PRUŽINA. V Priedhorí, čo je časť obce, stavajú na Jána vatru vysokú ako dom. Ide o dlhoročnú tradíciu, stavba sa každý rok vyšplhá vyššie. Partia mladých chlapov, ktorá sa pri stavbe zíde, je tiež tradičná.
Tradícia
Tradičnú vatru, ktorú stavajú na Jána v Priedhorí, volajú miestni vojaneko. Prečo takýto názov, už nevie nikto vysvetliť. Tradícia sa však uchováva. A to vďaka hŕstke mladých mužov, ktorí sa každý rok na stavanie odhodlajú. Z roka na rok rastie dielo do väčšej výšky.
Brvná treba najprv naťahať z lesa, chlapi berú kalamitné, očistiť, narezať na potrebnú dĺžku, starostlivo ukladať a zakresávať. Použiť nesmú jediný klinec.
Traja bratia
Michal Buday hovorí, že ide o dlhoročnú tradíciu. „Sme traja bratia a máme vatru na starosti. Narodení sme po roku, takže mama to mala ťažké,“ usmieva sa Michal.
Vysvetľuje, že hore na pagode, ktorá rýchlo pred našimi očami rástla, je Peter a vzadu s pílou Jano. Michal pripúšťa, že vatra je vždy ako malý dom alebo výšková budova. „Nemerali sme ju presne nikdy. Počítame to len na šiatre, teda stupne, o ktoré ju z roka na rok zväčšujeme. Minulý rok ich bolo štyridsať. Uvidíme, pokiaľ sa nám to podarí teraz,“ povedal pri stavbe Michal. Nakoniec mala asi jedenásť metrov.
Stavanie tohtoročného vojaneka. (zdroj: DP)Po drevo chodia chlapi dosť ďaleko. Využívajú len kalamitné. „Drevo ide aj do vnútra stavby, treba ho dosť. Medzery medzi šiatrami vyplníme ešte suchým raždím a konármi, aby vatra dobre chytila,“ vysvetlil Michal.
Rodinu zatiaľ nemá, tak má vraj na takéto somariny čas. Keď chlapi vatru stavajú, aj sa niekto zastaví, prihovorí. Tých, čo sa ponúknu, že pomôžu, je však málo.
Ján Buday vysvetľuje, že už otcovia či dedovia stavali vojaneko. „Samozrejme, za mlada. Lebo stavanie je vyslovene pre mladých chlapov. Už aj my sme dosť starí, chcelo by to partiu omladiť,“ hovorí Jano. Ak vraj bude mať syna, čo najskôr ho zasvätí do tajomstva výstavby, aby mal kto pokračovať. Má 25 rokov, tak to možno bude už čoskoro.
Pri otázke či bývajú aj problémy, sa mladík usmeje a skonštatuje sebaisto. „Keď sa spolu my spojíme, to musí ísť.“
Vojaneko sa stavia bez jediného klinca. Stavba drží pohromade vďaka zárezom, ktoré sa robia pílou aj sekerou a chlapi ich postavia ako skladačku. Po prehorení musia trámy padať dovnútra, aby nikoho neohrozovali. Spodné brvná boli poriadne klátiská, chlapi ich ukladali ručne. Pri tých, čo boli ešte trochu čerstvé, pomohol stroj.
Keď už majú chlapi drevo na kope, sú taký perfektne zohraný tím, že vojaneko postavia za dva dni, niekedy aj za jeden. „Robiť však musíme od rána do večera,“ dodáva.
Najmladší
Najmladší medzi staviteľmi bol Vladimír Malatký. „Som tu teraz druhý rok. Starší ma zavolali, tak som išiel. Môj otec mi vravieval, že aj oni chodili stavať, tak som si povedal prečo nie,“ prezradil. Najväčší problém je vždy čas. „Aj teraz. V sobotu má už vatra stáť, dnes je štvrtok popoludní a ešte máme len začiatok. Dnes musíme stihnúť čo najviac,“ hovorí Vlado.
