HATNÉ/HORNÁ MARIKOVÁ. Obyvatelia Hatného, ktorí bývajú v lokalite neďaleko cintorína a kaplnky, majú diviakov už rovno pri chalupe. Problémy sú aj na poliach, kde nechodia len divé svine, ale aj vysoká a iná zver. Ničí úrodu.
Poľovník hovorí, že skryt, teda zarastené pozemky plné kríčia, stromov a trávy, kde je zver dobre ukrytá, sa posúva stále viac do dedín. Tak sa zver dostáva bez problémov blízko k ľuďom.
Obyvatelia tohto domu v Hatnom mavajú diviakov na dvore. V húštinách nad ich chalupou majú cestičky a tunely. Je to kúsok od hlavnej cesty, cintorína a oddychovej zóny v obci. (zdroj: BERKO)Rovno na dvore
Petronela Rágulová býva aj s rodinou v blízkosti Hatňanskej skaly. Je to dosť frekventované miesto, neďaleko je postavená cez cestu aj nová oddychová zóna, vedie tu aj cesta na cintorín. „Pravidelne vo večerných hodinách okolo pol siedmej či siedmej sa začínajú schádzať v blízkosti domov diviaky. Funí to tam, niekedy aj zápach cítiť, počuť ich chodiť,“ hovorí mladá žena.
Niektorí ľudia sa s nimi už aj stretli, prekvapenie zažil aj jej manžel. „Diviaka videl na dvore kúsok za domom, keď si išiel zapáliť cigaretu,“ hovorí Rágulová.
Je to trochu čudné
Pozemok nemajú ešte oplotený a v susedstve toho ich sú zanedbané parcely plné krovia a vysokej trávy. „Majú tu už vychodené cestičky s tunelmi. Je to rodinka, stará s malými prasiatkami. Snažila som sa upozorniť ľudí aj cez sociálne siete, aby si dávali pozor. Hlavne starší ľudia, ktorí chodia na cintorín a deti,“ hovorí mladá žena. Ona sa bojí a deti radšej večer von nepúšťa. Mladej žene je trochu čudné, čo sa tento rok deje. „Zver sa doteraz objavovala hlavne v zime. To sa dá ešte pochopiť, keď je dlhšie sneh, že hľadajú, ako by sa ľahko dostali k potrave, a tak sa odvážia ísť až k domom. Ale teraz sú už aj v lete blízko,“ dodáva.
Veľká „návštevnosť“ aj na poli
Na pole chodí zver zase vo veľkom na úrodu, ktorú ľuďom ničí. Posťažovala sa nám pani na bicykli, ktorú sme zastihli pred obecným úradom. Najprv nechcela hovoriť, nakoniec však povedala, že ich to neteší.
Problémy vraj nemajú len oni v Hatnom, ale aj ľudia v iných dedinách doliny. Ak majú vraj ohradenú parcelu elektrickým ohradníkom, je od zveri chránená. Keď tam nie je, príde všeličo. „Diviaky chodia vyrývať zemiaky. Niekde už veru vyorávať nemusíme. Len keby ich aj doniesli,“ zažartovala aj trochu. Odváži sa aj vysoká zver či dokonca zajac, ktorý im vyhrýzol fazuľu.
Na roľu sa pani chodiť nebojí. „Však len v noci to behá,“ zdôvodňuje. Jeleňov vraj už aj videla, prasce nie. Ľudia si pomáhajú, ako sa dá. Ak nemajú ohradník, pália vraj pneumatiky alebo handry namočené v niečom aromatickom, dokonca vešajú na ploty či strašiakov v pančuchách ľudské vlasy. Na chvíľu to možno pomôže, potom si zvieratá zvyknú na novoty a chodia zase.
Aké sú príčiny podľa poľovníka
Miroslav Hamar, starosta Hornej Marikovej, ktorý je aj poľovník, priznáva, že zver sa aj u nich odváži bližšie do dediny. Odstrel však nie je jediným riešením.
Zarastené plochy
„Kedysi bol lesný porast, teda skryt, kde sa zver smelo pohybuje, ďalej od dedín. Viac sa kosilo, páslo. Ľudia však prestali obrábať, lesný porast sa tlačí hlbšie do obcí,“ vysvetľuje Hamar, kde je problém.Poľovníci majú podľa neho stanovený plán lovu, ktorý im určuje okresný úrad a minulý rok ho konkrétne v ich poľovnom združení navýšili o tridsať percent. „Naplnili sme ho. Videli sme totiž, že bolo veľa bukvíc, diviaci mali pašu, potom sa aj počty novonarodených malých diviakov zvýšili. Preto aj vyšší počet odstrelov. Ale nemôžeme všetko vystrieľať,“ hovorí.Veľkým problémom sú zanedbané pozemky. „Ak je hustý porast blízko domov a zver nájde útočisko 20 možno 30 metrov za plotom, nečudo, že sa objaví aj pri chalupách,“ tvrdí.
Starostlivosť o pozemky
Vlastník je podľa Hamara povinný starať sa o pozemky, ale väčšinou to tak nie je. Upozorňuje ešte na jednu vec, a síce, že u nich má zanedbané pozemky paradoxne z 30 percent štát, lebo sú v Slovenskom pozemkovom fonde. „Ten absolútne nerieši, že treba niečo kosiť, udržiavať. Keď si takto štát cez fond drží majetky, nie je o ne postarané. Nikto nepôjde predsa robiť na cudzie. Ide o byrokratickú mašinériu, s ktorou sa nedá pohnúť, pozemky sú zakonzervované,“ vysvetľuje Hamar.
Aby nebolo viac škody
Čo sa týka odstrelu, treba tiež postupovať s rozumom. Mohol by totiž niekedy spôsobiť ešte väčšie problémy. „Diviaci majú svoj cyklus. Keď je koniec novembra alebo v decembri nastane rujenie a koncom februára alebo začiatkom marca diviačica vrhne mladé. Ak je dobrý rok, prežijú. Matka ich vodí celé leto,“ hovorí o živote diviakov v skratke Hamar.Dodáva, že ak stará diviačica žije, je zárukou určitého poriadku. „Nedovolí, aby sa jej dcéry začali už na jeseň páriť. Takže množenie je ako tak pod kontrolou. Keby ju však niekto zastrelil,sú ohrozené mladé, ale zároveň, ak dcéry nemajú dohľad a párili by sa s kancami, populácia by rástla,“ vysvetľuje Hamar s tým, že množstvo diviakov by potom ešte rástlo.
Dodáva, že žiadny súdny poľovník tak nestrelí po matke, ak vidí, že má pri sebe drobizg, ale nikto nebude strieľať ani po päť kilogramovom mláďati.Jednoznačne treba znižovať plochy skrytu. „Keď sa hospodárilo, bolo ich na katastri 20 percent a na hektár sa držal nejaký primeraný počet kusov. Keď sa prestalo hospodáriť, plocha skrytu v obci narástla, je možno 70 percent. Tak narastá aj počet zveri,“ dodáva poľovník. Keď prišiel do poľovníckeho združenia, strieľali napríklad pri diviačej zveri 20 kusov, teraz strelia sto a stále je to možno málo.
