POVAŽIE. Ak túžite po relaxe v prírode a bojíte sa preplnených turistických chodníkov v známych lokalitách, vybrať by ste sa mali do okolia Považskej Bystrice, Púchova či Ilavy. Je tu množstvo zaujímavých miest, ktoré poznačila tajomná história, nezvyčajné príbehy ľudí aj prírodné rarity.
Navyše, príroda je ešte dosť divoká, nepoznačená natoľko činnosťou človeka.
Dolina plná príbehov
Pri návšteve Marikovskej doliny si ľahko zvolíte cieľ zaujímavého výletu, už keď vystúpite na niektorej z autobusových zastávok. Ožili totiž starými príbehmi. Nachádzajú sa tu zaujímavo graficky aj textovo spracované tabule, ktoré upozorňujú na miesta opradené zaujímavými príbehmi.
Marikovská dolina má krásnu prírodu, je to divoký, doteraz nie veľmi dotknutý kraj. Taká je aj jeho história. Ukrýva sa aj v povestiach, dofarbená, samozrejme, veľkou dávkou fantázie. Majú však určite čo povedať o zvykoch, túžbach, živote miestnych ľudí.
Nad Prosným je napríklad kopec Nadávec a na ňom zase skala s puklinou. Je to vraj dávno zabudnutý vchod do jaskyne. Dobre je, že sa nedá otvoriť. Skončili v ňom vraj totiž zbojníci, ktorí narušili kedysi dávno pokojný a pekný život obyvateľov dediny, keď sa tu usadili a začali kradnúť a vystrájať aj iné zbojstvá. Zbojníkom sa dostalo spravodlivého trestu, zmizli naveky, a tak je to vraj dobre. Len občas sa ešte stáva na kopci niečo zvláštne. O jeho tajomstve sa ľudia môžu dočítať práve z veľkej kovovej tabule na zastávke.
Jedna z tabúľ na zastávkach v Marikovskej doline. (zdroj: DP)Zaujmú určite aj miestne názvy v Dolnej Marikovej. Napríklad Besné. „Často sa s tým stretávam, keď sem príde niekto na návštevu, že názov Besné ho zaujme,“ usmieva sa starosta.
Dodáva, že pomenovanie sa viaže asi k prírodným živlom. „V tejto časti sa v minulosti počasie bláznilo, besnilo. Veľa pršalo. Hole neboli zalesnené, nemalo čo zadržiavať vodu, a potom išlo viac vody do potoka naraz. Aj ten sa potom besnil, robil škody,“ hovorí starosta s tým, že s povodňami bojujú v tejto lokalite dodnes.
Aj do Besného pozýva jedna z tabúľ na zastávke, ktorá je už nainštalovaná. Je o odvážnej a rovnako divokej grófke, ktorá chodila po miestnych horách, užívala si krásu marikovskej prírody a podľa nej zostal aj miestny názov Gáborka.
S iniciatívou vytvorenia tabúľ v celej doline prišlo občianske združenie Spektrum SZ, ktorého predsedom je Štefan Žilovec.
Tajomná starobylá história
V doline nad Prosným sa nachádzajú aj nedávno vytvorené náučné chodníky. Dovedú vás na miesta so starobylou, tajomnou históriou. Na Uhliskách, prírodnom amfiteátri, ktorý sa pred vami otvorí v závere jedného z nich, sa odohrávali kedysi dávno dokonca magické obrady. Na obetisku Uhliská robili podrobnejší výskum aj archeológovia. Bola tu aj veľká obetná jama. Našli sa pozostatky spálených ľudských mŕtvol. Patrili najmenej piatim dospelým mužským jedincom.
Analýza upozornila na zvláštny fakt, že medzi nájdenými zlomkami kostí sa vôbec nenachádzali časti tvárových kostí, stavce, články prstov a hlavice kĺbov dlhých kostí, ktoré typicky nachádzame na pohrebiskách spopolnených ľudí. „Ľudské obete boli ukladané na obetnú hranicu iba neúplné, uplatňoval sa istý výber častí tela,“ hovorí archeológ Karol Pieta.
