PAPRADNO. Pri rozprávaní ženičiek, starších členiek folklórnej skupiny Podžiaran, čas uteká ako voda. Odrazu ste na bačovoch, počujete „výskaňje“ a ťahavý spev, ktorý sa nesie po kopcoch, vidíte svietiť obrovské vatry, napríklad na „Modľacíňe, Brusném či Mačjarovéj“. So zatajeným dychom počúvate rozprávanie o úvejčencoch, čarovaní s „kobyľjú mätú“ či venčekmi. Ženy si ešte dobre pamätajú, ako to bolo kedysi krásne, keď sa ľudia veľa stretávali, spievali, spolu sa zabávali. Ich spomienky sú aj studňou, z ktorej čerpajú mladí, ktorí chytili do rúk zachovávanie tradícií v obci.
Zbierali z deviatich krtincov, deviatich medzí
Karolína Kopúniková a Pavlína Abíková sú členkami folklórnej skupiny Podžiaran už asi 15 rokov. Jej mladá vedúca Lenka Jandušíková hovorí, že keby nemali babky, ťažko by im bolo zostavovať pásma, spievať staré pesničky. Počúvať tieto ženičky je zážitok. Rýchlo vám pred očami ožíva minulý život.
V lete napríklad žili ľudia mimo dediny, chodilo sa do hôr, na bačovy. „My sme bačúvaľi hore v Brusném. Kedz bolo Jána, poodbavovaľi sme šetko a dohodly sa potom z dzjevčaskámi, že idzeme až na maríkovský chotár. Z dzevjacích krcín sme braly zeľiny áj z dzevjacích medzí,“ spomína si na zber byliniek Pavlína Abíková. Potom išli späť výskajúc a spievajúc. „Odjagživa som bola za tým spjevaňím,“ konštatuje teta.
O zázračnom opasku z bylín
Staršie dievčence si na Jána tiež budúcich mužov chceli pričarovať. „Nabraly si kobyľjéj mäty a opásaly si hu kolo seba, kedz už išly spac,“ hovorí pani Abíková. Ktorý mládenec sa im v sne zjavil, aby opasok z byliniek rozviazal, toho si mali vziať za muža.
Piesne z bačovov
Spev patril podľa Karolíny Kopúnikovej k životu, bola to jeho samozrejmá súčasť. „Hore po bačovoch, tam sa spjevalo. Či to bolo na poľi, doma, či sa kolýsalo dzecisko, či to bolo dze.“ Nebolo rádií, gramofónov a kadečoho iného, hudbu si museli ľudia robiť sami.
Folklórna skupina Podžiaran oslavovala okrúhle výročie. Spomienky starších členov sú vzácnym zdrojom pre zachovávanie tradícií. (zdroj: BERKO)Vatry a prečo skončil venček v záchode
Teta Karolína si tiež zaspomína na Jána. „Takú vatru sme spraviľi, moseľi sme mac áj rebrík,“ hovorí. Teraz vraj robia len ohníky. Na náprotivnej strane kopca, kde chodila pásať ich rodina, boli bačovy Modlatín, Brusné, Mačiarová. „Šetky ty ohňe sme vidzeľi,“ dodáva teta „Karoľka“. A vraj poriadne zďaleka. Ľudia sa predbiehali, kto bude mať najväčší. Každý pálil. „Bárs bola áj iná robota, vatry sa moseľi nachystac. Chodzily sme áj na zeľiny,“ vracia sa do mladých čias teta Karolína. Z kvetov vili dievčatá vence, aby mohli veštiť. „Strechy boly drevené. Vence sme na ňe vyhadzovaly a na keréj šjare sa ci zastavil, za toľko rokvo si sa mala vydac,“ vysvetľuje teta karolína. Ona hodila raz, aj druhý a nezachytil sa. „Tak som ho šmarila na záchod, a ból pokoj. Uš som bola napajedzená,“ smeje sa teta.
Tato, nápady a ako sa ľudia stretávali
Všelijaké zvyky si teta „Karoľka“ pamätá aj vďaka tomu, že jej otec, ako sama hovorí, vymýšľal pre dcéry somariny. Spomína si napríklad, ako si pred odchodom na „ucjereň“, teda omšu na Štedrý deň, dávali aj so sestrou do okna poháriky, aby si vyveštili, či sa vydajú, tiež pre tento účel hádzali „strevicu“. Aj kľučky sa „mädzily“, aby sa nejaký súci mládenec nachytal.
Spomienky žien z detstva a mladých čias sú teraz zdrojom pre zostavovanie pásiem a knižiek folklórnej skupiny Podžiaran. „Kedysi sa áj perje drápalo, vľna čechrala, pradlo sa na kolovratoch áj na vreceňe. Bolo veru veždy roboty. Ľudzja sa poschodziľi. O bubáčencoch sa rosprávälo a šeľjaké zážitky “ vysvetľuje teta Karolína.
