POVAŽSKÁ BYSTRICA. „Je to životné nastavenie. Ak si raz človek povie, že chce do lesa, bude tam chodiť, aj napriek tomu, že má malé dieťa. Nedá sa inak.“ To sú slová Ivy Semančíkovej, ktorá ako jedna z mamičiek absolvovala krásnu detsko-rodičovskú hrebeňovku. Spali v stane, nepotrebovali kopec rároh na hranie, lebo príroda je veľké hračkárstvo, ktorá ponúka veci nevídané. Niektoré deti boli kráčajúce, iné sa museli ešte niesť, lebo chodenie nezvládajú celkom dobre, prípadne vôbec. Z letného dobrodružstva vznikol film, ktorý budú premietať už vo štvrtok na Horomilfeste. Dáva návod, ako nedevalvovať rodinné vzťahy, ale ako ich zhodnotiť v prírode.
Vonku za každého počasia
„Neviem si predstaviť, že by sme mali s nimi len chodiť sa liepať po ihriskách na sídlisku,“ hovorí Iva Semančíková na to, kde tráviť voľný čas s dieťaťom. Už vôbec jej nesedia nákupné centrá či čas strávený hlavne pri televízore. Popiera zároveň, že by patrili k fanatickým bio ľudom. „Nežijeme niekde odlúčení od civilizácie. Žijeme normálne v meste, ale pnutie k prírode tu je. Takže naše deti majú tú smolu, že dostávajú gumáky, nepremokavé oblečenie a idú von za každého počasia,“ hovorí so smiechom Iva.
(zdroj: STRÁNKA S DEŤMI NA HORY )Famózne hračkárstvo
Na hrebeňovke s deťmi sa držali navyše hesla – No toy. „Išli sme bez hračiek. Každá rodina si zobrala len jednu knižku, ak by nás, nedajbože, zastihlo zlé počasie v stane. Nemali sme žiadne plastové rárohy,“ hovorí Iva. Príroda sa ukázala ako famózne hračkárstvo. „Krajina sa mení, dáva dieťaťu možnosť navymýšľať si veci. Raz sú stromy, potom lúka, cesta, najprv palice, potom skaly, listy. Značkovú hodinu sme však išli tri hodiny,“ hovorí Iva.
Zážitky, zážitky a zase zážitky
Katka Jurdíková sa vracia v spomienkach k druhému dňu putovania. Deti si vytvorili vlastnú cestičku prispôsobenú svetu malých ľudí. „Tie staršie sa rozbehli dopredu, aby menším kamarátom značili farbičkami na kamene turistické značky. Popri červenej trase tak pribudla oranžová,“ hovorí Katka. Veď značky pre dospelákov sú vysoko, malí ľudia ich horšie vidia, ale tie na zemi zbadajú ľahko. Tiež rodičom, plne naloženými batohmi, sa značky na zemi ľahšie hľadali. Jedny deti teda kreslili, iné hľadali. A bola veľká zábava, veľké dobrodružstvo.
Potom si vymysleli zmrzlinárne pri každom asi desiatom strome. Ponúkali tam zmrzlinu makovú, dupačkovú, lístkovú ... Samozrejme, že nie naozaj, ale pre deti bola v tom momente najozajstnejšia na svete. A cesta odrazu rýchlo ubiehala.
Aj keď šliapanie končí, zážitky pokračujú. Veď aké je to úžasné, ak môžete nasypať cestoviny samy do ešusa a variť s maminou, alebo nosiť tyčky, aby sme postavili provizórny domček z látky, kde budeme spolu spať. „Čím viac je dieťa zvyknuté na pohyb prírode, vie si poradiť, veci má prežité. Ak chce malinu, vie že je strašne dobrá, ale môže sa poškriabať. Ale ten malý škrabanec stojí za to, aby som ju získalo,“ hovorí Iva Semančíková.
(zdroj: STRÁNKA S DEŤMI NA HORY)Nie sú balkónovčatami
Katka Grotekeová spomína aj obavy. „Nevedeli sme, či budú chcieť deti kráčať. Ale išlo to, niektoré sme chvíľu niesli. Veľké, štvorročné, zvládli cestu absolútne bez problémov,“ hovorí Katka. Je vraj celkom jedno či sa stará o dieťa doma, na ihrisku alebo v lese, nevidí v tom rozdiel. Prírodné prostredia má dokonca veľký bonus. „Len tam môže vyliezť na hraničný kameň a zoskočiť z neho,“ usmieva sa mladá mamina. Tiež obzrieť si palice či kamienky tých najrôznejších farieb a tvarov, vidieť loziť slimáka, počúvať tajomné zvuky lesa. „Toto nie sú balkonovčatá, ktoré vyrastajú na detskom ihrisku obklopené betónom. Chodia do prírody od narodenie, terén je pre ne známy. Chodíme si stavať bunkre pod strom, ohadzovať sa lístím a strávime v prírode veľa času,“ dodáva Katka.