Na obetisko starobylej kultúry upozorňuje aj tabuľa. Na miesto sa dostanete z obce Prosné po označenom chodníku. (zdroj: BERKO)V odbornej štúdii z roku 1980 podrobne doktor Pieta popísal podobné keltské rituály doložené v iných krajinách, ale i u nás. Prítomnosť ľudských lýtkových kostí v obetnej jame v Uhliskách pripomína existenciu čaší z lebiek, ktoré sú doložené u Keltov podľa písomných prameňov. Tento zvyk nepochybne súvisel s kultom sťatých hláv a nebol iba dôkazom statočnosti a uskutočnenej pomsty. „Mal aj magický význam v zmysle preberania vlastností usmrteného prostredníctvom jeho lebky, sídla duševných síl,“ vysvetľuje Pieta.
Z nálezov v Prosnom je zrejmé, že aj tu sa ľudské obete nespaľovali celé, ale iba časti z nich sa po predchádzajúcom usmrtení a roz-štvrtení dostali na obetnú hranicu. S veľkou pravdepodobnosťou sa tu odohrávali magické obrady.
Karol Pieta tiež uvádza, že so zreteľom na chýbajúce zvyšky nie je vylúčený ani rituálny kanibalizmus, ktorý u Keltov spomínajú Plinius aj Pausanias. Pieta robil rozsiahle výskumy aj na Liptovskej Mare, kde preskúmal asi sedem sídlisk. Aj tu je obetisko s dvomi šachtami, kde boli nájdené kostry mladých žien alebo dievčat vo veku 18 až 20 rokov, ktoré obetovali.
Zaujímavú lokalitu, o ktorej chyrovali príbehy o zlatých pokladoch, opisuje táto tabuľa, ktorú nájde návštevník na chodníku. (zdroj: BERKO)Jedným z miest, ktorým vedie chodník, je aj lokalita Zlatý kôň, kde bol v minulosti keltský hrádok. Jeho objaviteľom je Štefan Meliš.
Vŕšku od pradávna venovali ľudia pozornosť. Údajne išlo pôvodne o holú skalu, ktorá neskoršie zarástla bukovou horou. K zaujímavému miestu sa viažu aj povesti. Sú o zlatých pokladoch. „Možno ľudí viedlo k rozprávaniu aj pomenovanie. Dokonca, keď tu kedysi pásavali kravy bratia Šmulíkovci, našli v sedle zlatú mincu. Bolo na nej vraj viditeľné Z, čo mohol byť štylizovaný keltský kôň. Predali ju do Považskej Bystrice zlatníkovi. Takže čosi pravdy bolo aj na tých rozprávaniach o zlatých pokladoch,“ hovorí Štefan Meliš, známy zberateľ povestí z Považia.
Krása na strmom kopci, aj v dedine
Po chodníku sa dostanete aj na najvyšší bod nad Prosným – Žeravicu. Tu sa nachádza umelecké dielo s inou tematikou, ako je starobylá keltská kultúra. Ide o sochu madony s dieťaťom. V diele je ukrytý príbeh zabudnutého klátu. „Počas zimy prebehla ťažba dubov. Na rúbanisku medzi odpadovými pníkmi a konármi zostal zabudnutý klát. Jeho osud bol takmer istý. Buď ho niekto zužitkuje, poštiepe a spáli, alebo tu zostane hniť. To sa však nestalo,“ hovorí Štefan Žilovec, ktorý bol iniciátorom vytvorenia náučných chodníkov. Drevo sa dostalo do šikovných rúk rezbára Vladimíra Ragulu. Za niekoľko týždňov z neho spravil nádhernú sochu. Ochotní občania Prosného ju osadili na Žeravici. „Tak sa klát, ktorý mal zostať zabudnutý, vrátil naspäť do lesov, kde rástol sto rokov. V tieni košatých bukov matka pozerá do doliny a skrášľuje náučný chodník,“ hovorí Žilovec. Po výstupe, keď sa škriabete strmším brehom vás prítomnosť tejto krásy na nečakanom mieste určite poteší.
A ak nie ste stavaný na dlhšie prechádzky v lesoch, a tie marikovské sú, mimochodom, tiež vychýrenou lokalitou pre zber húb, krásu môžete obdivovať aj v samotnej obci Dolná Mariková. Pred kostolom majú totiž nádherný vyrezávaný betlehem. Jeho sochy sú v životnej veľkosti a autorom je sochár, ktorý vyrezal aj sochu na Žeravici. Samozrejme, zaujímavých zákutí je v Marikovskej doline viac. Takže stačí prísť. No a jedno určite nehrozí. Hordy turistov, ktoré by vás vyrušovali pri pokojnom oddychu v prírode.