O pesničkách
Teta Karolína hovorí, že doma mali kozy, kravy, ovce, roboty bolo dosť. Spievalo sa pri nej, aj po nej. „Já som mala sestru staršju o päc rokvo a spolu sme spjevávaly. Vona prvý hlas, já druhý,“ dozvedáme sa. Keď bolo okolo kráv večer všetko porobené, sadli si pred maštaľou na lavičku a nôtili dokedy sa im chcelo. „Dzjevky, chojce uš spac, ráno mosíce stávac,“ vyháňal ich často tato do postele. Mama ich veru ráno zavčasu budievala. Keď boli staršie, prišli aj druhé dievčence, kde bývali a už ich bolo na spev a zábavu viac. Pýtame sa, či bolo veselo. „Beda, že či,“ reaguje pohotovo teta „Karoľka“ a v očiach jej zasvietia plamienky.
Už sa tak nenesie
Aj otec tety Karolíny vedel pekne spievať. Najobľúbenejšiu mal „Štyri koňe ve dvore“. Najviacej spieval v hore, chodila s ním aj dcéra. „Aš sa to tak ňeslo,“ hovorí teta. Keď vraj na bačove nedávno zavýskala, už sa nenesie. „Ty stromy, to šetko je také zahlušené. Uš sa aňi ňeoplací hadám v hore výskac,“ zdôveruje sa.
Držia sa aj deti
Pavlínka Abíková sa učila spievať hlavne od sestry a sesterníc. „My ináč a zaséj indze inakšju nvotu maľi,“ vysvetľuje a v každej rodine vraj boli odlišnosti. Veď bačovy boli dosť ďaleko od seba, tak si každý urobil trochu po svojom. Aj ona má všelijaké obľúbené. Napríklad Sedaj na voz, srdénko moje, čo je svadobná. „A vjeme šeľjaké, práda. Ľenže kedz sa nám uš jakosi ty hlasy ňešikujú, uš sa moc ňestretáváme,“ hovorí pani Abíková.
Majú svoj vek a tiež zdravotné problémy. Obe však teší, že tradície udržiavajú aj mladí. „Som rada, že sa držja áj dzeci, máme áj Podžiaranček. Šak moje pravnučky tam chodzja dve,“ prezrádza pani Pavlínka s tým, že ich naučila veľa pesničiek.
Pre detskú skupinu
Pani Abíková si rada zaspomína aj na hry z detstva. Takéto spomienky sú zase zdrojom pre detskú folklórnu skupinu. „My sme ňemaly panny, my sme maly ľen paňacká z handriska. Samy sme si hých robily. Aľebo na voze, čo sa vozilo seno, sme sa vedzeľi hrávac. Áj na biča, kolo, kolo mlýnské, idze Pešek dokola a také šeľjaké hry,“ loví teta v pamäti.
Keď prišli zo školy, dali im „naškrobac kýbeľ zemákvo“ alebo išli s husami na pole. Pred večerou sa mohli ešte hrať. „Pomätám si na ľipu, dze sme uvjazaľi hore na konár duhý štranek, a tak sme sa kolýsaľi,“ hovorí teta. V zime sa zase na „stoľcoch“ či drevách vozievali. A bolo podľa nej dobre, keď sa ľudia poschádzali zabavili, zaspievali si. „A čiľ? Aňi ňeprídú,“ konštatuje.
Pavol Máček je z Marikovej. Pesničky z Papradna si však zamiloval. (zdroj: ARCHÍV PODŽIARANU)Vyviedol jej a zľakla sa
Dospelí deti občas aj postrašili. V Papradne mali všelijaké mátohy. „U nás chodzila priľíhačka. Kedysi jeden spával na povaľe. A už že to išlo hore schodyma a fuflalo to. On héj pédá – Ľen poj, ľen poj. Šak já ci vyvedzem čosi. A kedz to prišlo hore, áj hu chycil, a to ňejdzem vravic, dze a čo héj urobil,“ opisuje príhodu s prilíhačkou teta Pavlínka. A mátoha vraj chlapovi odpovedala – Teda ták, teda ták, taktos mi urobil. A račjéj ušla.
Tete sa zdá, že tomu asi neveríme a tak pridáva. Tvrdí, že aj ju mátoha kedysi strašila. „Ňemvohla som si poradzic. To ci sadne tuto na prsy, aňi sa ňepohňeš,“ vysvetľuje ukazujúc. Po čase to akosi prestalo. Na Troch kráľov sa však proti mátohe v domoch robili opatrenia. „Očjaralo sa grjedú kolo posceľe, aby to ňeprišlo,“ hovorí teta s tým, že všeličo veru kedysi bývalo.
