DOLNÁ MARIKOVÁ. V Besnom stojí hneď pri ceste drobná chalúpka z druhej polovice 19. storočia. Ľubka Jenčíková je príbuzná manželov, ktorí v nej bývali. Svoje babky nepoznala, skoro zomreli a strynka Žmolenka, ako ju miestni volali, jej ich nahradila. Strynka nemala v živote to šťastie, aby porodila vlastné deti a zamilovala si drobné, kučeravé dievčatko, ktorého rodičia ju dochovali. Aj pani Jenčíková má k miestu, kde strávila krásne detstvo so starou ženou, silné puto. Z chalúpky sa rozhodla dokonca urobiť malé rodinné múzeum.
Akási osobnejšia história
Prechádzame dvorom, vstupujeme do dverí. „Pozor na hlavy!“ upozorňuje nás Ľubka Jenčíková a hneď aj vysvetľuje, že ľudia bývali kedysi o dosť menší a dvere tiež nízke, aby neunikalo veľa tepla. Už pri dverách do chalúpky vidíme na lavici staručký ošúchaný lampáš, ktorým si domáci svietili, keď išli za tmy do maštale. Po vstupe do kuchynky so sporákom akoby sme boli odrazu v celkom inom storočí. Odvšadiaľ dýcha história. Je však akási osobnejšia ako v tradičnom múzeu. Spojená je s príbehom manželov Márie a Štefana Štrbíkovcov, ktorí sa veľmi milovali.
V chalúpke u strynky Žmolenky Čítajte Vecičky a spomienky
Mária sa vydala mladučká, mala len 16 rokov. Manželstvo, hoci bolo bezdetné, bolo veľmi šťastné. Štefan veľmi miloval svoju ženu. „Celý život bol na ňu veľmi dobrý, bol by jej všetko na svete doniesol,“ hovorí pani Jenčíková a ukazuje jednak fotografiu nad posteľou, kde sú manželia vyobrazení a otvára aj rodinnú kroniku na stole v kuchyni, kde je zaznamená história širšej rodiny. „Ja som tu prežila detstvo. Každý predmet, ktorý nie je darovaný od iných ľudí, dôverne poznám,“ hovorí pani Jenčíková.
Vyťahuje drobné staré vecičky na písanie kraslíc a spomína si, ako ich spolu so strynkou zvykli pripravovať. Ukazuje aj otočné staré zrkadlo, v ktorom sa toľkokrát obzerala, pôvodnú drevenú koreničku s miniatúrnymi zásuvkami, fľaštičku s olejom na vlasy, otvára truhlicu plnú pôvodného krojovaného oblečenia a textílií bežnej potreby, tiež staručký obedár, ktorý bol zároveň termoskou. „Bolo to fajn, hlavne ak niesla gazdiná jedlo na pole v chladnejších dňoch. Napríklad, keď sa vykopávali zemiaky. To bývalo často až v novembri, niekedy až po snehu,“ vysvetľuje pani Jenčíková.
O všetkom hovorí živo a pútavo. Veci ju spájajú s tým, čo prežila a sú pripomienkou na milého príbuzného. „Moji rodičia sa o strynku po smrti jej manžela vyše 30 rokov starali. Pripadol nám potom aj domček s roľami,“ hovorí pani Jenčíková.
Zachytáva drevený svet, ktorý sa nenávratne stráca Čítajte Zaujímavý zámer
Na niektorých veciach sú štítky. „Musela som im dať označenie. Z vďačnosti. Sú to dary do domčeka, s ktorým mám určitý zámer. Tak aby bolo jasné, od koho sú,“ vysvetľuje majiteľka. Vytvoriť tu chce malé múzeum. „Domček si môže pozrieť každý, kto prejaví záujem, len sa musí dopredu ohlásiť, lebo niekedy nebývam doma. Pre školy radi urobíme prezentáciu drápania peria alebo písania kraslíc. Je tu veľmi veľa vzácností, ktoré by ste inde asi nenašli,“ dodáva pani Jenčíková.
Kasanice, oplecká a iné
Unikátna je určite aj zbierka pôvodných krojov. Nájdete v nej širokú skladanú kasanicu, ktorá sa dávala pod vrchné oblečenie, spínadlá, teda ozdobné spony z lastúry s vytepaným vzorom, krátke rukávce a pod ne pásy, aby nemala žena holé brucho a kríže, vence na slávnostné udalosti. Tiež lajblíky zo ženského kroja, rukávce, oplecká, fertuchy, vlniaky. Aj chlapskú huňu. Všetko je dolnomarikovské, poznať to podľa výšivky.
Záchranu hune by pochválila isto aj jej mama
K huni sa dostala pani Jenčíková náhodou, keď robila sčítacieho komisára. „Išli sme k niekomu do domácnosti a tam som ju videla trčať z hnoja.“ Vypýtala si ju a podarilo sa jej po opakovanom čistení vzácny kus starého oblečenia zachrániť. „Aj moja maminka by to určite urobila. Bola folkloristkou a členkou súboru. My sme zdedili lásku ku folklóru a všetkému, čo súvisí s históriou Slovákov, po nej, a chvalabohu, aj moje deti a vnuci,“ vysvetľuje pani Jenčíková.