Na vzácnu archeologickú lokalitu nad skalnými vrátami v Belušských Slatinách upozorňuzje aj táto tabuľa. (zdroj: BERKO)Skalné vráta a ich história
Podivuhodné miesto starobylej kultúry nájdete aj na skalnom brale Hradište za Belušskými Slatinami. Ide o vzácnu historickú pamiatku, sídlo kultúr z viacerých období. Lokalita strmého skalného masívu v Prvých mojtínskych vrátach je už na prvý pohľad mimoriadne zaujímavým prírodným úkazom. Vstúpite tu do zvláštneho, magického sveta. Narazíte aj na hŕbu kamenia. Uložené je až podivuhodne pravidelne. Ide o zvyšky valu hrádku, ktorý na brale stál.
Kamene sú poukladané do valu. (zdroj: DP)Medzi miestnymi obyvateľmi koluje už oddávna aj povesť o hrade v Belušských Slatinách, ktorý sa prepadol pod zem. V lokalite, ktorá sa týči nad Slatinským potokom, sú významné archeologické náleziská.
„Jedna je hrádok s valovým opevnením, dve sú výšinné neopevnené sídliská. Eviduje sa tu osídlenie od eneolitu až po novovek. Ťažisko bolo v dobe laténskej,“ vysvetľuje Barbora Brodňanská z Krajského pamiatkového úradu Trenčín. Doba laténska sa nazýva aj mladšou dobou železnou, kedy rozhodujúcim etnikom boli na Slovensku Kelti. Podľa Brodnianskej je nálezisko neďaleko Belušských Slatín významné už aj preto, že ide o lokalitu, kde sa vystriedali, čo sa týka osídlenia, viaceré kultúry.
Po výlete sa môžete zastaviť v obci, pri liečivom prameni. Kedysi tu boli aj známe kúpele, kde sa liečili reumatické a kožné choroby. Dnes sú prázdne. Pripomínajú ich len minerálne pramene a hotely či vilky. Teplé pramene využívali v minulosti domáci najmä ako močidlá na konope, liečili si v nich i kožné choroby.
Odborne sa na ne zameral v 18. storočí lekár a veterinár Pavol Adámi, rodák z Beluše, ktorý neskôr pôsobil vo Viedni a v Krakove. Zistil, že tamojšia voda obsahuje veľké množstvo kysličníka uhličitého, sírovodík, soli alkalických kovov, alkalické zeminy a v prameni na ľavej strane okrem toho aj Glauberovu soľ a trochu železa. Voda pomáha napríklad pri liečení kostí, kĺbov, svalov, kožných chorôb. Jej pitie napríklad pri zažívacích ťažkostiach.
Po druhej svetovej vojne začali kúpele upadať. Pramene v obci však stále sú, liečivou vodou sa môžete osviežiť, aj si ju nabrať.
Pozoruhodné bralo
Zaujímavým miestom pre návštevu, ktoré je rovnako spojené aj so starobylou kultúrou, je Púchovská skala, bralo nad mestom Púchov. Podľa nálezov z tejto lokality neskôr nazvali jednu z najvýznamnejších kultúr včasnej doby dejinnej na území Slovenska – Púchovská kultúra. O jej preskúmanie sa zaslúžil barón Emil Friedrich Johanes Hoenning O'Carroll, pôvodom nemecký amatérsky archeológ, ktorý sa v 19. storočí usadil na Slovensku. Skala má strategickú polohu, bralo, alebo skôr to, čo z neho zostalo po ťažbe, sa totiž týči nad sútokom Váhu a Bielej vody. Táto poloha, ktorá poskytovala výhľad do ďaleka na dôležité komunikačné tepny, bola dôvodom jej pradávneho osídlenia. Lokalita určite stojí za pozornosť a treba ju navštíviť.
Zaujímavých miest je na Považí, v okolí Považskej Bystrice, Púchova či Ilavy určite viac. Stačí len prísť a objavovať.
