom záleží.

Starosta obce Michal Ondrička potvrdil, že poslanec požiadavku predložil na rokovaní zastupiteľstva. „Má zistiť, čo treba urobiť a koľko by stála elektronizácia zvonice. Návrh na realizáciu potom budeme prerokovávať v zastupiteľstve. Máme však určite záujem riešiť túto požiadavku,“ hovorí Ondrička.

Potrebná bude podľa neho určite aj spolupráca s farským úradom.

Hlavne dcéra by bola rada

Zdenka Panáčková chodí v Strelenke zvoniť už 23 rokov. „Odvtedy, čo mi zomrel muž. Chodievala som kedysi aj ráno o siedmej, ale už nechodím, už len na obed a večer o siedmej. Zvoním, aj keď niekto zomrie. To vždy ráno a večer. Nie je to až taký problém,“ hovorí pani Zdenka s tým, že by ešte možno aj vydržala.

Zastarie sa však dcéra Marcela. „Bolo by to veru dobré, keby sa zvonilo inak. Mama už ani nepočuje. Nohy ju tiež bolia, ťažko prejde,“ hovorí dcéra. Teta sa však priznáva, že jej veru bude za zvonením aj ľúto. „Rada to robím,“ hovorí. Pochádza od Přerova, na Slovensko sa vydala. Aj u nich bola zvonica, dobre si pamätá z detských čias. Zvonenie vraj ku koloritu obce patrí.

Zvonenie inde

Jednu zvonicu v kaplnke majú v Lysej pod Makytou aj v časti Dešnej, ale tam už je prerobená na elektronické zvonenie a ešte jednu na Beňadíne, ale tu už sa nezvoní.

Je ťažké niekoho nájsť

V Hatnom majú zvonicu priamo pred obecným úradom v centre. Zvon je však aj v kaplnke nad obcou. Aj tu sa zvykne zvoniť pri rôznych obradoch. „Máme tu ešte, našťastie, človeka, ktorý chodí zvoniť. Mali by sme sa však porozprávať, že by niekoho zaškolil. Aj zvonenie má svoju techniku, treba to vedieť tak, aby sa to ešte niekoho naučil,“ hovorí starostka obce Iveta Žilovcová.

V obciach majú väčšinou už elektronické zvonenie. Ak sa niekde zvoní ešte ručne, je to vzácnosť. „Myslím, že je stále ťažšie nájsť človeka, ktorý by to robil. Mladí nejavia záujem, nepovažujú to za potrebné,“ hovorí Žilovcová.

V Hatnom chodí zvoniť pán Seko. (zdroj: BERKO)

Rozdiel je pri mužovi a žene

Jozef Seko zvoní tiež už takmer dvadsať rokov. Keby boli v dedine na túto činnosť traja, teraz je na sám. Všetko sa vraj musel od starších najprv naučiť. „Chodil som kedysi zatŕhať, pomáhať, tak som sa učil od iných,“ dodáva.

Dnes už zvonia v dedine len zomretým. „Ráno okolo ôsmej hodiny, a potom o tretej poobede,“ vysvetľuje pán Seko. Rozdiel je vraj aj v tom, keď sa po smrti zvoní žene a mužovi. „Ak je to žena, zatrhnem pri zvonení dvakrát, a potom ostanem stáť, keď zomrie muž, zatrhnem trikrát,“ vysvetľuje pán Seko.

Pekná tradícia

Počas dňa sa v Hatnom už nezvoní. Zachovala sa však jedna veľkonočná tradícia. S veľkonočným trojdním, teda Zeleným štvrtkom, Veľkým piatkom a Bielou sobotou sa spája viacero tradícií. Jednou z nich je aj viazanie zvonov. Na znak toho, že Ježiš Kristus trpel a umrel, zvony nezvonili, zviazali ich. Nahrádzali ich rapkáče. S prvým zaznením zvonov, po ich rozviazaní pri spievaní sa spájalo umývanie a kúpanie v potokoch a studničkách. Tento zvyk sa zachoval aj v Hatnom. „Veru u nás zvykneme zvoniť na veľkonočné sviatky, keď sa treba ísť umývať. O dvanástej hodine. Kedysi to bolo tak, že všetci bežali na potok a tam sa umývali. Zvoní sa stále, ale je veru už málo ľudí, ktorí sa idú umyť,“ hovorí pán Seko.

Zvonenie má v rodine Sekových tradíciu. „Moj tatko, narodil sa kedysi v roku 1905, robil nočného hlásnika,“ vysvetľuje. Jeho tiež prosiť nemuseli, rád išiel zvoniť. Len už by vraj mal hľadať náhradu, aby nástupcu všetko naučil.

V Dohňanoch a Pružine

Tri zvonice majú aj v Dohňanoch. „Sú priamo v obci, a aj v miestnych častiach Mostište a Zbora. Mám pocit, že v evanjelickej zvonici v Dohňanoch sa ešte minulý rok zvonilo ručne. Po rekonštrukcii už je elektronický zvonček. Rovnako aj v zvonici v Mostišti už pomáha elektronika,“ hovorí starosta Dohnian Milan Panáček. V Zbore majú kostolík a tu zvonia podľa starostu stále ručne.

Niekoľko zvoníc majú aj v Pružine. „Zvonica na Chmelisku a Priedhorí je už elektrifikovaná. Máme ešte jednu v Briestenom, ale tú nemôžeme elektrifikovať, ide totiž o kultúrnu pamiatku,“ “ vysvetľuje starosta Pružiny Michal Ušiak. Zvoní sa stále ručne, majú na to človeka. Zvon znie však už len pri úmrtiach.

V ostatných dvoch zvoniciach po tom, čo zomreli ľudia, ktorí vykonávali túto činnosť, by zvony stíchli, keby nedali zvonice elektrifikovať.