Slovenská výprava sa mohla pochváliť jedenástimi medailami, z ktorých sa o takmer dve tretiny postarali Dubničania. Najstarší člen výpravy Vincent Bašista získal tri zlaté a dve strieborné medaily, najmladší Jiří Koukal ml., ktorý v súčasnosti preteká za Duklu Banská Bystrica, získal zlato v hode bremenom a striebro v hode kladivom.
Po návrate z Dánska sme sa stretli s najúspešnejším Slovákom Vincentom Bašistom.
Ako ste sa dostali k veteránskym pretekom?
V roku 1963 som prišiel do Dubnice pôvodne ako cyklista z východného Slovenska, no keďže som lepšie behal ako bicykloval, stal som s atlétom na stredné trate. Kariéra vo vtedajšom druholigovom Spartaku trvala do roku 1967, kedy som si na pretekoch v Pardubiciach natiahol achilovku, čo ma dlho trápilo. V Bratislave počas štúdií na vysokej škole som nenašiel veľa pochopenia, aby som tam pokračoval v kariére, tak som sa vrátil do Dubnice. Už nie ako atlét, športoval som všestranne, beh, lyžovanie, bicykel. Začal som sa venovať funkcionárčeniu a organizovaniu podujatí, v Spartaku som v osemdesiatych rokoch pôsobil desať rokov ako predseda klubu. Až po odchode do dôchodku som chcel dokázať, že ešte niečo dokážem. V roku 2006 som mal najlepšie výsledky a tak som sa začal zaujímať o veteránske súťaže, ktoré boli v tom roku v Poľsku. Nepoznal som spôsob ako sa na ne dostať, ale o rok už som prvýkrát reprezentoval Slovensko na ME v nemeckom Regensburgu. Ako neznámy bežec som prekvapil všetkých a skončil tretí a na polmaratóne sa mi podarilo získať prvú zlatú medailu.
Vediete si bežecké štatistiky, koľko medailí ste od vstupu medzi veteránov získali?
- V kategórii 65 – 69 rokov na ME to bolo päť zlatých, jedna strieborná a tri bronzové medaily. Z MS mám tri zlaté a jednu bronzovú medailu a zo svetových veteránskych hier som priviezol tri zlaté a jednu striebornú medailu. V kategórii 70 – 74 rokov mám z ME dve zlaté a dve strieborné medaily a z MS štyri zlaté medaily. Spolu to bolo 25 cenných kovov (17 – 4 – 4). Ak k tomu prirátam päť kovov z Dánska už v kategórii 75 – 79 rokov, spolu je to tridsať medailí a dvadsať titulov.
Kariéru mu takmer prekazil maturitný ťahák Čítajte Ktoré disciplíny preferujete na najvýznamnejších podujatiach?
Hlavnými sú desať a päť kilometrov, ďalej polmaratón, v začiatkoch aj maratón. Páči sa mi aj kros a medailu mám aj z tisícpäťstovky, čo nie je moja špecialita. Už to bude takmer desať rokov, čo sa mi podarilo stať sa majstrom sveta v behu do vrchu.
Po MS v Brazílii v roku 2013 ste sa takmer na štyri roky odmlčali. Čo bolo dôvodom?
Od roku 2007 do roku 2013 som s výnimkou roku 2011 získaval pravidelne úspechy. Kariéra bola prerušená v rokoch 2014 – 2016. Silno som trénoval presilil členok, zapálila päta, a achillovka. O rok operovali mi meniskus, pridala sa trombóza a tri mesiace som iba ležal. V 2016 som začal opäť trénovať, telu sa veľmi nechcelo, chýbala motivácia. V tohtoročnej zime som nabehal 500 km na bežkách a ďalšie kilometre v snehu. Nevyhli sa mi problémy s dýchaním, čím som stratil ďalšie dva mesiace prípravy. Všetko sa utriaslo a mohol som ísť do Aarhusu, aj keď s malou dušičkou.
