Dvadsaťštyriročný Peter Polník je známejší skôr ako futbalista, ale už niekoľko rokov sa aktívne venuje boxu. Napriek tomu, že nemá na konte množstvo duelov, dosiahol nedávno úspech na európskej scéne.
Záujem delíš medzi dva športy, prečo práve futbal a box?
- S futbalom som začínal v Dolnej Marikovej ako deväťročný, prešiel som všetkými kategóriami až do mužov. Okrem toho som pôsobil aj v žiackom a dorasteneckom tíme Pov. Bystrice. Potom si ma všimli v Brvništi, kde som chvíľu hrával, ale potom dostal prednosť box. Na futbal som však nezanevrel, ak budem mať čas rád chalanom v Dolnej Marikovej pomôžem, no na futbalové tréningy času nebude. Boxerské začiatky boli v šestnástich, kedy som v Považskej Bystrici skúšal thajský box. Keď som prišiel do Dubnice, oslovil ma klasický box, ktorý je olympijským športom a už som pri ňom ostal. Ako šport sa mi páči, dávam mu prednosť pred inými formami boxu či bojovými športami. Počas štúdia na vysokej škole som si dal pauzu a od vlaňajška sa mu opäť venujem naplno.
Box na Slovensku sa borí s problémami, ako sa Ti darí zvládať prípravu a všetko okolo?
- Niekoľko rokov sa pripravujem v Považskej Bystrici v Piahan gyme u Jozefa Piačka, ktorý mi dal veľmi veľa. Trénujem aj v Ilave, kde je partia okolo bývalého reprezentačného trénera Dušana Bučka a ďalším mojím tréningovým miestom je Diamond club v Žiline, kde trénuje Daniel Popluhár. napriek trom tréningovým miestam boxujem za bratislavský tím BC Ružinov 821, kde sú okrem mňa ja borci z Dubnice Zábojník či Dolinaj alebo Michalec z Púchova. Výhodou je, že nie som v kontakte stále s tými istými borcami. Je dobré, keď sú sparringpartneri silnejší či ťažší, pretože tak sa môžem posúvať vyššie.
Akými štatistikami z ringu sa môžeš pochváliť?
- Prvý duel som absolvoval po polroku trénovania a prehral som. Medzi juniormi až do odchodu na vysokú školu ma zdolali iba dvaja súperi, okrem spomínanej prehre pri debute ma zdolal môj súčasný spolubojovník Zábojník. On už vtedy boxoval šesť rokov, kým ja iba niekoľko mesiacov. Vyhral som osemnásť duelov, dvakrát k. o. Po návrate medzi povrazy som v tomto roku vyhral šesť duelov a dva prehral. Súťažím za Ružinov v českej extralige, kde sme medzi desiatkou domácich klubov jediní zahraniční a skončili sme na piatom mieste. Okrem extraligy som boxoval aj v druhej lige, ale to nie je dlhodobá súťaž. Občas boxujem na galavečeroch, kde sa výsledky do štatistík nerátajú.
Nedávno si dosiahol veľký medzinárodný úspech.
V Kline pri Námestove sa už po sezóne konal jeden zo štyroch najväčších európskych turnajov po ME či otvorených ME pod názvom Tretí Slovakia boxing cup. Súťaž sa koná každoročne a vždy má názov podľa štátu, kde sa koná. Slovákov bolo minimum, no aj tak účasť bola veľká, štartovalo viac ako tristo borcov z dvadsiatich krajín. V mojej kategórii do 64 kg sme boli ôsmi a počas štyroch dní najlepších čakali tri duely. Začal som vo štvrťfinále proti Poliakovi, ktorého som bez väčších problémov zdolal 5:0. V semifinále ma čakal Nemec, ktorého som videl boxovať. Mal som z neho rešpekt, vyzeral veľmi dobre. Napriek tomu so ho zdolal 4:1 a dostal som sa do finále, čím som si zaistil svoju prvú medailu. Paradoxne som bol nakoniec z Európanov najlepší, lebo mojím súperom bol boxer zo Srí Lanky. Bol to fyzicky veľmi dobre pripravený borec, ktorý mal výhodu, lebo v semifinále lekári nepustili jeho súpera do ringu pre zranenie. Kvalitu potvrdil, no prehral som s ním 2:3 a spokojný som bol nielen ja, ale aj tréner Bučko. Na to, že som sa špeciálne nepripravoval, aj vďaka príprave s Jozefom Piačkom sa úspech dostavil. O niekoľko dní som dostal pozvánku zo Srí Lanky, čo je však veľmi ďaleko a radosť mi urobilo aj pozvanie na najväčší galavečer boxu na Slovensku, kde sa môžem ešte viac zviditeľniť.
K športu patrí životospráva. Nemáš s ňou problémy?
Pretože sa pohybujem medzi kategóriami do 64 a 69 kg, nie je to jednoduché. Častejšie som v ľahšej kategórii, takže niekedy sa pred zápasom stane, že musím za týždeň zhodiť tri-štyri kilá. Dá sa to, upravím stravu, jem tvaroh, mozzarelu, lenže potom to poznať na sile. Cítim sa silnejší vo vyššej kategórii. Mojím cieľom je presadiť sa do 64 kg, tak schudnem a budem si udržiavať hmotnosť, čo bude rozumnejšie. Snažím sa žiť zdravo, čas delím medzi prácu, tréningy, oddych a zápasy, takže na hlúposti niet času. Trénujem denne dvakrát, hneď po práci a potom ešte večer.
Aké máš ciele na Slovensku?
Chcel by som štartovať premiérovo na majstrovstvách Slovenska, ktoré sa budú konať v decembri v Nitre. Priznám sa, hoci možno to znie príliš smelo, no v kategórii do 64 kg chcem zvíťaziť. Stať sa môže všetko, pretože veľkú úlohu hrá žreb. Vlani na šampionáte v ťažkej hmotnosti sa už v prvom kole stretli najväčší favoriti, na čo doplatil môj kolega Michalec. Rád by som sa v budúcnosti dostal na ME a práve v kategórii do 64 kg vidím možnosť, pretože dlhodobo v nej Slovensko nemá borca, ktorý by sa presadil aj vonku. Je to beh na dlhú trať, pretože ani úspechy doma neznamenajú automaticky nomináciu do slovenského dresu, o čom by mohol hovoriť Považskobystričan Džanaj. Napriek tomu, že zdolal nitrianskeho Strniska, v reprezentácii bol práve jeho súper...
Vieš si predstaviť, že by si sa živil boxom profesionálne?
Zatiaľ jediným, čo to dokázal, je Kid Kovács. Bez výborného promotéra to možné nie je. Aj mne by sa ľahšie dýchalo s pomocou sponzora. Niektorí ako Zábojník, poškuľujú po profi kariére, ale to nie je môj prípad. Boxer má životnosť približne do tridsiatky, preto dávam radšej prednosť istému zamestnaniu. Možno by sa dalo niečo zarobiť, ale na dlhodobé zabezpečenie to nestačí. Prilepšením je účasť na galavečeroch. Je to veľká show, s hudbou, svetlami a počas večera diváci vidia aj pätnásť duelov. Jeden z nich ma onedlho čaká v Trnave. Aj keď budem bojovať v kategórii do 75 kg, je to jedna z možností, ako si trochu finančne prilepšiť. Keď si zoberiem, čo všetko do boxu investujem a čo sa mi podarilo získať, som mierne v mínuse. Chcem ešte zopár rokov boxovať a presadiť sa do reprezentácie. JOZEF ŠPROCHA
