PAPRADNO. Aj keď sa v posledný augustový víkend roztrhlo vrece s akciami, skalní fanúšikovia agroturistiky si nenechali ujsť tradičnú súťaž, v ktorej si zmerali sily jazdci z viacerých kútov Slovenska. Súťažili v desiatich disciplínach – zajači skok, drezúra, western game, fúrik, barell race, malý parkúr, nakŕm svojho koňa, kľúčová dierka, veľký parkúr a opitý jazdec. Prispôsobené boli tak westernovému, ako i anglickému štýlu.
Pravidlá sa počas rokov nezmenili a hry boli rozdelené na dve etapy. Päť disciplín absolvovali súťažiaci v sobotu, ďalších päť v nedeľu. Vrcholom všetkého bol vysoký parkúr, na ktorý si trúflo osem jazdcov.
V tomto roku si zmeralo konskú silu 21 tátošovov. (zdroj: DV)O úroveň vyššie
Podľa vyjadrenia poroty bola v porovnaní s minulým rokom vyššia úroveň pripravenosti jazdcov. Taktiež spolupráca s koníkmi bola lepšia, čo potvrdil aj moderátor podujatia Michal Lehotský z jazdeckého klubu Pstruháre Prievidza. „Aj keď sme tu mali komplikovanejší pád so zlomeninou, jazdci disciplíny zvládli. Je na škodu, že takýchto hobby súťaží nie je z dôvodu finančnej náročnosti viac. Súťažiaci nemajú kde porovnávať sily a učiť sa od iných. Česť pani Beníkovej, že už pätnásť rokov v Papradne poriada jazdecké hry, ktoré dávno presiahli hranice re-giónu,“ uviedol Lehotský.
Dodal, že za tento dlhý čas vznikali medzi jazdcami priateľstvá a rady opustilo i zopár profesionálov.
Skalní i nováčikovia
Výkony svojej vnučky pozoroval i Branislav Lago z Veľkého Rovného, okres Žilina, ktorý bol ako sprievod na súťaži po prvý krát. Vnučka Laura, jazdiaca na Arabovi Šimonovi, má trinásť rokov. Trénuje v domácich podmienkach anglický štýl. „Som spokojný, že sa medzi ostatnými drží niekde v strede, a nie je posledná. Doma máme koníkov dvoch a jazdí aj staršia vnučka. Tá si však tento rok netrúfla. Vraj skúsi o rok,“ povedal pán Branislav.
Ešte prezradil, že vďaka vnučkám si splnil svoj detský sen.
Jazdecké hry lákajú aj divákov. (zdroj: DV)Diagnóza zvieratá
Vaneska Birošíková zo Záskalia nie je v Papradne po prvý raz. Jej mamina Žaneta potvrdila, že ich návštevy na farme sú pravidelné, nakoľko jej dcéra trpí diagnózou zvieratá. „Doma máme viacero zvieratiek. Drží ju to odmalička. Čo sa koní týka, začínali sme pri poníkovi, ale teraz je Vaneska posadnutá väčšími koňmi. V Papradne sa rada povozí i na tej najväčšej kobyle. Už teraz uvažujem, že v budúcnosti zakotvíme pri koňoch,“ povedala.
Ako sme sa však presvedčili, v predných radoch a pri jazdiarni bolo takýchto pacientov viac. Svedčili o tom rozžiarené oči a komentáre, ktoré opisovali túžbu prevziať moc nad štvornohými obrami. Sofia Šarlayová z Prosného chodieva na konské hry do Papradna s celou rodinou. Kone sa jej veľmi páčia. Po celý čas sa nepohla od ohrady a jej najväčším miláčikom sa stal menší ryšavý koník Darvin. Takého by vraj v budúcnosti mala rada, pretože obrovských koní sa bojí.
Retro pohľad
Keď Anna Beníková organizovala v Papradne súťaž pred pätnástimi rokmi po prvý raz, netušila, akú tradíciu rozbieha. Chov koní bol v plienkach, a práve ona položila v tom čase základy agroturistiky. Zviditeľnila tak celú dedinu a dnes už ľudia vedia, že hore na kolibu sa oplatí prísť. Ako sama potvrdila, celé podujatie je namáhavé na prípravu a vzhľadom na jej vek deleguje už povinnosti na mladších členov. „Je pravda, že som o 15 rokov staršia, takže odovzdávam štafetu,“ hovorí so smiechom. „Prípravu jazdeckých hier mala už v tomto roku na starosti vnučka Lucia s rodinou a spoločne to zvládli profesionálne,“ zhodnotila.
„Aj sme si chvíľu mysleli, že to už ukončíme, aby to ľuďom nezovšednelo. Ale usúdili sme, že kto má rád kone, príde. A nemýlili sme sa. Hoci akcií bolo tento víkend na dedinách a v mestách plno, prišli ľudia z viacerých krajov Slovenska,“ doplnila.
Stále v plienkach
Podpora agroturizmu je stále veľkou neznámou. Na vlastnej koži to cíti aj Anna Beníková, ktorá nebadá zmenu. Ak hej, tak k horšiemu. „Kedysi bolo možné získať podporu , ale teraz cez úniu je to na dlhé lakte. Aj sme vypracovali projekty, čo stálo veľa času a energie, a nič z toho. Aby sme veci dokončili a umožnili ľuďom ubytovanie, museli sme zobrať úvery a robiť to svojpomocne. Agroturizmus je ťažký chlebík,“ priznáva.
„Našťastie, obec mi vychádza maximálne v ústrety. Starosta spolu s poslancami pomáhajú vo všetkom, ako sa dá. Sú radi, že sa v dedine niečo deje, pretože nič podobné tu široko-ďaleko nie je,“ dodala.