Päť štartov ste premenili na päť medailí. Ako si na jednotlivé preteky spomínate?
Na desať kilometrov bol môj plán dosiahnúť čas pod 44 minút, pretože som vedel, aké časy na predpokladanú medailu treba zabehnúť. Aj keď som nebol dokonale aklimatizovaný, pretože v Dánsku panovalo aprílové počasie. Návrat sa vydaril, keď som zvíťazil s náskokom viac ako jedného kola časom 43:43 min.
Ďalšie zlato pribudlo v krose, ktorý sa oproti predchádzajúcim šampionátom skrátil z ôsmich na štyri kilometre. Počasie nám neprialo, pršalo, no už ráno pri rozcvičke som cítil voľnosť, čo ma napĺňalo vierou v úspech. Dôležitý bol výber obuvi, zobral som si botasky s klincami a bežalo sa mi skvele. Súperi nestačili a na druhého Nemca Stöckera som v cieli získal asi polminútový náskok.
V ten istý deň večer ma čakal beh na 1500 metrov na dráhe. Bežali sme všetci spolu, výhodou mojich najväčších konkurentov bolo, že na rozdiel odo mňa nebežali ranný kros a mali viac síl. Aj keď som zabehol tesne pod šesť minút (5:59,91 min), nemecký súper ma zdolal o dvadsať sekúnd. Na to, že túto disciplínu som netrénoval, striebri bolo dobrým výsledkom.
Štvrtý štart ma čakal v behu na 5 km. Súperom sme ušli s Francúzom Esnaultom, ktorý však stále bežal za mnou a vôbec nestriedal. V závere ukázal svoje skúsenosti, v poslednom kole zrýchlil a ušiel mi asi o tridsať metrov. Čas 21:08,82 ma potešil, lebo už som mal štvrtý kov.
Poslednou disciplínou bol polmaratón, ktorý som zvládol za 1:35:36 h. Ráno na rozcvičke som mal opäť dobrý pocit, bol som uvoľnený. Nepršalo, bolo chladnejšie. Bežalo sa ulicami, fúkal bočný vietor aj protivietor, lebo sme bežali časť trate okolo mora. Terén sa menil z asfaltového na štrkový a naopak. Držal som si svoje tempo a unikal súperom. Päť kilometrov pred cieľom som ešte zrýchlil, lebo po obrátke som videl, že mám poriadny náskok. V cieli na štadióne pred množstvom divákov som si už iba vychutnával svoje jubilejné dvadsiate zlato a celkovo tridsiatu medailu z vrcholných podujatí.
Nesie reprezentácia Slovenska aj nejaké výhody?
Okrem medailí a dobrého pocitu, som doteraz veľkú väčšinu pretekov absolvoval na vlastné náklady. Voľakedy som si privyrábal ako dôchodca a platil som si takmer všetko sám. Občas sa našli sponzori, ktorí mi pomohli. Zo zväzu som nedostal nič, dres aj slovenskú vlajku som si kúpil za vlastné. Až teraz v Dánsku sa mi prvýkrát stalo, že som mal preplatené náklady vďaka ústretovosti samosprávneho kraja. Inde vo svete si reprezentantov, aj vo veteránskom veku vážia a poskytnú im podporu, čo u nás nefunguje.
Aké sú Vaše najbližšie plány?
Prihlásený som na svetový šampionát v behu do vrchu, ktorý sa koná 2. septembra na Vršatci. Netrúfam si vysloviť nejaké prognózy, pretože človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Na pretekoch v Česku som bol najväčší favorit, no trápil som sa, a hoci som nevzdal, výsledkom bolo až piate miesto. O rok sú v Španielsku až tri šampionáty. V tejto krajine som ešte nikdy nebol, tak by som sa rád zúčastnil aspoň jedného podujatia. JOZEF ŠPROCHA
