POVAŽSKÁ BYSTRICA. Žijeme rýchlo, zabúdame často na ľudí okolo seba, budujeme zbytočné nepreniknuteľné múry odmeranosti, nepochopenia. Úsmevy v uliciach vidieť len málo, o objatiach už ani nehovoriac. Práve tie, a boli ich stovky, rozdávali minulý týždeň aj v uliciach Považskej Bystrice dobrovoľníci, hugeri. A odrazu mali ľudia k sebe akosi bližšie, ulice boli krajšie. Prvý ročník sa vydaril, tak hádam prídu objatia aj o rok.
Láska sa musí rozdávať
Ľudia v uliciach mesta reagovali na dobrovoľníčky s tabuľkami, na ktorých boli nápisy: Objímeš ma? Vystískaj ma! Poď na moju hruď!
Ako sa ľudia v uliciach objímali, alebo aj nie Čítajte Našli sa aj takí, ktorí krútili hlavou a radšej ušli. Väčšina však objatie prijala.
„Je to pekné. Treba sa objímať. Láska sa musí rozdávať,“ prezradil Šimon Mikuláš, ktorý rád vyobjímal dievčatá. Pri jeho stretnutiach s ľuďmi to nie je len o podaní ruky, ale väčšinou aj objatí. „Všetky som ich vyobjímal,“ pochváli sa potom kamarátovi. Ten mu určite aj trochu závidel.
„Na desať rokov stačí,“ povedal po vyobjímaní mladý otec Peter Šadlák.
Veľmi rady prijali objatie dve mladé ženy. „Je to výborný nápad ako odbúrať stres medzi ľuďmi v uliciach. Príval pozitívnej energie vždy poteší,“ prezradila Mária Kučerová. „Ale chlapov, kebyže nám dajú radšej,“ smiala sa jej kamarátka Zuzana, ktorej sa tiež ušla nádielka objatí.
Veľmi ochotne prijala objatie Oľga Francová. „Kto má rád Ježiša, má rád aj objatia a všetkých ľudí. Je to milé,“ prezradila.
Každý má inú kultúru
Podľa Lukáša Bazalu objatie, ale aj úsmev prospievajú zblíženiu ľudí. „Padá ostych, strach, nedôvera. U nás je objímanie normálne. Každý národ má však inú kultúru a niekde to nemusí byť bežné,“ povedal Lukáš s tým, že jemu objatie rozhodne nevadí. Všetky dievčatá rád vyobjímal.
Deficit
Na Juraja Daniža akosi dievčatá pozabudli. Vyobjímali len jeho kolegyňu, čo mu bolo trochu aj ľúto. „Je to veľmi milé, super. Škoda, že som sa nespamätal skôr a nepovedal im – Poď na moju hruď,“ reagoval žartom nakoniec pán Juraj.
Ulice boli krajšie, veselšie. (zdroj: DP)Povedal, že má hneď lepšiu náladu. „Určite je to lepšie, ako keď sa na seba mračíme, zazeráme. To, žiaľ, v našich uliciach vidieť častejšie. Patrili by sem skôr úsmevy, objatia,“ dodal.
Iný dopyt
Zábrany mali trochu muži, ktorí sedeli pred Priorom na lavičkách. „Nemôžeme objímať také mladé dievčence. Veď to by mohli byť moje vnučky,“ povedal za chlapov na lavičke pred Priorom šesťdesiatnik Jozef. „Keby také štyridsiatničky, to by sme brali,“ dodal jeho kamarát Štefan Matejka.
Nechali sa inšpirovať
Ľudia reagovali na ponuku objatí naozaj rôzne, väčšinou však pozitívne. Dominika Garabíková prezradila, že išlo o prvý ročník Dňa objatí v Považskej Bystrici, takže tomu zodpovedali aj reakcie. „Ľudia sa toho trochu aj báli. Boli však aj takí, čo hneď reagovali a objali nás, alebo sa nechali dokonca inšpirovať a objímali sa aj medzi sebou,“ opísala situáciu v uliciach Dominika.
