PAPRADNO. V obci sa začiatkom leta koná už pravidelne festival V srdci Javorníkvo, ktorý mapuje folklórne tradície. Tento rok na ňom folklórna skupina Podžiaran oslavovala 35. výročie svojej existencie. Uvádzali tiež do života zaujímavú publikáciu Ottitá potitá, kde sú znotované papradnianske piesne, história skupiny aj niekoľko príbehov o mátohách.
Bačovy
Lenka Jandušíková, vedúca skupiny Podžiaran, hovorí, že už minulý rok začali dávať festival V srdci Javorníkvo do nejakej témy. Vtedy sa zamerali na Jána. „U nás sa veľmi Jánske ohne nepálili, skôr na Dzura. Na Jána žili ľudia na bačovoch. Začali sme preto životom na bačovoch a ďalej sa to nesie v tomto duchu,“ vysvetľuje Lenka.
Piesne, história a mátohy
K pobytu na bačovoch ďaleko v horách patria aj typické ťahavé piesne a rozprávanie tajomných príbehov po večeroch. „Božka Bašová, naša dvorná choreografka, nadškrtla, aby sme tento rok pripravili na festival niečo s mátohami, lebo je to vďačná téma. V Papradne rozprávali starí ľudia veru príbehy o všelijakých. Pripomíname si tiež výročie folklórnej skupiny, tak sme sa snažili zakomponovať do programu aj to,“ vysvetľuje vedúca skupiny Jandušíková. Dodáva, že Podžiaran má veľmi dobrú spoluprácu s obcou aj Považským osvetovým strediskom a myšlienka získala aj podporu Fondu na podporu umenia. Rozmýšľali, čo zmysluplné zo získaných peňazí urobiť. „Zistili sme, že nemáme nikde zaznamenanú našu históriu, ani papradnianske piesne. Keď sa ich snažím aj ja získať, podarí sa mi nájsť v knihách tak do desať, ale nikde nie sú znotované,“ hovorí Lenka.
V novej knižke je veľa z miestnych tradícií. (zdroj: DP)Našťastie žijú ešte starí ľudia, ktorí vedia zaspievať všelijaké piesne. „Viem ich znotovať, tak som si povedala, že aby sa zachovali pre budúce generácie, postupne to budem robiť,“ hovorí Jandušíková. A tak na festivale uvádzali do života knihu Ottitá potitá s 35 piesňami z Papradna. Ich počet kopíruje vlastne číslicu výročia, ktoré oslavuje Podžiaran.
Pomenovanie aj z čarovnej vetičky
Spevník spojili aj s vydaním povedačiek o mátohách. „Názov Ottitá potitá naznačuje spojenie dvoch vecí. Jednak folklórna skupina Podžiaran funguje ottitá potitá, teda od 1982 až podnes nepretržite, a potom je v názve ukryté aj niečo z čarovnej vetičky mátohy z Papradna,“ vysvetľuje Lenka Jandušíková.
Ide o Nočňje právo. Sú to štyria chlapi, ktorí musia po smrti nosiť po dedine ťažký železný stôl. „Naprávajú krivdy, ktoré napáchali počas svojho života, lebo zle vymerali pozemky. Museli tiež hraničné kamene, medzáky, pekne po smrti popresúvať. Nuž, a všeličo pri tom hovorili, aj Ottitá potitá. Tým oznamovali, odkiaľ pokiaľ mala správne siahať roľa,“ prezrádza Lenka Jandušíková.
Dodáva, že presne takto jej to rozprával aj známy zberateľ povestí Štefan Meliš a staršia členka Podžiaranu Karolína Kopúniková. „Papradňani by mohli povedať, že veď u nás sa povie, Occeľ poceľ, ale keď už spomíname mátohy, tak sme to takto vymysleli.“
Iné strašidlá a tradície
V knižke sú aj iné strašidlá ako bľabnota, uvejčence či prilíhačka. Spolu šestnásť mátoh. Väčšina z nich mala robotu v noci, nájdu sa však aj nejaké denné. „Pán Meliš aj naše babky mi neporozprávali len o tom, ako to vyzeralo, čo to robilo, ale aj ako sa pred tým chrániť,“ hovorí Lenka. Pred mátohou Nočňje právo sa vraj bolo treba schovať do vozovej koľaje, kadiaľ chodili káry alebo do „ mesačnéj cjeňe“. Potom vás štyria chlapi nezbadali. „Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé počúvať rozprávanie ľudí, ale pri prepisovaní, čo bolo často neskoro večer, som sa veru aj bála,“ smeje sa vedúca Podžiaranu.
Prilíhačku, ktorá chodila v noci ľudí dusiť, treba odbiť zaklínadlom – Prídzi ráno, dám ci chsoli. Čo je to chsol, to už vraj nikto s určitosťou nevie. Niektoré mátohy sa spájajú so smrťou. V súvislosti s tým vedúca Podžiaranu spomína, že starí ľudia si pamätajú, ako sa v dedine po úmrtí zvonilo. Boli vraj rozdiely. „Inak zvonilo bohatým a chudobným. Keď zomrel boháč, znelo to vraj ťahavo a akoby niekto hovoril – mal gazda pole, role, dom, ale keď chudák, znelo to celkom inak, akoby niekto chvatne vyrapotal – trhan, škuban, trhan, škuban,“ reprodukuje rozprávanie starších ľudí Jandušíková. V knižke je zachovaných veľa starých príbehov.
Viachlasné notovanie
Pesničky sú ťahavé, znotované viachlasne, aby ľudia vedeli, ako sa dvojhlas, či trojhlas tvorí. Jednohlas býva väčšinou predspev, čo pripadne vždy na najlepšieho speváka. Ostatní sa potom pridajú. „Niektoré z piesní, ktoré sú v knižke, vyšli aj na jednom z cédečiek, ktoré skupina vydala. Nie však všetky. „Musíme sa však postupne postarať, aby sa znotované piesne naspievali. Noty sú jedna vec, ale keď človek pieseň počuje, je to čosi iné, skôr sa ju naučí správne zahrať či zaspievať,“ vysvetľuje Lenka.
Prekvapenie pripravia Podžiaranci určite aj na Ondrejovské hody v zime 2. decembra. Spolu s obcou získali podporu v projekte Nápad pre folklór, tak sa ľudia, priaznivci folklóru a tradícií majú opäť na čo tešiť.