Odkliala ho
Bývali aj úvejčence. „To boly dzeci, keré zemrely ňepokrscené. Kedz sa ňjekedy babe narodzilo dzecko, tak ho áj zadávila aľebo dala preč. A bárdze ho zahrabala. No a vono tam potom úvejkalo, plakalo. Bolo ho počuc bárkedy, áj cez obed, to bolo jedno,“ hovorí teta Karolína. Jej stryná vraj išla raz so svojou malou do „Rokycja, na Cmu“, čo je časť obce. A počuli tam plakať úvejča. Až sa vraj zachádzalo. Naľakala sa a bežala rýchlo preč.
Neskôr tam išla iná žena a úvejča sa zase začalo ozývať. Chvíľu počúvala, nezľakla sa však a len povedala. „Meňe Occa i Syna i Ducha Svätého, jak si chlapec, budz Adam, jak si dzjevča, budz Éva,“ opisuje príhodu s mátohou teta Karolína. Úvejča potom vraj už nikto nepočul. „Ľebo ho vyslobodzila, okrscila,“ vysvetľuje.
Tety narozprávali toho ešte oveľa viac. Stačilo by aj na knihu. Pri príležitosti okrúhleho výročia folklórnej skupiny vydali v Papradne aj tú, s pesničkami Podžiaranu, rozprávaním o mátohách a rôznymi spomienkami na minulosť. Zdrojom bolo aj spomínanie starších členiek súboru.
Poznámka red.: Priama reč je písaná v papradňanskom nárečí.
Veru neľutuje
Svojské čaro majú papradnianske pesničky aj pre Pavla Máčeka. Patrí k najstarším členom folklórnej skupiny Podžiaran. Hoci pochádza z Marikovej, pesničky z dediny, kde sa priženil, veľmi rád spieva. Má aj svoju obľúbenú – Hory papradňanské. „Papradňani si z Marikovcov odjakživa uťahovali a zase naopak. Taká rivalita medzi obcami je normálna vec. V Podžiarane ma však prijali veľmi dobre a som tu už roky,“ hovorí pán Máček.Pesnička je k životu podľa neho dôležitá, robí ho veselším, krajším. „Doma si nezvyknem spievať, ale v partii si veľmi rád zaspievam. Aj v Podžiarane, pokiaľ ma budú potrebovať, dovtedy chodiť budem,“ hovorí starý pán s tým, že udržiavanie tradícií pomaly spelo k zániku, keď starší odchádzali a dlho sa súbor akosi nedopĺňal o mladých.„Poznám v Papradne veľa dobrých spevákov, aj si zanôtia, ale nemajú záujem vystupovať verejne. Dlhšie sa akosi k nám starším nikto nepridával. Až vďaka terajšej vedúcej sa to nejako rozbehlo, venuje sa tomu dobre. Veľmi sa teším na každú skúšku“ hovorí Pavol Máček, ktorý okrem spevu aj zahrá na heligónku.Je vekovo najstarší a najdlhšie účinkujúci člen. Pred vyše tridsiatimi rokmi ho nahovoril na spievanie vo folklórnej skupine kamarát a spolupracovník a veru neľutuje.
Je vraj dobré, že majú Podžiaran
Ľudia v Papradne sú radi, že folklór u nich žije. „Vždy prídem, ak niečo organizujú,“ hovorí Anna Hrebičíková. Jej kamarátka Marta Balušíková hneď aj vymenúva, čo všetko folkloristi pripravujú. „Je to vždy pekné. Stále sa čosi deje.“Eva Marošová, za slobodna Bačíková, je presvedčená, že je dobré, ak v obciach fungujú folklórne skupiny. „Udržiavajú sa tak miestne tradície, na ktoré sa ľahko zabudne. Mám rada folklór a bez nich by tu bolo smutnejšie. U nás sa toho chopili aj mladší ľudia, čo je veľmi dobré,“ myslí si Eva. Ak sa jej dá, chodí vraj na všetky akcie, ktoré folkloristi organizujú.Michal Bulík už býva v Považskej Bystrici. V Papradne má však korene a chalupárči tu. „Je pekné, že sa folklór tak rozmohol,“ hovorí. Kedysi to vraj bolo striedmejšie a vďaka folklórnej skupine obec žije. „Keď som bol mladý, nebavili ma ľudové pesničky. Ale čím som starší, tým viac ma to k nim ťahá,“ dodáva ešte.Tradície treba zachovať aj podľa Jozefa Hanajíka. „Je dobré, že máme Podžiaran. Ja konkrétne najradšej chodím na stretnutie heligónkarov, ale aj inde. Doma si aj ja zahrám rád, ale pred obecenstvo nechodím, len by som im to kazel,“ zažartuje.