Ona sama pri stretnutí s priateľmi rozlišuje. Niekomu len podá ruku, iného aj objíme či pobozká. „Závisí, aký človek to je,“ dodáva s tým, že treba rozlišovať. Nie každému totiž môže byť objímanie príjemné, čo treba rešpektovať. „Rozhodne však takto môžeme získať či dať energiu.“
Naozaj vrúcne objatia
Bolo veľa milých zážitkov a niektoré veľmi silné. „Najmilší zážitok sme mali s tetou, ktorá na nás doslova skočila a vystískala nás pevne, ako asi dnes nikto. Bolo to naozaj veľmi vrúcne. Objatie išlo naozaj z čistej lásky,“ povedala o silnom zážitku Emília Lazarová. Dcéru má vraj táto pani už dlhšie v zahraničí. Dievčatá jej ju pripomenuli a objatie od nich jej dobre padlo. Akoby objímala svoje vlastné dieťa.
Veronika Baštrnáková skonštatovala, že zo začiatku hlavne ony chodili za ľuďmi, ale po čase začali prichádzať aj okoloidúci k nim. „Väčšina objatie prijala, čo nás veľmi teší. V uliciach budeme určite aj budúci rok,“ povedala Veronika.
Najprv v Žiline, teraz aj u nás
Dievčatá boli ako hugerky (objímačky – poznámka redakcie) po dva roky v Žiline. „Teraz nám napadlo zorganizovať akciu aj u nás v meste. Ľudia to zvládajú dobre,“ zhodnotila Daniela Fileková. Dodala, že tento rok sa nezapojilo veľa hugerov, ale ak ich bude o rok viac, objavia sa možno aj v obciach. Deň objatí bol tento rok v 24, hlavne väčších mestách na Slovensku.
Strácame sociálne kontakty
Psychologička Silvia Budayová z považskobystrickej nemocnice hovorí, že čím častejšie sa objímame alebo dostávame objatia od druhých, tým viac sa zvyšuje naše sebavedomie a mienka o sebe samom. Objatie však môže podľa nej vyvolávať pozitívne, ale aj negatívne emócie. Tie prvé pociťuje človek veľmi skoro.
„Objatie začína vlastne už v maternici, keď matka dieťa nosí, takže už tu je vo vrúcnom objatí. Hneď po narodení sa dostáva do rúk matky a objatie pokračuje. Pociťuje ho väčšinou celé detstvo. Je dôležité, aby dieťa malo objatia, aby sa budovala vzťahová väzba a pocit bezpečnosti, ktorý prináša,“vysvetľuje psychologička. Každý konflikt či už v manželstve, alebo v partnerstve sa dá riešiť objatím. „Negatívne emócie, ako je zlosť, hnev, sa po ňom dostávajú do úzadia, potláčajú sa. Ide teda o jednoduchý spôsob riešenia konfliktov. Preto by dieťa malo objatia aj vidieť. V jeho živote by sa malo stať prirodzeným,“ vysvetľuje psychologička.
Silvia Budayová hovorí, že objatie spôsobuje zvýšenú tvorbu oxytocínu, hormónu šťastia. „Zvyšuje srdcovú frekvenciu, posilňuje imunitný systém pri chorobách a prináša rýchlejšiu regeneráciu organizmu. Je to tiež afrodiziakum. Existuje aj terapia pevným objatím,“ hovorí.
Trend je v poslednej dobe podľa psychologičky na škodu taký, že viac objímame predmety okolo nás. „Strácame sociálne kontakty, veľa vecí sa rieši cez správy v mobile či na internete, teda všetko sprostredkované nejakým nosičom. Stráca sa túžba vidieť človeka. Chceme o druhom vedieť všetko, ale nemusíme ho fyzicky vidieť. Toto je dosť smutné, ak nie tragické. Niečo nie je v poriadku,“ konštatuje Budayová.
Nie pre každého však môže byť objatie pozitívom. „Sú ľudia, ktorí nemajú radi blízky kontakt s inými a objatie môže byť negatívnym spúšťačom alebo nepríjemnou situáciou, keď sa zasahuje do ich intímnej zóny. Nedá sa povedať, že by títo ľudia nemali radi iných, ale dotýkanie sa je pre nich nepríjemné,“ vysvetľuje Budayová. Aj toto sa však dá odbúrať. „Dôležité však je, aby chcel človek na zmene pracovať.“