Keď sa vatra rozhorí, príde úľava. Spomienka na neľahkú prácu však zostáva. „Veru nás aj ruky bolia,“ dodáva Vlado.
Brvná treba poriadne zakresať. (zdroj: DP)Postavil ich už asi desať
Aj Ján Topor chodieva stavať každý rok. Postavil už asi desať vatier. „Väčšinou sa stretáva stabilná partia, mladší sa už veľmi nepripájajú, čo je škoda. Aj ľudia v dedine vypytujú, či vatra bude a kedy,“ hovorí Jano. Takže aj keby sa chlapom stavať nechcelo, musia. „Ale baví nás to. Potom už je paráda, keď oheň hreje a sedíte pri pivečku, porozprávate sa, je krásna noc,“ prezrádza Jano. Občas si treba aj voľno v práci zobrať, ale ani to nevadí.
Spomienky
Ján Janiga je už dôchodca, bývalý starosta. Teší ho, že mladí muži udržiavajú tradíciu.„Pamätám si od malého dieťaťa, že v pružinskom chotári odjakživa horeli na Jána vatry. Volajú sa u nás vojaneko, v Čičmanoch majú vojanko. Dvadsať rokov dozadu horievalo zo päť menších ohníkov, ale niekoľko rokov horia už len dve či jeden, zato poriadne veľké,“ vracia sa do minulosti Janiga.
Vatra má aj magickú symboliku. Vďaka nej má zhorieť všetko zlo a chotár dediny má zostať čistý, od zla chránený. „Ja už mám sedemdesiat a pamätám si, ako sa tu ohne pálili, takže tradícia to je určite stará. Menšie ohne, ktoré sa kedysi robili, horeli tak dve-tri hodiny, tento vydrží celú noc. Aj starosta obce a urbár vyjde mladým v ústrety, stoly poskytnú z pizzérie. Po zapálení je aj pivko a guľáš. Inak to robia chalani za Pán Boh zaplať,“ dodáva Janiga.
Čomu verili naši predkovia
Etnologička Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici Petronela Rágulová hovorí, že Jánske ohne súvisia s obradmi letného slnovratu.
„Naši predkovia, keď ešte nemali kresťanskú vieru, verili, že sú úzko spojení s prírodou. Niekoľko dní pred Jánom je letný slnovrat, kedy má slnko najväčšiu intenzitu, a potom jeho moc slabne. Kvôli tomu, čo sa dialo v prírode, mali rôzne rituály. Pálievali sa ohne,“ vysvetľuje Rágulová. Mohli to byť klasické ohníky, väčšie vatry ale pálievali aj kolesá. Tie zvykli spúšťať dole svahom. „Ľudia verili, že oheň zničí zlo a ochráni chotár dediny.“
Veľký význam sa tiež pripisoval vode. „Konkrétne svätojánskej rose, lebo ide o akúsi panenskú formu vody, ktorá vzniká v prírode. Po rose chodili bosí. Ľudia tiež verili, že bylinky mali počas svätojánskej noci najväčšiu liečivú silu,“ hovorí etnologička. Známa je aj legenda o svätojánskom venčeku. „Pomôcť mal dievčine určiť, za koho a kde sa vydá. Mal byť zbieraný z deviatich bylín za rosy na svätého Jána,“ opisuje iný magický úkon Rágulová.
O pol noci na Jána sa tiež chodili mladé ženy kúpať do potoka nahé, aby boli krásne a páčili sa chlapcom, mužom. V tento deň pripisovali naši predkovia veľký význam erotickej láske. „Počas dní letného slnovratu sa ľudia správali promiskuitne, čím chceli podporiť plodnosť zeme. Nebolo to žiadúce. Práve pre toto cirkev neskôr pálenie vatier aj zakazovala,“ vysvetľuje Rágulová.