Film
Eva Čičkánová hovorí, že mladí filmári Matej Andraško a Martin Kukučka zachytili zážitky z prechodu hrebeňom aj na kameru. „Je vlastne návodom pre rodičov, ktorí túžia po niečom takomto, ale nemajú odvahu vybrať sa,“ hovorí Eva. Keď založili mamičky stránku na sociálnej sieti S deťmi cez hory, napísalo im niekoľko žien, že ak budú plánovať ešte výlet, aby ich zobrali so sebou. „Stráviť s deťmi niekoľko dní v horách, spať v stane, dá sa to zvládnuť,“ dodáva s tým, že vás navyše nevyrušuje telefonát, návšteva či televízia. „Ste v podstate, v úvodzovkách, nútení absolútne sa venovať dieťaťu, odpovedať na jeho otázky."
Zvažovali každú ponožku či čiapku
Katarína Grotkeová počíta, že na hory vyrazili štyri rodiny a sedem detí. „Najzložitejšia bola asi príprava, aj sme sa často stretávali,“ hovorí. Museli zvoliť vhodnú trasu a balenie, to bola naozaj maturita z logistiky. „Keď idete len na predĺžený víkend s deťmi, máte plné auto,“ konštatuje Katka. Teraz museli všetko odniesť na chrbte. „Zvažovali sme každú ponožku, nákrčník či čiapku. Niesť sme museli ešte stan, karimatky, spacáky, jedlo a všetko ostatné, čo potrebujete na kempovanie. Bola to poriadna váha, tak to prešlo veľmi dôsledným výberom, kým sme batohy naložili,“ vysvetľuje mladá žena.
Strávili však štyri nádherné dni v pohorí Javorníkov a Beskýd s fantastickým počasím. „Nepadla na nás ani kvapka, nemali sme žiadne blato. Chytili sme úchvatný záver leta. Ako sme sa vrátili domov o hodinu sa spustil lejak a lialo tri dni v kuse,“ hovorí na záver mladá mamina.
Ako hodnotí aktivitu psychologička
Takto strávený čas s rodičmi je podľa psychologičky Silvie Budayovej pre deti veľmi podnetný. „Rozvíjajú sa ich možnosti, ak môžu poznávať prírodu naživo, nielen z obrázkov. Netreba opisy, ak môžu všetko prežiť naživo, reálne. Stávajú sa ochrancami prírody. Je predpoklad, že aj neskôr budú uprednostňovať aktivity v prírode a získajú celkom iný pohľad na svet okolo seba, ako deti, ktoré trávia voľný čas hlavne v nákupných centrách či pri televízore, čo je veľkým fenoménom tejto doby,“ hovorí Budayová.
Aj riešenie bežných životných situácií, ktoré nie sú vždy príjemné, zvládajú takto vedené deti väčšinou ľahšie. „Nie sú v situáciách zaskočené, vedia si ľahšie poradiť, nestrácajú hlavu a nie sú také plačlivé. Chladnejšie počasie zvládajú tiež lepšie. V mnohých situáciách sa rýchlejšie vynájdu, vedia improvizovať,“ dodáva psychologička. Tiež sú lepšie vybavené do života. „Nemajú strach chytiť sa niečoho, pustiť sa do aktivít, ak sa im pokazí hračka, riešia situáciu, nehľadajú hneď pomoc. Toto im zostáva ako schopnosť aj do budúcnosti,“ konštatuje psychologička.
Zručnosť detí je takmer nulová
Roman Suchár, majster odborného výcviku stolárov a strechárov zo Strednej odbornej školy v Považskej Bystrici, hovorí, že takto strávený voľný čas je cestou k tomu, aby boli deti manuálne zručnejšie. „Vytvorili sme v našej škole aj dielne pre základné školy. Všimol som si pri stretnutí so školákmi, ako veľmi málo zručná generácia nám vyrastá. Nevedia držať pílku v ruke, postaviť sa k stolu, kladivkom niečo pribiť. Nič. Je tu veľký problém,“ hovorí majster.
Dnešné deti vedia podľa neho obsluhovať tablet, perfektne narábať s počítačom, ale technická zručnosť je nulová. „Občas, keď idem niekde so synom opekať alebo grilovať, sám to vidím, ak sú tam malé deti, že rodičia by za ne pomaly ešte aj jedli,“ hovorí kriticky o nezdravom prístupe rodičov majster. "Nedajbože, že by chytili nôž a samy si niečo odrezali. „ Je to strašná chyba, ak deti rozmaznávame natoľko, že vo veku 15 či 16 rokov nevedia pomaly zobrať nôž do ruky a zastrúhať si ceruzku,“ hovorí Suchár. Rodičia by si mali uvedomiť, že dieťa potrebuje samostatnosť a ich dôveru pri tom, čo robí. „Sú to bytosti, ktoré sa vyvíjajú a potrebujú skúšať. Ak sa aj chlapec poreže, nič sa nedeje. Rana sa zahojí, je o jednu skúsenosť navyše a ide sa ďalej,“ dodáva Suchár. Aj častý pobyt v prírode vedie deti podľa majstra k samostatnosti a dáva im určité zručnosti.
