LYSÁ POD MAKYTOU. Anna Gabková by študovala rada aj v mladosti. Absolútne to však neprichádzalo do úvahy. Jednak nebolo peňazí, a potom bola vojna. Jej rodina sa ťažko pretĺkala životom, ako veľmi mladá už musela zarábať. Teraz si možno splnila sen.
Radšej motyku ako varechu
Anna Gabková miluje prírodu, kvety, svoju záhradu. „Kvietky, zelenina, stromy, to je moje. Varechu dám bár komu, ja si radšej vezmem motyku,“ usmieva sa pani Anna a ochotne nám ukazuje svoj študentský index aj diplom. „Mama nerada varí. Preto sme všetci takí biedni,“ dodáva syn Ján žartom. Je, mimochodom, poriadny kus chlapa.
Pred pár dňami babička promovala na univerzite tretieho veku. Skončila Univerzitu tretieho veku na Vysokej škole DTI v Dubnici nad Váhom, odbor záhradníctvo. Ako dievča bývala v Tomášove na južnom Slovensku, pomáhala na gazdovstve svojej kamarátky a veľa sa už tu naučila. Ďalej sa potom venovala záhrade a sadu aj neskôr. „Mala som len tých osem ľudových, tak preto som aspoň teraz išla, aby som čosi mala,“ zdôvodňuje pani Anna, prečo sa dala na štúdium.
Anna Gabková po promóciách. (zdroj: )Ojedinelý prípad
Dcéra dodáva, že babka jednoducho jeden stupeň preskočila, a ako jediná na Slovensku mala výnimku. „Odpustili jej maturitu vzhľadom na jej vek, veď už mala 88 rokov, keď začala študovať na univerzite. Chcela vedieť čosi nové, celý život po tom túžila. Najskôr chcela ísť len ako pozorovateľ. Nemyslela si, že bude chodiť do školy. Tak ju to však chytilo, že začala nakoniec riadne študovať,“ hovorí dcéra Daniela Vašková.
Teta sa stala doslova maskotom ročníka. Z Lysej pod Makytou chodili ešte štyri ženy, o dosť mladšie. Začala chodiť aj jej dcéra Hanka, tá však vlani zomrela. Babička tak možno neštudovala len za seba.
Veľmi poctivá študentka
Syn Ján Gabko prezrádza, že babka bola veľmi svedomitá študentka. „Všetko doma poctivo prepisovala. Jej spolužiaci to brali trošku aj ako zábavu a naša mama ich vždy hrešila: „Čo ste prišli na diskusiu alebo do školy?“ opakuje jej slová. A aj pán profesor sa na promóciách priznal, že prednášky s ňou boli krásne. Keď mu vraj aj niečo vypadlo alebo mu došiel dych, mala naštudované, doplnila ho a hovorila aj za neho.
Keď sa bolo treba učiť, za babičkou sa zavreli dvere a poctivo sedávala nad knižkami aj poznámkami. „Ako by to bolo, keby som sa neučila. Keby sa ma spýtal na skúške, aké posypy majú aký účinok, niečo o zelenine, jahodách, o všetkom, nechcela som ostať v hanbe,“ hovorí teta.
Každý semester písali aj semestrálnu prácu. „Prvú napísala v rukách, a potom mi hovorí – Dones z roboty ten čerep,“ smeje sa dcéra. Mama mala na mysli počítač. Babka prikyvuje, že ani IT technika jej nie je veru cudzia. „Trošku to ovládam, sem-tam do neho mrknem,“ usmieva sa.
O jahodách
Stará pani počúvala na prednáškach naozaj pozorne. Keď sa pýtame, či ju niečo naozaj veľmi prekvapilo, prichádza pohotová odpoveď. „Napríklad jahody. To zelené, čo je v končekoch na jahodách, keď sú ešte neni celkom zrelé, veľmi dobre pôsobí na zrak. Naučí sa človek veru všeličo,“ prezrádza teta.
Urazila sa, že jej vykali
Do školy cestovali vždy autom, celá partia. Na cestu sa skladali. Boli by vraj možno zobrali aj stopárov. „No, ale nezmestili by sa,“ smeje sa babka. Hneď aj pridáva. „Teraz to vypnite, poviem vám o tom frajerovi.“ A tak sa reč stočí k niečomu inému ako škole. Z rozprávania starej ženy je cítiť, že vždy brala život s humorom.
Po škole išli študentky z Lysej vždy na kávičku. „A ostatní spolužiaci? Jáj. To sme boli jak rodina. To sa nedá ani vysvetliť,“ usmieva sa potmehúdsky babka. Najprv jej vykali, ona však zaprotestovala. „Akože mi vykáte, však sme všetci študenti. A tí si predsa tykajú.“
Poznámky v škole si robila deväťdesiatročná žena tiež sama. Stíhala, musela vraj, nechcela zostať v hanbe. „Keď som škaredo popísala, prepisovala som doma. Robila aj všetky písomky, radšej však mala ústne skúšanie, lebo tam sa dá vyrozprávať. Mávali aj praktické cvičenia v teréne.
„Rada som bola, že som školu skončila. Moc som tam omladla,“ usmieva sa Anna Gabková.
Veľmi aktívna
Doma ešte stará pani aj koberce utká, krížovky lúšti, stará sa o záhradu, stále musí mať nejakú činnosť. Syn hovorí, že babka sa čuduje, ak sa niekto z nich sťažuje na boľavé kríže. „Ja to nepoznám, hádam ma boleli, len keď som bola tehotná,“ dodáva.
Čiperná tetuška celý život túžila po poznaní, chcela študovať, ale nemohla. „A za čo. Nebolo peňazí, dušička,“ reaguje. Do školy pritom chodila rada, možnosť študovať však nemala. Tak si aspoň na staré kolená splnila svoj sen.
Pohľad geriatra a psychológa
Lekárka, geriatrička Ľubica Želízková hovorí, že v prípade pani Gabkovej treba dať naozaj klobúk dole. „Je to naozaj ojedinelý prípad. V takomto veku univerzitu nenavštevuje určite veľa študentov. Musela byť celý život veľmi aktívna, pohyblivá. Táto čipernosť jej asi zostane do konca života,“ hovorí lekárka. Dodáva, že podobných ľudí je málo. „Mali by sme si z nej brať príklad, snažiť sa byť čo najviac činní, po duševnej a fyzickej stránke. Musí mať veľa chuti a elánu, jednoducho si táto pani nepripúšťa svoj vek a to je veľmi dobré,“ dodáva lekárka.
Psychologička Silvia Budayová hovorí zase o krásnom príklade, ako dokáže človek hľadať svoje vlastné zdroje. „Môžeme ešte uvažovať aj nad tým, že keď začala študovať s dcérou, mala pocit, že sa nesmie vzdať a dotiahnuť to do konca aj kvôli nej,“ vysvetľuje psychologička.
Jednoznačne však hovorí, že každý máme v sebe nejaké vnútorné zdroje, ktoré treba aktivovať v kritických situáciách. „Toto bol možno jej sen, ktorý si vysnívala, a aj to ju podržalo. Starý človek podľa psychologičky často, hlavne keď príde o blízku osobu, stratí zmysel o všetko. „Deti vyleteli z hniezda, prišli o partnera a zmysel života sa stráca. Vtedy musia nájsť v sebe silu, uvedomiť si, že život pokračuje, a aby dokázali fungovať. Život totiž ide ďalej, len si starí ľudia nevedia predstaviť, ako budú v ňom reálne fungovať,“ vysvetľuje psychologička.
