PÚCHOV/LÚKY. Mimoriadny vlak, ťahaný parným rušňom, vypravili prvú septembrovú nedeľu z Púchova do obce Horní Lideč za hranicami pri príležitosti 80. výročia otvorenia trate. Vlak mal aj niekoľko veselých zastávok.
Mávanie a spomínanie v Strelenke
Zdena Ševelová sa prišla na lokomotívu pozrieť aj s vnúčatami a svojou svatkou Helenou Javorkovou. Vo vlaku mali príbuzných a prišli im zamávať na staničku v Strelenke, časti Lysej pod Makytou. Ide o poslednú obec na slovenskej strane, na druhej je zase Střelná. „Vozila som sa do roboty do Púchova ešte parnou lokomotívou. Jazdila pomalšie. Ale keď dobre prikladali do pece, išlo to celkom fajn,“ zaspomínala si trochu pani Zdena.
Helena Javorková prezradila, že jej otec jazdil na parnej lokomotíve, aj ich občas povozil. Robil železničiara vo Valašskom Meziříčí. „Dodnes si pamätám, aké som mala zababrané biele pančušky, keď ma zobral do lokomotívy,“ spomína si.
Dodáva ešte, že trať je pre ľudí v pohraničnej oblasti dôležitá. Väčšinou tu chodili, aj chodia, robiť na Moravu. „Neboli ani veľmi spokojní, keď sme sa rozdelili,“ dodáva.
Historický vlak odviezol cestujúcich až na Moravu Čítajte Stavba trate a vojna
Deväťdesiatročný Pavel Valko z Lúk si dobre pamätá nielen na parné lokomotívy, ale aj na stavbu trate. „Ľuďom ukrojili kus zeme kvôli výstavbe. Odobrali aj z evanjelického cintorína,“ hovorí.
Nacestoval sa veru vlakom na jednu aj druhú stranu dosť, hlavne do Valašských Klobouk.
Spomína si tiež na vojnu, keď sa Nemci pokúšali zničiť dva železničné mosty v ich obci. „Jeden železničný most je tu hore a druhý na Osmeku. Jeden len poškodili, druhý na Osmeku celý vyhodili do vzduchu a zvalili na druhú stranu, tak ako je teraz cesta pod cintorínom,“ spomína si starý pán, ktorý sa prišiel na jazdu vlaku pozrieť so synom Ľubomírom Valkom.
Jozef Dúlovec zase prezradil, že jeho dedko vozil s párom koní na voze kamene na trať. „Spomínal to často,“ dodáva.
Po doline sa valil dym, počuť bolo hlasné pískanie Čítajte Len vlak
Ivan Húževka z Lúk chodil ako chlapec cez koľaje niekoľkokrát denne. Križovala totiž jeho cestu domov na kopanice nad Lúkami. „Bývali sme v Zádieli. Parnú lokomotívu som videl každý deň. Koľko razy sa mi stalo, že išiel nákladný vlak, zostal stáť a ja som nemal ako cez koľaje prejsť. Do osobného som už nestihol nastúpiť,“ spomína si pán Húževka.
V zime zase bývalo kopec snehu a poriadne zvyklo zasypať aj trať. „Robili sa brigády, aby mohla mašina chodiť. Aj uviazli. Teraz už každý chodí najradšej autom, v každej chalupe majú aj po dve, po tri. Ja som poznal len vlak,“ konštatuje.
Dať do pohybu lokomotívu bola poriadna drina
Na cestu vlakom sa v upršanú nedeľu vybrali aj dvaja železničiari na dôchodku. Radi si zaspomínali. „Parné lokomotívy pri osobných vlakoch si už v Púchovskej doline nepamätám, len pracáky a pomocné vlaky áno,“ hovorí Michal Brnák z Hornej Breznice.
Vysvetlil, že on aj jeho kamarát sú obaja bývalí strojvedúci. Jeho kolega Bohuš Kováčik z Púchova, ale rodák z Viesky, si paru ešte celkom dobre pamätá. „Lokomotíva, ktorá nás teraz ťahá, chodila na nákladných vlakoch. Ide o najsilnejší parný rušeň. Nie najrýchlejší, ale najsilnejší,“ hovorí.
Podľa oboch bola práca na parnej lokomotíve dosť špinavá a náročná. „Náročná na údržbu aj fyzickú kondíciu,“ vysvetľuje pán Brnák s tým, že takzvaný štoker už bola modernejšia lokomotíva, ktorá mala kladenie uhlia automatické. „Ale pri starších typoch sa muselo klásť ručne, hádzať lopatou. V Lúkach je poriadny stupák, nejakých 18 promile. Tam bolo treba veru poriadne zabrať, aby to lokomotíva utiahla,“ dostávame fundovaný výklad.
Dozvedáme sa ešte, že za jednu šichtu vyhádzal chlap v parnej lokomotíve toľko uhlia, čo by stačilo pre jeden rodinný dom na celú zimu. „Zažil som to len pol roka, ale bola to poriadna drina,“ spomína si pán Kováčik.
