PLEVNÍK-DRIENOVÉ. Magdaléna Poláčková z Plevníka-Drienového oslávila pred niekoľkými dňami sto rokov. Na voľby chodí pravidelne. Chystá sa aj na tieto župné.
Volí pravidelne
„Jój, strašne veľa volieb si ja už pamätám. Chodím aj ja každý raz,“ prezradila Magdaléna Poláčková, i keď priznala, že skôr ju zaujíma, kto bude starostom, v parlamente poslancom, vo vláde či prezidentom. Voliť začala, keď bola vydatá, no vydávala sa skoro. Mala devätnásť. Nikdy sa nenechala pri rozhodovaní, komu dať vo voľbách hlas, ovplyvňovať. Nikým. Ani manželom. „Prečítala som si, čo sa dalo okolo toho a sama som si vždy rozmyslela,“ hovorí.
Nemajú výrečnosti a strán je veľa
Aj vo vysokom veku ešte pravidelne sleduje babička správy. A veru sa jej nepáči, akí sú dnes politici. „Niektorých by bolo dobre do pivnice zavrieť. Aj deti sa dívajú na nich a musia počúvať hnusné slová. Ja som len obyčajná baba, ale výrečnosti veru nemajú niektorí žiadnej,“ dotkne sa teta aj kultúry na našej politickej scéne.
Aj strán sa jej zdá, že je akosi na malom Slovensku priveľa. Ona si pamätá na časy, keď stačili celkom len dve či tri a zaspomína si rada viac na staré časy. Prvú republiku, vojnu, neskôr aj nástup socializmu. Na Slovákoch ju zase mrzí, že nevieme byť jednotní. „Závidíme si, nepomôžeme a škodíme si takto. Už Česi, tí sú viac jednotní,“ hovorí.
Ako zháňala za komunistov lieky
Pani Magdaléna nemala ľahký život. O prvého muža, s ktorým bývali nejaký čas v Dúbravke v Bratislave, rýchlo prišla. Ochorel a zomrel. Osem rokov bola bez muža. Potom sa vydala za gazdu a zase na trápenie, ako sama hovorí.
Choroby ju vraj prenasledovali celý život. Aj druhý muž jej skoro po svadbe ochorel. „Primár v Martine mi povedal, že po operácii sa na nohy nepostavil. Tak ho dali na liečenie do Bojníc,“ spomína si teta. Potreboval však lieky, ktoré sa v Československu za komunistov nedali zohnať. Musela nájsť niekoho, kto má rodinu v zahraničí. Našla sa, našťastie, jedna rodina z Plevníka-Drienového, ktorá mala príbuzných v Argentíne. Tí pomohli a liek sa nakoniec podarilo zohnať. „Prišiel z Anglie. Väčší balík,“ spomína si teta. Vieme, že pustiť sa do takéhoto zháňania bolo aj riziko. Teta však predsa len ešte vysvetľuje, že za komunistov sa také niečo veru nesmelo.
Odrazu bol vo dverách
Mužovi lieky nakoniec doručila, ale nič vraj nepísal. Bolo ticho. Tak si aj myslela, že úsilie bolo asi zbytočné. Nebolo. To podľa starej pani, aj neskôr ešte poriadne skúšanej životom, nie je nikdy. Naučená je, že vždy treba bojovať a netreba sa vzdávať. Aj keď to vyzerá beznádejne a človek si myslí, že už sa hádam nezmení nič. „Rajbala som prádlo v kuchyni a prikurovala popritom v šporhli v jeden deň, keď odrazu niekto klopal na dvere v kuchyni,“ spomína si teta. Keď sa otvorili dvere, bolo zle. „Do nôh mi prišla taká ťažoba, to vždy, keď sa zľakám,“ hovorí. Vo dverách totiž stál jej muž. Spočiatku ju napadlo, že je už hádam po smrti a prišiel sa ešte posledný raz ukázať. „Potom ma trochu zmrvil a vedela som hneď, že je to on, Jožo, môj muž, živý a stál na nohách,“ spomína si teta.
Ďalšie skúšky
Neskôr mal manžel niekoľko infarktov, o ktorých ani nevedeli a zomrel skôr ako ona a na staré kolná zostala opäť sama. Aj nevesta jej zomrela, keď mala len 33 rokov a zostali štyri deti. „Tú najmladšiu som odmala chovala,“ hovorí babka.
Poradiť si však vždy vedela a mala odvahu pustiť sa aj do nových vecí. Keď robila vo fabrike, bola už pani v rokoch, prišli s tým, že treba ísť na školenie, ak si chce udržať triedu aj dobrý plat. Aj na to sa dala a zvládla popri práci a deťoch, ktoré mala aj s druhým manželom, aj toto.
Zaujímať sa treba, jasno má aj v politike
Na všetko si vie ešte aj dnes urobiť pani Magdaléna jasný a jednoznačný názor. Mala ho vždy aj na politiku, na to čo bolo dobré a čo nie. „Za komunistov by hádam nebolo tiež až tak zle, ale mali ľuďom nechať vieru. Keď začali tých kňazov zatvárať, to už nebolo dobré,“ hovorí teta s tým, že kolektivizácia jej až tak nevadila, lebo sa na roliach veľmi narobili.
Čo ju však mrzí, tak to že ľudia už dnes celkom stratili vzťah k pôde. Doma sa pestuje a chová máločo, aj družstvá dorábajú málo pre ľudí. Kupujeme podľa nej cudzí tovar, ktorí nestojí za veľa. Ľudia jedia nezdravo a potom sú chorí. „A kedysi bývalo aj studničiek na každom kroku. Voda v nich ako ľad. Ale sme to čistili a starali sa o ne. Teraz sa máločo starajú. Možno je ešte jedna pod Manínom,“ hovorí teta.
Poľnohospodárom majú podľa nej politici viac pomôcť a o čisté prostredie by sa viac zaujímať. Tiež o vzdelanie. „Človek musí vedieť, poznať, zaujímať sa, čo sa robí. Aj ja som sa toho držala v živote,“ radí a spomína si, že veru bývalo na dedinách veľa takých, čo nevedeli ani čítať a písať. Postupne sa však všetko menilo. Musíme sa zaujímať, ak nechcem aby za nás rozhodovali druhí.
Chce ísť
Aj o voľby sa treba podľa nej zaujímať.. Veľkým plusom novej doby je podľa pani Magdalény, že v politike je veľa žien. To za jej mladých čias veru nebolo. „A veru, ak na to majú, len nech do politiky idú,“ dodáva babička, ktorá má naozaj veľa odžité, vyskúšané a vie presne, o čom hovorí.

„Ja sa ešte sa rozhodnem, či pôjdem voliť, ale chcem. Mám tie lístky. Hádam to bude aj posledný raz,“ zažartovala aj trochu stará pani s tým, že vždy si treba vyjadriť svoj názor. Keď pôjdu príbuzní, vyberie sa na voľby s nimi.