Zastávky ožívajú starými príbehmi Čítajte Snaha zachovať všetko pôvodné, marikovské
Chalúpka po strynke Žmolenke, kde bude múzeum, je vzácna aj preto, že zachováva naozaj pôvodné prvky ľudovej architektúry, ktoré sa už vytrácajú. „Má aj pôvodné okná. Sklá sa do nich pre zaujímavosť dávali, keď bolo rozobraté celé okno. Vložili sa a okno sa celé zglejilo. Nedával sa vôbec git,“ vysvetľuje pani Jenčíková. Nejaká časť na jednom aj chýba, lebo majiteľka domčeka má problém pozháňať človeka, ktorý by bol schopný zachovať pôvodný spôsob výroby. Snaží sa, aby bolo všetko naozaj pôvodné.
V izbe, kde sa spávalo, je dokonca odkrytá v rohu malá časť steny. Vyzerá to ako nedorobok, na ktorý sa pri oprave chalúpky pozabudlo. No nie je to tak. Slúžiť má pre návštevníkov ako názorná ukážka, aby mohli vidieť, ako sa kedysi stavali steny a robili omietky.
Z lásky doniesol všeličo
Zariadenie kuchyne je také, aké bežne bývalo, izba však nie je zariadená pôvodným nábytkom, ako by sa očakávalo. Pani majiteľka má preto krásne vysvetlenie.
„Svoju manželku obyvateľ chalúpky veľmi miloval. Rozmaznával si ju, peľhal. A tak, keď chodil na roboty, za prácu nechcel často peniaze, ale vypýtal si kus nábytku alebo nejakú vec, ktorá sa mu páčila, a videl, že ľudia to už nepoužívajú. Bolo to namiesto pláce. Dôvod bol prostý. Chcel jednoducho potešiť svoju ženu,“ hovorí pani Jenčíková. Preto je nábytok taký rôznorodý a nie celkom typický pre chalupy v marikovskej doline.
Pri spomienkach načrie tak trochu aj do intímneho života svojich príbuzných. „Raz sa dokonca stalo, že z lásky k nej si vypýtal od jednej šľachtičnej pre ženu nočný úbor. Dala mu ho,“ hovorí pani Jenčíková a rozprestiera na posteľ kúsky nočnej bielizne. Strynká ho však nenosila, lebo sa jej zdal príliš sexi. „Aj keď chcela urobiť vždy radosť svojmu mužovi, na toto nepristala, lebo takéto nemravné prádlo nosiť považovala za nevhodné,“ vysvetľuje s úsmevom na tvári pani Jenčíková. Na bielizni je aj znak rodu. Pozeráme na biele nohavice a košieľku a porovnávame s tou dnešnou, erotickou. Zavládne smiech. Nuž, všetko je relatívne.
V posteli spali viacerí novomanželia
Pani Jenčíková prezrádza ešte jednu perličku o posteli, ktorá je krásne vysoko a rovno postlaná, čo bolo dôležitou vizitkou dobrej gazdinej. „Aj dosť pamätá. Strávila som tu svadobnú noc aj ja. No nielen ja, ale veľa iných neviest. Po svadbe dospávali svadobčania po domoch v dedine a keďže strynka bola sama, vždy ju mladomanželia poprosili, či tu nemôžu stráviť noc. Takže je to vlastne svadobná posteľ.“
Možno aj prináša šťastie, niekomu. Ktovie, keď manželia Štrbíkovci žili spolu tak pekne.
Chalúpka v Dolnej Marikovej určite stojí za pozretie. V sobotu 28. októbra o 14. hodine to bude možné, otvárajú tu totiž múzeum.
Ľubka Jenčíková má ešte veľa plánov s drevenicou, aj inými časťami dvora. Obnoviť by chcela aj hospodárske budovy a tiež stolársku dielňu. Aj do nich má staré predmety. Hádam jej snaha osloví ľudí, ktorí radi prispejú na zachovanie regionálnej histórie.
Chcú zachovať, čo je tradičné
Starostu Dolnej Marikovej teší každá aktivita v obci, ktorá zachováva tradície a rád ju podporí. Podarilo sa im pred časom uskutočniť myšlienku autenticky zachytiť marikovskú architektúru, tak, ako kedysi vyzerala. „V spolupráci s Jankom Mihálikom, rodákom z Dolnej Marikovej. Pôsobí u nás aj na Kysuciach. Postupne chodil po osadách. Prešiel v podstate každú jednu v Marikovej a zachytával staré chalupy na papier vo svojich kresbách,“ hovorí starosta. Bohatstvo, ktoré zachytil, sa posúva ďalej ľuďom formou výstav, urobili aj niekoľko kalendárov, aj v spolupráci s Hornou Marikovou. „Čo sa týka klasickej marikovskej architektúry, bolo veru nešťastné obdobie, keď sa ľudia sťahovali za prácou, pretože život v osadách bol ťažký. Drevenice zostávali prázdne, opustené a postupne chátrali. Som rád, že sa opätovne darí dávať ich zase dohromady, udržiavať ich. Treba podporiť každú jednu myšlienku,“ hovorí starosta s tým, že nápad pani Jenčíkovej je výborný a verí, že sa osvedčí.
V marikovskej doline na vás inak dýchne história už po vystúpení z autobusu. Na zastávkach sú obrázky od Jána Mihálika so starými príbehmi, väčšinou od miestneho spisovateľa a zberateľa povestí Štefana Meliša. Na tomto projekte pracovali obce v spolupráci s občianskym združením Štefana Žilovca.