Zostali sme na „ocas“, z jednej aj druhej strany
Vo vláčiku bolo počuť počas špeciálnej jazdy okrem slovenčiny aj češtinu, alebo skôr nárečie z Valašska.
Jiří Kurtin, starší hasič z Horního Lidča, si tiež ešte spomína na parné vlaky. Hneď nás aj poučí, čo nemáme robiť. Netreba vraj zabúdať, čo ťahá vozne. No a potom určite nebudeme vystrkovať hlavu von z okien, aby sme neskončili s očami plnými popola, čo môže byť dosť bolestivé. Karol Matocha dodáva, že je to veru tak, ale na jazdu vlakom, ťahaného parnou lokomotívou, nedá aj tak dopustiť. „Malo to svoje kúzlo,“ tvrdí.
V súvislosti s traťou, ktorá spája Slovensko s Moravou, si trochu aj povzdychne nad tým, čo sa stalo pred rokmi. „Rozdelenie nám v Střelnej veľa ublížilo,“ konštatuje. Nebolo to vraj šťastné riešenie. „Zostali sme tam tak na „ocas“,“ hovorí s tým, že to platí pre obyvateľov Strelenky z jednej a Střelnej z druhej strany.
Kedysi jazdilo vlakov rozhodne viac
Ťažké srdce na rozdelenie mala aj pani, ktorá je z Lysej pod Makytou a robila na železnici v doline do roku 2001. „Vlakov chodilo veľa, teraz je to problém. Ide ráno, na obed a večer. Vtedy len dopoludnia chodilo zo päť. Je to škoda. Minule sme brali autom jedného pána, ktorého nechal vlak v Hornom Lidči a nemal sa ako dostať do Púchova. Nič nešlo. Smutné,“ zhodnotila.
Anna Dvořáková si myslí rovnako, že rozdelenie bolo smutné. Hlavne ľuďom v pohraničí dosť ublížilo. Vnímali to oveľa citlivejšie, ako inde na Slovensku. A trpkosť zostala dodnes.
Pre zrušené vlaky môžu prísť aj o zamestnanie Čítajte Bola to romantika
Na cestu vlakom sa v upršanú nedeľu vydalo aj veľa ľudí s deťmi. Veď vo vlaku koniec-koncov neprší. Stanislav Pobežal z Hoštinej prišiel s celou rodinou. „Brali by sme aj častejšie vypravenie takéhoto vlaku ako každých desať rokov,“ povedal.
S nostalgiou si na staré časy zaspomínal Miroslav Vyhnička. „Parný vlak, jáj, to bola romantika. Nielen na pohľad, ale aj vôňa toho dymu,“ prezradil.
Na cestu sa vybral s vnučkou Leou. Dobre si pamätá jazdu parných lokomotív. „Veď už mám nejaké roky. Ale nie tu v Púchovskej doline, ale smerom na Belušu,“ dodal.
Niečo o železničnej trati
Železničnú trať, ktorá spája cez Púchovskú dolinu Slovensko s Českou republikou, budovali v rokoch 1935 až 1937. Jej vybudovanie sa postaralo o rozvoj infraštruktúry a priemyslu celej Púchovskej doliny a Hornolidečska.
Stavba trate ovplyvnila aj život v obciach. „Napríklad vyvlastňovaním pozemkov, lebo obyvatelia vtedy žili prevažne poľnohospodárstvom. Ale takisto priniesla rozvoj, pretože veľa obyvateľov Púchovskej doliny na nej pracovalo. To, čo sa vtedy za dva roky postavilo s úplne inou technikou a dá sa povedať ručne, neviem, či by sa dnes za dva roky zvládlo,“ podotkol Milan Panáček, predseda Združenia obcí Púchovskej doliny, ktoré bolo jedným z hlavných organizátorov nedeľného podujatia.
Združenie zahŕňa sedem obcí – Dohňany, Mestečko, Záriečie, Lúky, Vydrná, Lazy pod Makytou a Lysá pod Makytou. „Pokladali sme za povinnosť pripomenúť si výročie trate. Aj keď s odstupom, lebo trať otvorili v máji 1937,“ povedal Panáček.
Starosta Lúk Ján Behro hovorí, že ľudia získali vďaka trati ľahší prístup k práci. „Bola tu vysoká miera nezamestnanosti. Dostali prácu pri stavbe trate, aj pri jej neskoršom prevádzkovaní,“ vysvetľuje starosta Lúk. Dodáva, že navyše sa mohli aj za inou robotou rýchlejšie a pohodlnejšie presúvať. „Naši predkovia postavili nádherné dielo,“ konštatuje Behro.
So železničnou traťou je spätý aj jeho život. „Pred nástupom do funkcie som pracoval ako majster stavieb a tratí. Mal som na starosti práve túto trať od Púchova až po štátnu hranicu,“ prezradil. Pozná veľmi dobre každý jej kúsok, no a nielen on, lebo ich rodina je podľa neho vyslovene železničiarska.
